18. nedeľa po Sv. Trojici, List Židom 1, 1 – 3
Mnoho razy a rozličným spôsobom hovoril Boh voľakedy otcom skrze prorokov, na sklonku týchto dní prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a Ním stvoril aj veky. Tento (Syn) ako odblesk slávy Boha a obraz Jeho podstaty udržuje všetko svojím mocným slovom a posadil sa na pravici Velebnosti na výsostiach, keď (prv) spôsobil očistenie od hriechov. (List Židom 1, 1 – 3)
Všetky národy, primitívne aj vysoko vyvinuté, oddávna tušili alebo aj jasne vedeli, že náš svet a celý vesmír nemohol vzniknúť a nemôže existovať sám od seba. Kto alebo čo stojí za naším svetom, za celým vesmírom, za ľudským životom, čo alebo kto je pôvodom či pôvodcom toho všetkého – o tom existovali a existujú rozličné názory. Agnostici hovoria, že človek nemá predpoklady na to, aby našiel odpoveď na túto otázku a ďalej sa ňou nezaoberajú. Iní tvrdia, že otázka, kto priviedol tento svet k existencii, je bezpredmetná, keďže svet a všetko, čo je v ňom, vzniklo údajne a ďalej sa vyvíja samo od seba.
Ak môžem hovoriť celkom osobne, musím povedať, že táto posledná myšlienka je pre mňa absolútne neprijateľná. Náš svet – aj v rozmeroch makrokozmu, teda v tých najväčších, nepredstaviteľne veľkých rozmeroch vesmíru, kde vzdialenosti meriame na svetelné roky, milióny a miliardy svetelných rokov, aj v rozmeroch mikrokozmu, teda v tých najmenších, voľným okom neviditeľných časticiach hmoty, a v rozmeroch všetkého, čo sa nachádza medzi týmito dvoma extrémnymi hranicami – náš svet je tak precízne premyslený a zostavený, že nemôžem prijať myšlienku samovoľného náhodného vývoja. Rýchlo postupujúca veda neprestajne odhaľuje nové a nové veci, nad ktorými ľudský rozum zastáva v úžase. Zdá sa mi, že čím ďalej postupuje veda, tým ťažšie bude neveriť v Stvoriteľa. – Pred nejakým časom som čítal výrok jedného genetika – ateistu, ktorý ma veľmi oslovil. Povedal – na základe svojho poznania (ktoré mu závidím) –, že genetické informácie v genóme sú také nesmierne zložité, komplikované a pritom účelné, že i keby bol Boh, ani Boh by to nemohol vymyslieť. – Skoro by som sa odvážil túto vetu označiť za ateistické vyznanie viery v Stvoriteľa. Lebo tu sa predpokladá po prvé, že toto nepredstaviteľne zložité musel niekto vopred vymyslieť a do detailov premyslieť, a po druhé, že to musel a musí byť absolútny génius, ktorý nekonečne prevyšuje všetky naše, aj tie najsmelšie predstavy o Bohu. Ateista – nezámerne – pripomína nám kresťanom, že naše predstavy a vyznania viery v Boha, nech sú akokoľvek vznešené, nie sú ani zďaleka dosť adekvátne na vyjadrenie skutočnej veľkosti Boha. So zahanbením a vďakou toto upozornenie prijímame a skláňame sa pred nekonečnou múdrosťou a mocou Toho, ktorý tento vesmír stvoril a neprestajne tvorí. – Toto svoje osobné vyznanie končím konštatovaním, že vieru v Stvoriteľa ako pôvodcu všetkého, čo je, mám spoločnú s veľmi mnohými veriacimi ľuďmi.
Ale tým nie sú ešte vybavené všetky otázky, ktoré s tým súvisia. Lebo aj keď zaujímame postoj viery, že za naším svetom – svetom v tom najširšom zmysle – je nekonečne múdry a nekonečne mocný Stvoriteľ, objavuje sa ďalšia otázka: Kto je ten Stvoriteľ? Aký je? Je dobrý? Je zlý? To nie sú iba teoretické otázky, ktoré by nemali praktický dosah. V dejinách ľudského myslenia sa objavili ľudia, ktorí tvrdili, že Boh, ktorý stvoril tento svet, je zlý, nepriateľský Boh, a že tento svet je zlé, nedokonalé dielo. Táto problematika nám nemôže byť ľahostajná. Pre nás je veľmi dôležité, aby sme spoľahlivo vedeli, či je ten Boh dobrý alebo zlý, lebo od neho sme v plnom rozsahu závislí. Je predsa veľký rozdiel medzi tým, či sme závislí od dobrého alebo od zlého Boha. Človeku vôbec nemôže byť jedno, či Stvoriteľ a Pán tohto sveta je dobrý alebo zlý Boh.
Lenže kde môžeme nájsť spoľahlivú informáciu, spoľahlivú odpoveď na túto otázku? Keby sme boli odkázaní iba na svoje myšlienkové schopnosti, nemohli by sme sa dopracovať k spoľahlivému záveru. Ľudské myslenie nás môže – ako sme videli – priviesť k dvom protikladným odpovediam. Keďže nám ľudské myšlienkové úsilie v tejto veci nepomáha, môžeme očakávať pomoc len od toho, že nám sám Boh dá niečo vedieť o sebe. Ale urobí to? Urobil to?
Odpoveď na túto otázku je obsiahnutá už v tej skutočnosti, že máme Bibliu. Biblia je veľkolepý dokument, v ktorom sa nám predstavuje Stvoriteľ. Predstavoval sa postupne, po jednotlivých stupňoch. Zrejme podľa toho, po akú mieru bolo ľudstvo, jeho jednotlivé generácie, schopné pochopiť a prijať to, čo dal Pán Boh vedieť o sebe.
To, že sa Stvoriteľ predstavil a predstavuje vo vesmíre a prírode, že sa predstavuje tým, čo stvoril, sme už spomenuli. Je to veľkolepé dielo, ale nie je pre každého človeka celkom jednoznačné. Kto má oči, aby videl, ten môže síce aj dnes vidieť v stvorenom svete svedectvo o nekonečnej múdrosti, moci a dobrote Stvoriteľa, no nie každý pozerá na svet okolo seba takýmto jednoznačným spôsobom. Ale náš Boh sa nám predstavil nie iba tým, že stvoril tento úžasný svet. Omnoho jednoznačnejšie sa predstavil jednému národu, národu izraelskému, aby sa cez tento národ dostali iné národy k presnejšiemu poznaniu Pána Boha. O tom hovorí náš text zo začiatku Listu Židom: „Mnoho razy a rozličným spôsobom hovoril Boh voľakedy otcom skrze prorokov.“ Toto sebapredstavenie, toto zjavenie je dôležitým krokom vpred na ceste k jasnejšiemu poznaniu Pána Boha.
Na začiatku Biblie, v texte o stvorení, opakuje sa viackrát hodnotiace konštatovanie: a Boh videl, že to, čo stvoril, bolo dobré. Už v týchto slovách izraelskej svätej knihy, ktorá sa stala svätou knihou aj pre nás, kresťanov, je vyjadrená odpoveď na otázku: Aký je Boh? Ako to s nami myslí? Odpoveď znie: Boh je dobrý, myslí to s nami dobre, stvoril pre nás dobrý a krásny svet.
Pán Boh robí ešte ďalšie kroky. V najdôležitejších situáciách izraelského národa vystúpili proroci. Nie sami od seba prišli k rozhodnutiu, že sa stanú prorokmi. Praví proroci boli vždy poslaní Pánom Bohom. Hovorili síce vždy do konkrétnej, práve vtedy jestvujúcej situácie národa. Ale v tom, čo hovorili, bolo vždy vyjadrené niečo o Pánu Bohu, ako sa on zjavuje, ako sa predstavuje. Toto jeho zjavenie o ňom samom je dodnes dôležité a platné. Pozorné čítanie starozmluvných prorockých kníh nás dodnes veľmi obohacuje pri poznávaní Pána Boha.
Ale i keď Pán Boh v tom, ako sa predstavoval prostredníctvom prorokov, urobil veľmi mnoho, nebolo to jeho posledné slovo. Práve to zdôrazňuje prečítaný kázňový text: „Mnoho razy a rozličným spôsobom hovoril Boh voľakedy otcom skrze prorokov, na sklonku týchto dní prehovoril k nám v Synovi.“ Vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi sa Pán Boh predstavil najdokonalejšie a najjednoznačnejšie. Teraz konečne máme spoľahlivú a uspokojivú odpoveď na otázky: Kto je Boh? Aký je? Aké sú jeho myšlienky a zámery s nami?
Pán Ježiš predstavil svojho nebeského Otca svojimi slovami, celou svojou osobou, svojím konaním. Teraz by bolo logicky najsprávnejšie prečítať pozorne všetky štyri evanjeliá a pri každom Ježišovom podobenstve, pri každej jeho vete, pri každom čine, pri jeho spôsobe správania si položiť otázku: Čo nám táto stať a tieto slová hovoria o Božej podstate, o jeho vzťahu k nám? Teraz môžeme poukázať len na niečo z tohto veľmi bohatého sveta myšlienok.
Dôležité v tomto ohľade je už oslovenie v Modlitbe Pánovej: „Otče náš“. Jeden teológ povedal, že v tomto jednom slove „Otče“ je skratkovite zhrnuté všetko, čo nám chcel Ježiš povedať o Pánu Bohu. To je naozaj pravda. Vždy keď pri Modlitbe Pánovej vyslovíme slová „Otče náš“, mali by sme si pomyslieť, že Boh nie je tyran, ale dobrý Otec, a že za jasné formulovanie tohto poznania vďačíme Pánu Ježišovi.
Ale v našom často prevrátenom svete je toto pekné slovo „otec“ mnohoznačné. Existujú totiž nielen dobrí otcovia, existujú, žiaľ, aj zlí a veľmi zlí otcovia. Aj dnes sú ľudia, ktorí majú s tým zlé skúsenosti. Pre človeka, ktorý mal alebo má zlého otca, môže oslovenie Pána Boha ako Otca vyvolávať myšlienkový zmätok. Preto sme vďační, že Pán Ježiš slovo „Otec“ na Pána Boha nielen vztiahol, ale ho aj vysvetlil. Najkrajšie zrejme v podobenstve o stratenom synovi, ktorý odišiel od svojho otca, a potom, po veľmi nepríjemných skúsenostiach vo svete, sa vrátil domov, k otcovi. Dôležité je, ako sa pri jeho návrate zachoval otec. Otec ho – napriek pravdepodobnému očakávaniu – nevyhodil, neposlal ho preč, ale mu odpustil a daroval mu opäť v plnom rozsahu synovské postavenie, obnovil jeho status syna. Z toho vidíme, že Pán Boh ako dobrý Otec pozerá na nás s láskou a záujmom ako na svoje deti, miluje nás, a že aj keď si svojimi hriechmi pokazíme život, robí všetko, aby nás zachránil, aby nám dopomohol k novému životu.
Pán Boh ako náš dobrý Otec nie je slabošský Otec. Jeho láska nespočíva v tom, že svojim deťom dá všetko, čo si neraz vo svojej nerozumnosti žiadajú. Cieľom jeho múdrej lásky je, že svoje deti chce priviesť na vysokú úroveň duchovného a mravného života, urobiť z nich nové bytosti, nové stvorenia. Cesta k tomu býva neraz kľukatá, keď sa my, jeho deti, vzpierame podriadiť sa jeho programu. Jeho láska nám neraz spôsobuje bolesť, keď nás uprostred našej neposlušnosti a vzdorovitosti chce priviesť do správneho životného smeru. Čím skôr pochopíme jeho zámery metódy, tým lepšie.
Jednou časťou jeho programu zároveň je, že si chce z nás urobiť nástroje svojej lásky. Keďže nás on ako náš nebeský Otec miluje, chce, aby sme jeho lásku ako štafetu odovzdávali ďalej. Toto všetko a mnoho iného je obsahom toho, ako nám svojho nebeského Otca predstavil Pán Ježiš Kristus.
Je veľmi pekné, že Pán Ježiš toto všetko nielen vyslovil v podobenstvách a iných rečiach, ale že on sám sa voči ľuďom správal tak, ako to o Pánu Bohu učil. Na jednej strane napríklad podobenstvami o tom, čo bolo stratené a potom sa našlo, vyjadril, že Boh sa ujíma hriešnikov a pomáha stroskotaným ľudským existenciám k novému životu. Na druhej strane Ježiš sám prichádzal k strateným, stroskotavším Božím deťom a svojou láskou a priateľstvom im pomáhal, aby opustili svoj dovtedajší život a začali žiť celkom nanovo. Príbeh takého vyberača daní Matúša a vysokého úradníka Zachea sa v evanjeliách číta s veľkým dojatím- Preto môžeme povedať a zdôrazniť: Keď vidíme, ako Ježiš žije, ako sa ujíma druhých a pomáha im, je to tak, akoby sme videli konanie Pána Boha. V tom spočíva pravda výpovede, že Ježiš svojimi slovami, svojím životom, svojím konaním nám predstavil svojho nebeského Otca.
Vrcholným predstavením a uskutočnením lásky nebeského Otca je vykupiteľské dielo Pána Ježiša Krista. Jeho solidárnosť s nami šla tak ďaleko, že vstúpil do nášho ľudského spoločenstva, poznačeného tragickým následkami hriechu, vzal na seba našu kliatbu a ako dobrovoľný reprezentant nášho hriešneho spoločenstva obetoval svoj život na kríži a potom slávnou mocou Otcovou bol vzkriesený z mŕtvych. To všetko urobil Pán Boh na našu záchranu, a tak nám dal jasne najavo, aký je, ako to s nami myslí.
V evanjeliách sa nachádza omnoho viac myšlienok. ktoré patria k tejto téme, a my by sme sa mali so všetkými alebo aspoň s čím viacerými oboznámiť. To všetko, čo sa dočítame v evanjeliách, je nielen nezáväzná informácia, ale je to hlavne veľká ponuka pre nás. Nám priniesol Ježiš Kristus veľkú ponuku, že môžeme žiť v istote, že Stvoriteľ neba a zeme je naším milujúcim Otcom. Kto skutočne žije v tejto istote, ten si môže za všetkých okolností zachovať v srdci Boží pokoj. Táto veľká možnosť je tu pre všetkých nás.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
