17. nedeľa po Sv. Trojici, Matúš 15, 21 - 28
Potom odišiel Ježiš a utiahol sa do krajov Týru a Sidonu. 22 A hľa, kanaánska žena prišla z oných končín a kričala: Zmiluj sa nado mnou, Pane, Syn Dávidov! Dcéra sa mi strašne trápi, posadnutá démonom. 23 On jej však neodpovedal ani slovo. I pristúpili učeníci a prosili Ho: Odbav ju, lebo kričí za nami. 24 Odvetil: Ja som poslaný len k strateným ovciam domu izraelského. 25 Ale ona prišla, padla Mu k nohám a prosila: Pane, pomôž mi! 26 On však odvetil: Nie je dobré vziať deťom chlieb a hodiť šteňatám. 27 Odpovedala Mu: Áno, Pane, ale veď aj šteňatá jedávajú z omrviniek, ktoré padajú zo stola ich pánov. 28 Na to jej povedal Ježiš: Ó, žena, veľká je tvoja viera. Nech sa ti stane, ako chceš! A ozdravela jej dcéra v tú hodinu. (Matúš 15, 21 - 28)
Milí bratia, milé sestry,
počúvame jeden z najzaujímavejších novozmluvných príbehov.
Najprv nás zrejme zaskočí spôsob, akým Ježiš so zúfalou ženou zaobchádza. Takéhoto tvrdého, skoro odpisujúceho Ho nepoznáme!
Ďalším prekvapením je záver príbehu. Ježiš sa vzdáva. Táto žena ho presvedčí – a On dokonca vyzdvihuje jej veľkú vieru.
Jednu perikopu pred naším príbehom nám Matúšovo evanjelium približuje Ježišovu hádku s farizejmi a zákonníkmi. Oni svojimi argumentmi Ježiša nepresvedčili – no táto žena to zvládla.
Ježiš ju oceňuje slovami: Veľká je tvoja viera! V evanjeliách sa nedočítame o tom, že by to povedal niektorému z učeníkov. Vieme len o jednom, ktorého vieru Ježiš vysoko ohodnotil - a síce vieru cudzinca - rímskeho stotníka z Kafarnaumu.
Čo je to teda „veľká viera“? Kedy je viera veľká? Prečítaný príbeh nám dáva odpoveď.
Ježiš prechádza okolím Týru a Sidonu. Tento kraj na severi už nepatrí k Izraelu, dnes je súčasťou Libanonu.
Nikde sa nepíše, načo tam Ježiš išiel. Možno len preto, že chcel byť sám, s učeníkmi. Aj On bol človekom, potreboval utíšenie, pokoj.
Toto prekročenie hraníc izraelského územia malo omnoho väčšie dôsledky, ako sa dá na prvý pohľad predpokladať. Ježiš preklenul hranicu medzi vyvoleným národom Božím a pohanmi, medzi veriacimi a neveriacimi.
Jeho neodradia hranice, ktoré si my ľudia vytvárame a chránime. Ježiš často vstupuje do oblastí, kde by nám nikdy nenapadlo hľadať Ho. Prichádza k ľuďom, o ktorých si myslíme svoje, ktorých sme zaradili k takým, akí Ježiša nechcú osloviť, ktorí dávajú najavo, že Ho – a hlavne cirkev - vôbec nepotrebujú.
Pohanská žena však prichádza neočakávane a ide priamo k Ježišovi. Žiada Ho o pomoc: „Ach, Pane, Synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Aj ona prekračuje hranice. Ježiša nazýva Synom Dávidovým. Aj ona, pohanka vie, že je Ježiš Spasiteľom Židov – ale to ju nezastaví!
Kričí: „Synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ ´Keď si opustil hranice svojej svätej zeme a prišiel si do môjho sveta, zmiluj sa nado mnou a mojou dcérou! Na jej trápenie sa už nevládzem pozerať!´
Milí bratia, milé sestry,
každé naše služby Božie začíname prosbou o zmilovanie – či už piesňou Kyrie – alebo konfiteorom. Stále zažívame množstvo situácií, v ktorých vidíme, že tento výkrik je stále aktuálny. Nech sme akokoľvek schopní, výkonní, sebavedomí, stále sú časy a príležitosti, ktoré nás pritlačia k tomu, aby sme sa vzdali svojich masiek a zábran a viac či menej zreteľne sformulovali: Zmiluj sa, Pane! Bez Teba si vôbec nevieme poradiť!
Za volaním pohanky v príbehu cítiť, že jej KYRIE – jej ´Pane, zmiluj sa´, nie je fráza, nie je opakovaná rutina. Neprichádza za Ježišom potom, čo už vyskúšala všetky ostatné možnosti.
ZA jej výkrikom je presvedčivá nástojčivosť. Teraz alebo nikdy. Ide o všetko. Nikomu, ničomu sa nedá odradiť.
Krik jej chorého dieťaťa, ktorý ju ženie do zúfalstva, sa stáva jej výkrikom. Jej bezmocnosť ju však neochromuje. Naopak, núti ju žiadať, kričať, nástojiť: ´Ježiši, len ma prijmi, len mi pomôž, len ma vypočuj!´
Ale Ježiš neodpovedá. Nepochopiteľne mlčí. Ako keby ten krik nepočul. Ako keby žena
ani neexistovala, ako keby Mu bolo jedno, čo prežíva, ako sa zožiera...
To je hrozné. Mlčanie môže byť horšie ako odmietnutie, ako jasné NIE.
Kto z nás, bratia a sestry, takéto Božie mlčanie nepozná? Niekto ho zažíva pri chorom dieťati, iný pri bezmocnom starcovi, iný pri závislom na alkohole, či deprimovanom partnerovi, ktorý sa márne snaží o zamestnanie. Božie mlčanie vnímame pri prírodných katastrofách, konfliktoch, kde trpia a umierajú nevinní ľudia. Niekedy je toho naozaj priveľa. Pýtame sa „Prečo?“
Kričíme od strachu z bolesti i strachu z prázdna, no odpoveď neprichádza. Boh mlčí. Čakáme na „vstaň a choď“, čakáme na: „nech sa Ti stane ako chceš“ – ale nič sa nedeje. Odpoveď neprichádza.
Odpoveď neprichádza. Ježiš mlčí. Tak by sa mohol skončiť aj tento príbeh. Žena kričí o pomoc, ale Ježiš mlčí – kým napokon nezmĺkne
aj ona. Veď človek nemôže kričať donekonečna.
Príbeh sa mohol skončiť ešte skôr, tak ako to chceli učeníci. Ani oni nemohli ženu počúvať. Nevládali zniesť ani Ježišov odstup. Preto upozorňujú: ´Urob niečo – odbav ju, lebo kričí za nami. Povedz jej pár utešujúcich slov, aspoň ju upokoj - alebo uzdrav jej dcéru, veď aj to dokážeš. Len nech nekričí. Len nech nepripomína, koľko bolesti nás tu gniavi!´
Napätie medzi výkrikmi a Ježišovým mlčaním je neúnosné pre učeníkov všetkých čias. Aj my sa ho snažíme radšej zbaviť. Radšej nič nepočuť. Radšej nič nevidieť, nevedieť, len nech je pokoj. Len nech je ticho.
Bratia a sestry,
Ježiš nás takéto napätia učí znášať. Aj nimi nás vedie k tomu, aby sme sa od biedy – vlastnej, cudzej i našej spoločnej príliš rýchlo neodvrátili, aby sme uniesli ťarchu kríža.
Tadiaľ totiž vedie prístup k viere – tej, ktorú Ježiš očakáva. Nie ako barličku, nie ako pokrytecké povrchné utišovanie hlbokej krízy, ale ako očakávanie, že Ježiš nerieši len
Dôsledky, ale uzdravuje príčiny. Vedie k zmenám, novým spôsobom, novému životu. A ten často sprevádza aj bolesť a výkriky o pomoc.
V tejto žene je viac pokory, viac horlivosti ako v učeníkoch alebo vzdelaných duchovných len preto, že sa priamo a presne chopí Toho, ktorý mlčí. Akoby tušila, že Ježišovo mlčanie raz skončí a ona predsa len bude vypočutá.
Hoci sa Ježiš zdá byť kričiacej žene úplne vzdialený, v skutočnosti jej úplne rozumie. Aj On na konci svojho života kričal na kríži: „Kričal silným hlasom“ čítame „a vypustil ducha“. Aj vtedy Boh mlčal. Ale potom prišla Veľká Noc a všetko sa otočilo.
Božie mlčanie nie je prejavom ľahostajnosti, ani nezáujmu, ale práve blízkosti a hlbokého porozumenia a súcitu.
Príbeh ženy Kanaánky je predobrazom Veľkej Noci. Táto žena tuší, že Božie mlčanie pominie. Nenecháva sa odradiť ani Ježišovým postojom: „JA som poslaný k strateným ovciam domu Izraelského.“
To predsa vedela od začiatku. Ale ... načo potom prekračoval hranice? Mohol byť za hranicami niekto iný ako Spasiteľ?
Žena zniesla naozaj všetko. Aj pokorujúce prirovnanie k šteňaťu. Neurazila sa, ani toto vyjadrenie ju nezranilo – akoby Mu dala za pravdu – ´áno, Pane, som úplne na dne, ale prichádzam v tejto úbohosti ako Božie stvorenie a neverím, že ma necháš zahynúť vyčerpaním. Aj šteňatá žijú z toho, čo padá zo stola ich pánov.´
To je pokora. To je viera, ktorá prekvapí aj Ježiša. Nehovorí už nič, len uznáva: Ó, žena, veľká je Tvoja viera, stane sa ako chceš.
B a S,
čo je teda na tejto viere veľké?
Určite nie to, že žena o viere v Krista vedela. Trpela trápením svojho dieťaťa a chcela len jediné, aby dcéra vyzdravela. Jej dôvera v Ježiša sa upriamila na to, že by stačilo len
trochu Jeho pozornosti, “odpad“ Jeho priazne, aby sa dcéra vyliečila.
Vie: ´Nemám právo na to, aby mi Boh pomohol.´ Ale vie tiež: ´Som úplne odkázaná na Jeho zdroje. Som úplne závislá od toho, že mi Boh pomôže.´
Preto zápasí. A Ježiš jej nakoniec pomoc neodoprie. Dcéru uzdraví.
Nám ešte vždy ostáva na konci v mnohom len otáznik. Nie vždy zažijeme Božiu odpoveď v uzdravení. No Boh ju pre nás má.
V odpustení, v utíšení a milosti, ktorá nám aj v našich krízach a krížoch dáva poznať, že Boh je neustále nablízku. Aj ako trpiaci, ako pomáhajúci, ako podopierajúci.
Naša viera je dôležitá. Boh ju vidí. On nás počuje a príde čas, kedy sa bude môcť zaskvieť v plnej veľkosti a sile aj Jeho ÁNO. Určite príde. Neprepočujme ho.
Amen.
Láskavý náš Bože,
ďakujeme za Tvoje slovo – za to, že potom, čo nás Tvoje zásahy znepokoja, prekvapia, máš pre nás slovo povzbudenia a milosti.
Prosíme, posilni našu vieru, prihovor sa nám, keď sa márne snažíme hľadať pravdu, spravodlivosť, keď sa musíme báť, že všetko je len v našej moci, alebo milosti či nemilosti ľudí.
Ďakujeme Ti za všetky zastavenia, za oslovenia, ktoré nás vrátia do reality, ak si chceme namýšľať, ak jedni druhých ponižujeme.
Ďakujeme za Tvoju podporu aj v čase, keď mlčíš a my sme si zrazu neistí vo vlastných zámeroch, vystrašení skúsenosťami a neodôvodneným, nevysvetliteľným strachom.
Stále sme odkázaní predovšetkým na Tvoje prijatie, Tvoju blízkosť. Všimni si nás. Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
