14. nedeľa po Sv. Trojici, Marek 1, 40 - 45
„Tu prišiel k nemu malomocný, ktorý Ho na kolenách prosil: Keby si chcel, mohol by si ma očistiť. I zľutoval sa nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: „Chcem, buď čistý.“
Ako to povedal, hneď odišlo od neho malomocenstvo a bol očistený. I pohrozil mu prísne a hneď ho odpravil slovami? Nehovor o tom nikomu, ale choď, ukáž sa kňazovi a obetuj za svoje očistenie, čo nariadil Mojžiš, na svedectvo ľuďom. On však, len čo odišiel, všade hovoril o tom a rozhlasoval, čo sa stalo, takže Ježiš ani nemohol verejne vojsť do mesta, ale býval von na pustých miestach. A prichádzali k Nemu odvšadiaľ.“ (Marek 1,40-45)
Milí bratia, milé sestry,
to, že chorý, malomocný človek prichádza k Ježišovi, nie je len odvaha, ale aj provokácia. Malomocní nesmeli len tak prichádzať k zdravým ľuďom. Aby bola väčšinová spoločnosť chránená od nákazlivej smrteľnej choroby, upravoval kontakt malomocných Mojžišov zákon. V tretej knihe Mojžišovej, 13, 45 a 46 v. čítame: „Malomocný však, ktorý má na sebe chorobný znak, nech nosí roztrhané šaty a vlasy na hlave neupravené, fúzy nech si zakryje a nech volá: Nečistý, nečistý! Nečistý bude po celý čas, čo bude chorobný znak na ňom, je nečistý, osobitne bude bývať, mimo tábora bude mať bydlisko.“
Malomocný teda nemá čo chodiť k Ježišovi.
Ale On prichádza. Porušuje zákon. Riskuje, že bude vyčlenený ešte viac.
Zdá sa však, že ho toto hroziace riziko neodradí. Veď ani nemá čo stratiť. Už to nemôže byť horšie. Samotné ochorenie, ale hlavne izolácia, v ktorej postihnutí čakali už len na smrť, zlikvidovala všetky ich nádeje.
Ako za každou chorobou videli v tom čase aj za malomocenstvom vinu – hriech, ktorý bol potrestaný, dôsledok zla, démonických vplyvov.
No tento muž prichádza k Ježišovi, padne pred Ním na kolená a prosí o pomoc. Prejavuje Mu všetku pokoru, nádej a dôveru, ktorej je ešte schopný. Nikto iný mu nemôže pomôcť, veď VŠETKO už vyskúšal.
Milí bratia, milé sestry,
možno je nám to nápadné, koľko chorých, postihnutých, zúfalých ľudí sa zrazu objavuje v Ježišovej blízkosti. Áno, ak počujú o tom, že človeka prijíma bez podmienok, urobia všetko preto, aby Ho nezmeškali, aby Ho mohli vidieť, počuť, aby sa Ho smeli dotknúť.
Aj dnes žije v našom svete veľa ľudí, ktorí žijú v izolácii, a cítia sa stratení, vylúčení, odpísaní. Možno sú to ľudia, ktorí trpia duševným ochorením, sú nevyliečiteľne chorí, alebo HIV pozitívni. Pri tých posledných sa veru pýtame na vlastné zavinenie – a obávame každého dotyku...
Mnohí teda žijú v ústraní, lebo nevládzu, nevedia, alebo nechcú žiť tak a tam ako väčšina ostatných, / obávajú sa, že sú iným na obtiaž. A tak sa izolujú sami.
Ak sa však dozvedia o tom, že existuje niekto, kto si ich všimne, kto nimi nepohŕda, kto ich príjme, urobia všetko preto, aby našli spôsob, ako sa k nemu dostať.
Malomocný človek formuluje vo svojej prosbe viac ako sa na prvý pohľad zdá: „Keby si chcel, mohol by si ma očistiť. Pane, keby si chcel.“
To, že prichádza, nepokladá za výkon, za zásluhu, ktorú musí Ježiš oceniť a dať mu, čo potrebuje. Nie. Malomocný prichádza a svoj problém zveruje Bohu. Ak chce, vyrieši ho. Ak nechce, nevyrieši.
To je spôsob, ktorým sa modlil aj Ježiš v Getsemane krátko pred ukrižovaním: „Otče, ak chceš, odvráť odo mňa tento kalich, avšak nech sa stane nie moja vôľa, ale Tvoja.“ Nie ako ja chcem, ale ako Ty.
Ako vyzerajú bratia a sestry naše modlitby? Na čo myslíme, ak hovoríme: buď vôľa tvoja ako v nebi tak i na zemi? Ak o Božiu vôľu prosíme, sme ju ochotní akceptovať? Sme ochotní prijať aj utrpenie, kríž, trápenie?
Alebo urobíme všetko preto, aby sme sa mu vyhli? Sú úlohy, výzvy, poslania, ktoré prinášajú kríž. A ten sa dá aj odmietnuť. Je množstvo trpiacich ľudí, ktorí sú v mimo - v ústraní preto, lebo nemajú človeka, ktorý by im pomohol, ktorý by im ich biedu pomohol znášať, ktorý ich kríž neodmietol zdieľať.
V kázni na hore – a v mnohých evanjeliových príbehoch dostávame zasľúbenie: proste a dostanete, hľadajte a nájdete, klopte a bude vám otvorené. A to je zrejme motivácia pre každého, kto prichádza a prosí. No je málo tých, ktorí Bohu DOVOLIA konať tak, ako On chce.
Malomocný hovorí: keby si chcel, mohol by si ma očistiť... Neprosí len: „vylieč ma!“ Alebo „uzdrav ma konečne, trpel som už dosť“, alebo „keď si pomohol toľkým, pomôž aj mne“...
Vie, že napriek všetkým zaľúbeniam nemá na uzdravenie nárok. Ak k nemu príde, bude to prejav Božej vôle, Jeho slobody.
Ježiš ocení Jeho námahu, Jeho odvahu a uzdraví Ho. No nechce, aby sa o tom hovorilo.
Bratia a sestry,
Božie zasľúbenie na jednej strane a sloboda Božej vôle na druhej – môže pre nás tvoriť rozpor, ktorý nezvládame. No práve v tomto napätí sa pohybuje naša viera.
My evanjelici radi berieme od Pána Boha prísľuby. Máme radi slobodu, ktorá nám umožňuje, aby sme o našom živote a viere rozhodovali sami. No je potrebné, aby sme aj Bohu dopriali slobodu, aby naše prosby vypočul podľa svojej vôle. Pokusy nútiť Pána Boha uskutočňovať naše predstavy nie je viera – je to pohŕdanie Božím vedením.
Možný je však aj opačný prípad - to, že Bohu nedôverujeme, že sa spoliehame len sami na seba, alebo na ľudí, ktorí nám pomôcť nemôžu.
No Ježiš je tu, môžeme prísť k Nemu - s celkom konkrétnymi záležitosťami. Nielen s chorobou, ale aj s nepokojom, odsudzovaním, nepochopením, ktorým trpíme – ale aj so zlyhaním, sklamaním a hnevom, s nešťastím, ktoré sme si spôsobili celkom sami.
Ježiš je Boh medzi nami. Jeho slovo má moc uzdravovať tam, kde je bolesť, / prinášať istotu tam, kde je strach, / oslobodzovať tam, kde je závislosť. Jeho slovo, Jeho rozhodnutie tvorí nové veci tam, kde sú len zničené, staré – alebo kde už nie je vôbec nič.
Nikdy človeka nevyhodí. Ponúka pomoc aj vtedy, ak k uzdraveniu nepríde, ak je Jeho vôľa iná ako naša.
Aj tam má v kompetencii ľudí, ktorí sa nestránia kontaktu s chorými, starými, kontaktu s pominuteľnosťou. Cez tých, ktorí Mu rozumejú, sa stáva podporou a ochranou pre slabých, nevládnych, rezignovaných.
Uzdravenie má podľa Markovho evanjelia ostať v tajnosti. Má to viaceré dôvody, no jeden z tých podstatných je, aby sme si o tom, kým Ježiš je, na základe uzdravení nerobili predčasné uzávery.
Evanjeliá Ho nepredstavujú ako superstar, ale ako Baránka, ktorý dáva svoj život za náš, ktorý nás vykupuje od všetkých vín, od všetkej nečistoty, od pohodlia a nevďačnosti. Milosť, prijatie a zmierenie je viac ako zázrak vyliečenia, má dôsledky pre celú večnosť.
Ježišov život môže byť a aj býva zle pochopený. Nestačí, ak v Ježišovi vidíme iba revolucionára, iba tvorcu pokoja, iba vyhnanca, či idealistu.
Ježiš je Boží Syn. Je Bohom, ktorý vzal na seba všetky neprávosti, aby sme už nemuseli
hľadať vinníkov. Prichádza, za nás trpí a umiera, aby sme získali odpustenie a čisté srdce aj vtedy, keď si sami so sebou nevieme dať rady a prijímame všetku vinu, akú nám iní pripíšu.
Prichádza, aby nás oslobodil od strachu, ktorý nás robí tvrdými a necitlivými. Oslovuje nás, aby sme si nechali pomôcť a svoju vďačnosť videli ako záväzok urobiť niečo preto, aby boli ľudia okolo nás šťastnejší. Nie preto, že musíme, ale pretože chceme.
Ježiš Kristus prichádza aj v dnešnej Večeri Pánovej a dáva sa ako živý, reálny Záchranca, ktorý má záujem pretvárať môj i tvoj život, brat, sestra, do podoby, z ktorej bude mať radosť a ľudia úžitok a požehnanie.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
