15. nedeľa po Sv. Trojici, Skutky apoštolov 15, 1 – 20
Milí bratia a milé sestry!
Rozbitie mýtov, nereálnych predstáv. Aj takto by sme mohli charakterizovať prvú časť nášho textu. Jestvuje totiž určitá skupina kresťanov, ktorá si prvotnú kresťanskú cirkev idealizuje. Má priamo mýtické predstavy, že v nej všetko hladko fungovalo, ľudia sa mali radi, neškrípalo to medzi nimi, skrátka idylka....
Naproti tomu zo Sk 15. kap. počujeme o konvente, na ktorom to vrelo ako na nejednom konvente v našom zbore. Čítame: „Po dlhých hádkach povstal Peter...“ – teda nijaká ideálna cirkev. Aj tam dochádzalo k treniciam a sporom. Obávam sa, že v málo čom, je náš zbor taký „biblický“, ako v dlhých hádkach na konventoch...
Text z 15. kapitoly Skutkov apoštolov teda neukazuje idylickú cirkev, no predsa je biblickým príkladom, ako riešiť stav, keď sa medzi kresťanmi názorovo iskrí. O čo išlo?
Prvý kresťanský zbor vznikol v Jeruzaleme. – Prevažne z ľudí, ktorí pochádzali zo židovstva (židokresťana) a priniesli do nej vzácne duchovné dedičstvo Starej zmluvy. Popri jeruzalemskom cirkevnom zbore vznikali aj zbory v rýdzo pohanskom prostredí. Najznámejší v sýrskej Antiochii. A problém bol na svete. Kresťania pochádzajúci zo židovstva sa obávali poklesu mravných noriem medzi kresťanmi z bývalých pohanov (pohanokresťanmi), ak by títo nedodržiavali Mojžišov zákon. Boli presvedčení, že pohania sa môžu stať právoplatne kresťanmi iba keď budú zachovávať Mojžišov zákon. Vonkajším znakom jeho prijatia, bola obriezka.
Pavel a Barnabáš, ktorí slúžili medzi kresťanmi z pohanov, nesúhlasili. Vyvstal vážny spor. Biblia nezakrýva, že už v počiatkoch kresťanskej cirkvi bolo treba riešiť aj zásadné problémy. To, že ich je možné riešiť aj dôstojne, s noblesou, prezrádza náš text. Do Jeruzalema bol zvolaný konvent, na ktorom sa zišli zástupcovia oboch strán konfliktu. A boli schopní skutočného rozhovoru, ktorého podmienkou je úcta jedného k druhému a tiež úcta k pravidlám, bez ktorých sa žiadny dobrý rozhovor nezaobíde.
Prvým pravidlom je ochota a schopnosť sa spoločne rozprávať. Koľko rozhovorov aj v súčasnosti – v cirkvi i mimo nej – skrachovalo na tom, kde táto ochota a schopnosť chýbala. Deje sa to zakaždým, keď si nedokážeme vyjasniť svoje pohnútky a postoje. Keď nie sme ochotní druhého vypočuť a ešte prv ako dohovorí, máme protiargument. Sme pripravení „odpinpongovať“ ho, namiesto počúvania chystáme smeč. Aby k tomu nedochádzalo, je potrebná chuť si sporné veci vysvetľovať bez toho, aby sme druhého videli hneď na strane štváčov či tých, ktorí spôsobujú rozkol. Skutočný rozhovor je možný len s istou dávkou pokory, ktorá dokáže pripustiť, že aj druhý mi môže niečo podstatné povedať. A keď v tejto pokore naše vzájomné nedorozumenia zahŕňame do modlitieb, tým väčšia je potom šanca nájsť spoločné východisko. Prvé pravidlo pre skutočný rozhovor je ochota a schopnosť zhovárať sa spolu bez podozrievania tých druhých z nekalých úmyslov.
Druhé pravidlo: Vysloviť sa mohli obe strany. Najprv prehovorili bratia, ktorí sa kresťanmi stali zo strany farizejov (v. 5). Bolo to ostrí chlapci. Razantne, priam ultimatívne nástojili: Všetkých bývalých pohanov treba obrezať. Ultimatívny prístup nie je dobrou cestou. Je to zrejmé už z poznámky: „po dlhých hádkach“ (v. 7). – Po nich sa ujal slova Peter, tiež kresťan zo židov. No nie hocijaký. Petrovi bolo mnoho odpustené. A on to vedel. Preto nekládol ultimáta, ale jeho reč smerovala k podstate veci. Boh dal aj pohanom Ducha Svätého ako aj nám a nerobil rozdiel medzi nami a medzi nimi, ale vierou očistil im srdce, veríme, že z milosti Pána Ježiša Krista aj oni dôjdu spasenia (por. v. 11 – 12).
Potom prehovoril Jakub – brat Pána Ježiša Krista. – Taktiež kresťan pôvodom zo židov. Navrhol, aby boli židokresťania k pohanokresťanom veľkorysí a ohľaduplní v záležitosti obriezky. Zároveň pohanokresťanov požiadal o podobnú ohľaduplnosť voči židokresťanom. Teda navrhol na jednej strane pohanokresťanov zbaviť bremena židovskej obriezky a na druhej strane od nich žiadal, aby sa s rovnakou ohľaduplnosťou vystríhali toho, čo by bolo pre židokresťanov neprijateľné. A to je vrchol príbehu. Medzi rôznymi názormi a rozličnými skupinami kresťanov sme svedkami vzájomnej ohľaduplnosti.
Budeme sa i my v Pánovej cirkvi vnímať nie ako konkurencia, ale ako dar? – Budeme schopní vnímať našich bratov a sestry nie ako tých, ktorí, keď sa vo všetkom sa názorovo nestretneme, sú nám podozriví. Nie ako tých, ktorých vopred odpíšeme či im podsúvame nekalé úmysly – ale ako dar?
Apoštol Pavel v liste Rímskym napísal (15, 7): „Prijímajte sa vospolok, ako nás aj Kristus prijal na oslávenie Boha.“ Bratia a sestry, aj my sa takto prijímajme. V druhých viďme tých, za ktorých Kristus tiež obetoval svoj život – ktorým pre Jeho lásku patrí Božia milosť. Nik netvrdí, že to je jednoduché.
Aj v našom zbore trvajú debaty, ktoré priniesli nejedno vnútorné zranenie. Všeličo zostalo ešte nevypovedané a latentne tlie. Prosme o ochotu vzájomne sa rozprávať. O pokoru, ktorá pripúšťa, že aj druhí nám môžu čosi podstatné povedať. Prosme o ohľaduplnosť a vzájomný rešpekt. O to, aby sme sa nevnímali ako konkurenti, ale ako dar od Pána. Tak bude rásť dôvera namiesto podozrievania a koreňa horkosti.
Či chceme, alebo nie, sme na očiach. Mnohí tí, ktorí sa ku Kristovi nehlásia, sledujú náš život. Aj na nás je, či to, čo si z nášho žitia prečítajú, bude čosi oslovujúce, ukáže im to ma Ježiša, alebo naopak.
Popraj nám, Bože, milosti, aby sme spory a konflikty, ktoré jestvovali v cirkvi od počiatku, vedeli riešiť s noblesou a v kresťanskom duchu ako veriaci v ranej cirkvi.
Amen.
Pramene:
Jan Nohavica: Cestou víry s Jakubem (vyd. Sbor ČCE v Olomouci, 1993);
Kol. autorov: Farář, synod, presbyter – zborník /knižnice SPEKu, sv. 7/ (vyd. EMAN, Benešov, 2002);
Kol. autorov: Průvodce životem – Dejiny počátku křesťanské církve - Skutky apoštolů (vyd. IBS a Luxpress, Praha 1995).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
