17. nedeľa po Sv. Trojici, Matúš 10, 32 – 33
Pán Ježiš povedal: Ktokoľvek vyzná ma pred ľuďmi, toho vyznám aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach; kto by ma však zaprel pred ľuďmi, toho zapriem aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach. (Matúš 10, 32 – 33)
Pán Ježiš dobre vedel, že pre jeho nasledovníkov prídu doby a situácie, v ktorých nebude ľahké priznať sa k nemu. Vedel, že to bude spojené s rozličnými rizikami, nepríjemnosťami, výsmechom, prenasledovaním. Z evanjelií sa dozvedáme, že také situácie existovali už v dobe Ježišovho pozemského života. Odvtedy sa v rozličných obmenách opakovali veľmi často. Pán Ježiš vedel, že pre jeho nasledovníkov to bude znamenať veľké pokušenie, aby sa so svojou vierou v neho utiahli do svojho vnútra, aby o svojom vzťahu k nemu nehovorili a nedávali ho najavo.
Preto povedal slová, ktoré, ak ich človek pochopí vážne, obsahujú dosť sily a motivácie, aby pomocou nich prekonal aj to pokušenie, ktoré ho chce priviesť k mlčaniu. Sú to slová, ktoré sme práve prečítali ako kázňový text. Tieto slová by sme sa mali naučiť naspamäť a častejšie si ich opakovať, aby sa tak pre nás stalo prirodzenou a samozrejmou vecou, že sa k svojej viere v Pána Ježiša priznáme bez hanby a strachu.
Pekným príkladom smelého, presvedčivého priznávania sa k viere v Ježiša Krista a pokojného, pevného rešpektovania jeho posolstva je postoj apoštola Pavla. Ten pred svojou cestou do Ríma, hlavného mesta obrovskej Rímskej ríše, kde mohol očakávať mnoho kritiky, posmechu, napísal: „Nehanbím sa za evanjelium Kristovo, lebo mocou Božou je ono na spasenie každému veriacemu.“ Povedal to na základe vlastnej skúsenosti, keďže jemu samému dopomohlo evanjelium Kristovo k celkom novému životu. To by mal byť postoj nielen apoštola, ale postoj každého, kto sa pokladá za nasledovníka Pána Ježiša Krista.
Priznať sa k Ježišovi Kristovi – to sa môže diať rozličným spôsobom. Dnes si chceme všimnúť jednu skupinu novozmluvných miest, na ktorých sa nachádzajú krátke svedectvá o Pánu Ježišovi, svedectvá vyjadrené prakticky jednou vetou. Sú to svedectvá, ktoré príslušní ľudia povedali na základe svojej skúsenosti s Pánom Ježišom.
Všímame si ich preto, aby sa stali svedectvami aj pre nás, aby sme si uvedomili, čo Pán Ježiš môže i pre nás znamenať. Všímame si ich preto, aby sme si uvedomili, aké požehnanie môžeme aj my prijať od Pána Ježiša, a aké skúsenosti s ním môžeme aj my mať. Všímame si ich preto, aby sme objavili, aké skúsenosti s Pánom Ježišom sa už vyskytli v našom osobnom živote – lebo pozornosti človeka to môže niekedy uniknúť. Všímame si ich predovšetkým preto, aby sme si uvedomili, že je aj našou možnosťou a povinnosťou pridať sa medzi ľudí, ktorí sa nehanbili a nebáli priznať sa k Pánu Ježišovi. Podobnými krátkymi vetami môžeme aj my formulovať svoje skúsenosti s Pánom Ježišom, a tieto krátke vety, krátke svedectvá môžeme aj my povedať druhým ľuďom, aby sme ich tak upozornili na to, čo Pán Ježiš môže aj pre nich znamenať.
Všimnime si teda niektoré krátke novozmluvné svedectvá o Pánu Ježišovi. Žena Samaritánka prišla po rozhovore s Pánom Ježišom do svojho mesta a povedala ľuďom: „Všetko mi povedal, čo som robila.“ To bolo celé jej svedectvo. Narážala tým na rozhovor, ktorý prebehol medzi Ježišom a ňou pri studni Jákobovej, kde si prišla nabrať vody a kde sa na svojej ceste do Galiley zastavil aj Pán Ježiš. Toto je ten rozhovor: „Ježiš jej riekol: Choď, zavolaj si muža a príď sem! I odpovedala žena: Nemám muža. Ježiš jej riekol: Správne si povedala, že nemáš muža; lebo mala si piatich mužov, a ten, ktorého teraz máš, nie je ti mužom; to si správne povedala.“ Svojím krátkym – „Všetko mi povedal, čo som robila“ – vyjadrila, že keď sa Pán Ježiš stretne s človekom, Pán Ježiš pozná všetko, aj to, o čom si človek myslel, že ostáva jeho skrytým tajomstvom. V týchto slovách je povedané ešte niečo, totiž to, že Pán Ježiš na jej život pozrel síce pravdivo, že poznal všetko a vedel všetko, ale že tento jeho pohľad bol súčasne naplnený milosrdenstvom a láskou. Bol by ju mohol odsúdiť, ale on jej otvoril možnosť nového začiatku, nového života. To pritiahlo k Ježišovi mnohých ľudí z toho mesta, a toto stretnutie, ako sami dosvedčili, sa stalo pre nich požehnaním. Stačilo krátke svedectvo ženy, a ľudia prišli k Pánu Ježišovi. Dnes platí to isté – aj dnes môžu mať naše krátke svedectvá o Pánu Ježišovi takýto požehnaný účinok na ľudí.
V prvej kapitole Evanjelia podľa Jána je iné krátke svedectvo: Filip hovorí Natanaelovi: Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš v zákone a proroci. Na základe osobnej skúsenosti s Pánom Ježišom prišiel Filip k presvedčeniu, že Ježiš je Mesiáš, príchod ktorého od stáročí predpovedali proroci. Také veľké poznanie si nechcel nechať pre seba, preto hovorí Natanaelovi toto krátke svedectvo. Natanael najprv síce pochybuje, ale Filip ho pozýva, aby sa sám stretol s Ježišom, a po tejto osobnej skúsenosti sa Natanael dopracoval k peknému vyznaniu: „Ty si Syn Boží, ty si kráľ izraelský.“ Keby Filip bol mlčal, možno by sa Natanael nikdy nebol dostal k poznaniu, že Ježiš z Nazareta je Mesiáš, ktorého národ od stáročí očakával. Kedykoľvek sa aj nás nanovo zmocní presvedčenie a istota o tom, že Pán Ježiš Kristus má rozhodujúci význam pre náš život, nemali by sme si takéto poznanie nechať len pre seba, ale mali by sme ho povedať aj druhým, lebo druhí ľudia takisto naliehavo potrebujú jeho pomoc.
Keď apoštol Peter, ktorý strávil dlhý čas v Ježišovej blízkosti, prišiel do domu pohanského stotníka Kornélia, vyjadril svoje osobné skúsenosti s Ježišom krátkou správou: „Boh Duchom Svätým a mocou pomazal Ježiša Nazaretského, ktorý chodil, dobre činil a uzdravoval všetkých diablom posadnutých, pretože Boh bol s Ním.“ Toto krátke svedectvo, ktoré bolo súčasťou dlhšej reči, viedlo k tomu, že pohan Kornélius sa s celou svojou domácnosťou dal pokrstiť a stal sa nasledovníkom Ježiša Krista. Bola to veľká chvíľa, lebo zvesť evanjelia prekračuje a prelamuje úzke hranice židovského spoločenstva a vstupuje do celého sveta. Sprostredkovaním tejto veľkej, ba môžeme povedať: dejinnej udalosti bolo krátke svedectvo Petrovo.
Raz, keď Pán Ježiš vyučoval zástupy, poslali členovia synedria, najvyššej židovskej rady, sluhov, aby Ježiša zatkli a priviedli k nim. Títo ľudia šli, započúvali sa do Ježišových slov, a ani sa len nepokúsili zlapať ho. Keď sa vrátili, pýtali sa ich ich šéfovia, prečo ho nepriviedli. Vtedy im sluhovia povedali krátke svedectvo o Ježišovi: „Nikdy človek nehovoril tak, ako hovorí tento.“ Farizeji a zákonníci im akiste povedali, že ide o nebezpečného človeka. Šli s týmto predsudkom za Ježišom so zámerom zlapať ho a predviesť pred radu, ale keď prišli k nemu, urobili si na základe slov, ktoré počuli od Ježiša, svoj vlastný úsudok o ňom. A ten sa úplne odlišoval od toho, čo im povedali ich predstavení. Šťastní ľudia, ktorí sa nedajú obalamutiť predsudkami iných, ale sú otvorení pre to, čo sami skúsia pri stretnutí s Ježišom. Toto svoje nové poznanie sa neboja povedať ani tým, ktorí ich poslali zlapať Ježiša, keďže Ježišove slová museli na nich zrejme zapôsobiť veľmi silne.
V minulých desaťročiach boli generáciám vštepované predsudky o Ježišovi – úplne prekrútené informácie. A tieto predsudky u mnohých ešte stále pretrvávajú. Vonkajšia politická situácia sa zmenila, ale to zasiate zlé semeno žije v srdciach mnohých. Keď sa takíto ľudia dostanú k skutočnému Ježišovi, zažijú podobné prekvapenie ako tí sluhovia vrchných kňazov a farizejov. „Nikdy človek nehovoril tak, ako hovorí tento.“ Ľudia, ktorí po dlhom čase objavili skutočného Ježiša, mali by, hoci len jednou vetou, vedieť povedať druhým, čo sú ešte ďaleko od Pána Ježiša, aký význam má Pán Ježiš pre ľudský život.
V Novej zmluve sú aj ďalšie podobné svedectvá o Pánu Ježišovi. Kedykoľvek sa s takým svedectvom stretneme, mali by sme rozmýšľať, k čomu všetkému nás také svedectvo vedie a zaväzuje. Treba si nám uvedomiť: Kto našiel pri Pánu Ježišovi odpustenie hriechov, mal by to povedať druhým, ktorí túžia po odpustení hriechov. Kto našiel v Pánu Ježišovi vodcu pre svoj život, mal by to povedať druhým, ktorí tiež nechcú donekonečna chaoticky blúdiť životom. Kto našiel v Pánu Ježišovi pomoc v každodennom zápase o mravnú výšku, mal by to povedať druhým, ktorí potrebujú takú istú pomoc a ktorí po nej túžia. Kto našiel pri Pánu Ježišovi pokoj srdca, mal by to povedať druhým, ktorí sú zmietaní strachom a nepokojom a túžia po pokoji. Kto našiel pri Pánu Ježišovi lásku, kto sa teší z toho, že ho Pán Ježiš miluje, mal by to povedať druhým, ktorí tiež túžia po opravdivej a čistej láske. Kto našiel pri Pánu Ježišovi silu milovať a vnášať šťastie do života iných ľudí, mal by to povedať druhým, ktorí tiež túžia po zmysluplnom naplnení svojho života. Kto našiel pri Pánu Ježišovi odvahu k pravde a poctivosti, mal by to povedať druhým, ktorí tiež túžia po čistom živote. Kto našiel pri Pánu Ježišovi potešenie vo veľkom smútku, mal by to povedať druhým, ktorí sa nachádzajú vo veľkom smútku a potrebujú účinné potešenie.
Bolo by kruté a nemilosrdné nájsť riešenie základných životných otázok a problémov a nechať si to len pre seba, keď dobre vieme, že to aj druhí naliehavo potrebujú. Kto sa hanbí alebo bojí priznať sa k Pánu Ježišovi, ten tým dáva najavo, že ešte ani zďaleka nepoznal a neskúsil, čo Pán Ježiš znamená pre ľudský život. To je vážne varovanie, že je ešte iba na samom začiatku cesty, a to bez ohľadu na to, koľko rokov sa už pokladá za kresťana. Kto skutočne pocítil, aký dobrý je Pán Ježiš Kristus, a aký nesmierny prínos on znamená pre náš život, ten sa už nebude hanbiť za neho a za jeho evanjelium, lebo bude presvedčený, že evanjelium Ježiša Krista je mocou Božou na spasenie každému kto verí. –
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
