12. nedeľa po Sv. Trojici, Mt 11, 29
Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci, a nájdete si odpočinutie duše. (Mt 11, 29)
V týchto slovách sa nám Pán Ježiš ponúka ako učiteľ: hovorí: „Učte sa odo mňa!“ Učiť sa nám treba z jeho slov, učiť sa nám treba z jeho správania. Bol si vedomý toho, že uprostred mnohých nenormálností ľudského správania, ktoré pozoroval okolo seba, sa on správa ako normálny človek. Slovo „normálny“ tu rozumieme v presnom zmysle: Normálny je ten, kto zodpovedá norme, norme Božej vôle, norme Božej predstavy o tom, ako má vyzerať, aké vlastnosti má mať, ako sa má správať človek. Od normálneho človeka Ježiša Krista sa môžeme a máme učiť mnoho vecí. V citovaných slovách Pán Ježiš hovorí, že sa od neho máme učiť krotkosti a pokore, pokornému srdcu.
Keď hovoríme o pokore, musíme dobre rozlišovať dve veci: pokoru vo vzťahu k Pánu Bohu a pokoru vo vzťahu k ľuďom. Keby sme o oboch veciach hovorili naraz, vzniklo by mnoho nejasností a myšlienkového zmätku. Dnes budeme hovoriť hlavne o pokore vo vzťahu človeka k človeku.
Pokoru voči Pánu Bohu spomenieme teraz len niekoľkými vetami. Byť pokorný pred Bohom znamená uznávať jeho absolútnu, zvrchovanú nadradenosť nad svetom, nad ľudstvom, nad každým človekom. Uznávať že sme od Pána Boha v plnom rozsahu závislí. Uznávať, že Pán Boh je absolútny, nekonečný, zatiaľ čo my sme obmedzení, koneční, pominuteľní. Uznávať svoj hriech, a to, že si zaň zaslúžime trest, a s vďakou prijímať Božie vykupiteľské dielo. Vedieť prijímať z Božej ruky aj ťažké životné údely. Podriadiť sa pod Božiu vôľu, dať svoju vôľu plne k dispozícii Pánu Bohu. Toto sú niektoré dôležité body pokory pred Pánom Bohom. O všetkom by sa dalo hovoriť omnoho podrobnejšie. Takáto pokora má charakterizovať postoj každého jedného kresťana, ba každého človeka voči Pánu Bohu.
Keď hovoríme o pokore voči ľuďom, nachádzame sa v inej oblasti. To, čo platí o pokore voči Pánu Bohu, nemôžeme preniesť jednoducho na ľudí, lebo tým by sme sa voči ľuďom vlastne správali tak, akoby boli bohovia, a to by bol výslovný priestupok proti prvému Božiemu prikázaniu: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov okrem mňa.“ O pokore voči ľuďom budeme síce hovoriť, ale musí nám byť jasné, že pokora voči ľuďom má iný obsah ako pokora, ktorá má byť prvkom nášho postoja voči Pánu Bohu. Teraz by sme chceli venovať pozornosť okruhu otázok spojených s pokorou voči ľuďom.
K tejto téme sa dá pristupovať rozličným spôsobom. Teraz by sme sa témou pokory chceli zaoberať tak, že v pokore Pána Ježiša budeme vidieť vzor pokory pre nás. S pokorou voči ľuďom bývajú spojené rozličné nesprávne predstavy – a na postoji Pána Ježia môžeme dobre vidieť, ktoré nesprávne predstavy z tohto myšlienkového okruhu treba odbúrať. Na druhej strane z príkladu Pána Ježiša môžeme vyčítať, čo má byť obsahom pokory voči druhým ľuďom. Takto by sa mali naše predstavy o pokore očistiť, a mali by sme sa cítiť povzbudení, aby sme zaujímali podobné stanoviská.
Sú ľudia, ktorí k druhým pristupujú s otázkou, väčšinou skrytou: Ako toho a toho človeka môžem využiť vo svoj prospech? To nie je postoj pokory, ale naopak, postoj, ktorým je ten druhý pokorovaný, ponižovaný. Proti tomuto rozšírenému postoju povedal Pán Ježiš o sebe: „Syn človeka neprišiel, aby si dal slúžiť, ale aby on slúžil a dal život ako výkupné za mnohých.“ On teda nepristupoval k ľuďom s otázkou: Ako toho a toho človeka môžem využiť pre seba?, ale s inou otázkou: Ako môžem tomu a tomu človeku pomôcť? Tento prístup k ľuďom je tiež prvkom jeho pokory. Aj v tom je On vzorom pre nás.
Preskúmajme seba, aký je náš zásadný prístup k druhým ľuďom, aby sme videli, s ktorou z tých dvoch otázok k nim pristupujeme. Ak pri takomto sebaskúmaní zistíme, že sa usilujeme využívať ľudí vo svoj prospech, mal by nás príklad Pána Ježia od základu zmeniť. Zložkou aj nášho pokorného prístupu k druhým ľuďom by mala byť tá správna otázka a z nej plynúce správanie, konanie. Opakujeme ešte raz tú správnu otázku: Ako ja tomu a tomu človeku môžem pomôcť? – a to bez očakávania odmeny.
Dôležitou otázkou pri poznávaní človeka je, aké postoje zaujíma k slabým ľuďom. Pod slabými rozumieme tu veľmi širokú škálu ľudí: ľudí ekonomicky slabých, čiže chudobných; ľudí spoločensky slabých, čiže tých, ktorí nemajú vynikajúce spoločenské postavenie, ale sú zatisnutí na okraj spoločnosti; ľudí zdravotne slabých, čiže chorých; ľudí intelektuálne slabých, čiže ľudí s malým myšlienkovým obzorom; ľudí morálne slabých, teda tých, ktorí sa dopúšťajú rozličných hriechov a nevládzu sa z nich vymaniť; ľudí, ktorí nie sú dosť silní, aby sa postavili na svoju obranu.
Pyšný človek sa cíti nad týchto slabých nadradený, a dáva im to aj najavo, kritikou, opovrhovaním, ignorovaním, využívaním, zneužívaním, odsudzovaním, odstrkovaním, deptaním, vykorisťovaním. Na pozadí takéhoto neľudského pyšného postoja sa vyníma ako jasné svetlo postoj Pána Ježiša. Pán Ježiš na nikoho z týchto slabých, s ktorými sa stretal, nepozeral zvysoka, ale bral ich vážne ako ľudí, dal im cítiť, že rešpektuje ich ľudskú dôstojnosť. A nebolo to azda nejaké blahosklonné, urážlivé gesto, ale postoj, ktorý týchto ľudí zachraňoval, pomáhal im.
Zastal sa publikánov pred pyšnými farizejmi. Zastal sa chudobných pred necitlivými boháčmi. Zastal sa hriešnikov, ktorí v hĺbke duše túžili po obnove života, ale pyšní farizeji ich deptali. Zastal sa chudobnej vdovy, ktorá dala iba malý peniaz na oferu, ale Ježiš ju vysoko vyzdvihol. On, mocný, veľký, vznešený, čistý, sa zastal všetkých týchto slabých - a v tom vidíme jeden jeho prejav pokory.
Aký je náš postoj k slabým? Povinnosť pokory nám hovorí, že sa ich máme zastať, pomáhať im, brať ich vážne, ako ich bral vážne Pán Ježiš. To má byť jeden prvok našej pokory.
Vieme veľmi dobre, ako vyzerá poníženecký, otrocký, servilný, lokajský, úlisný, sebapokorujúci postoj voči druhým ľuďom, hlavne mocným. Zdanlivo by bolo možné všetky tieto postoje označiť ako pokoru, ale proti tomuto zdaniu musíme čo najostrejšie povedať, že tieto sebaponižujúce postoje nemajú s kresťanskou pokorou nič spoločné. Tieto prejavy sebapokorovania pred druhými vyrastajú totiž z nesprávnych motívov. Jedným motívom je strach: človek sa pred druhými správa ponížene, lebo sa ich bojí. Alebo motívom je túžba po výhodách, vypočítavosť. Človek sa v tomto prípade pred druhými ponižuje, lebo chce mať z toho prospech. Jedno príslovie na túto tému hovorí: „Pokorné teľa pije mlieko od dvoch matiek“. Iným motívom je pocit vlastnej slabosti, menejcennosti. Všetko toto sú nesprávne motívy, a keď z nich vyrastá niečo, čo sa navonok podobá pokore, nesmieme to označovať ako kresťanskú pokoru.
Ježišova pokora vyrastala z celkom inej pôdy. Poučný je príbeh o tom, ako pri poslednej večeri umýval Pán Ježiš učeníkom nohy. Umývať druhému nohy bol akt otrockej služby, teda jednoznačný akt pokory. Ale všimnime si východisko. Umývanie nôh je uvedené v evanjeliu touto vetou: „Ježiš vediac, že mu Otec všetko dal do rúk a že od Boha vyšiel a k Bohu ide, vstal od večere...“ a potom sa opisuje umývanie nôh. Práve vtedy, keď si veľmi jasne uvedomuje, že mu Pán Boh všetko dal do rúk, práve vtedy vykonáva učeníkom akt pokornej služby. Nie zo slabosti, nie zo strachu, nie z vypočítavosti, nie zo zbabelosti, ale z pocitu svojho veľkého bohatstva, svojej veľkej moci. To je niečo celkom jedinečné, čo sa medzi ľuďmi vidí zriedka. V tom je aj vzor pre našu pokoru: Naša pokorná služba lásky by mala byť konaná nie zo stanoviska tých pochybných motívov, ale zo stanoviska vnútorného bohatstva, ktorým nás Pán Boh obdaroval
Pokora, ktorá vyrastá z nesprávnych motívov, zo strachu, zbabelosti, z túžby po výhodách a podobne, pôsobí ničivo na človeka, ktorý je týmto spôsobom pokorný. Niekedy sa človek tomu nemôže vyhnúť, napríklad v systémoch, kde poddaní musia stále ohýbať chrbát. Túžba po ľudskej dôstojnosti však postupne búra takéto neľudské systémy. Ale veľmi smutné je, keď človeku z vlastného rozhodnutia chýba pevný postoj, ani čo by bol dáky poddaný. Kriviť sa poddanským spôsobom – to rozhodne nie je kresťanská pokora. S kresťanskou pokorou nie je spojené krivenie vlastného charakteru.
Aj v tomto je Pán Ježiš Kristus krásnym príkladom. Jeho pokora šla do krajnosti, čo symbolicky znázornil umývaním nôh, čo fakticky uskutočnil obetovaním vlastného života, ale jeho osobnosť tým nebola ani najmenej dotknutá, ani najmenej pokrivená. Pri všetkej svojej pokornej službe lásky ostal pevný, neporušený, integrovaný, alebo presnejšie povedané: len ako pevná, vyrovnaná, neporušená osobnosť mohol vykonať taký veľký čin pokornej lásky. Keď hodnotíme pokoru iných a pokoru svoju, musíme si vždy klásť otázku: ostávam pri všetkom tomto pevnou, nezlomenou bytosťou? Šliapať po vlastnej ľudskej dôstojnosti, ktorú nám daroval Pán Boh, nie je zásluha, ale nezodpovedný akt sebaničenia. Byť pokorný – áno, ale byť pokorný ako pevný, vyrovnaný človek.
Dotkli sme sa iba niektorých tém, ktoré súvisia s pokorou voči druhým ľuďom. O mnohých ďalších by bolo treba uvažovať. Uvedené myšlienky by sa mali stať pre nás popudom k ďalšiemu samostatnému uvažovaniu. Ale predovšetkým by sme mali čím skôr vniesť do svojho správania niektoré prvky pokory, ktoré sme si všimli na Pánu Ježišovi, lebo on je pre nás krásnym vzorom plného a opravdivého ľudského bytia. K nemu prichádzame nielen ako k svojmu vzoru, ale k nemu sa súčasne utiekame s prosbou o pomoc, aby zmenil naše srdcia. Naše srdcia potrebujú mnohostrannú zmenu. Okrem iného ho prosíme, aby zmenil naše srdcia smerom k takej pokore, akú vidíme u neho. – Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
