V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

3. nedeľa pred koncom cirkevného roku, Matúš 24, 1 – 4 a 15 – 28

Milí bratia a milé sestry!
Biblia nehovorí ako Pán Boh vyzerá. Nejeden raz však vraví, ako Boh koná. Napr. kniha Jóbova predstavuje Boha ako Toho, kto raní, aj obväzuje, kto udiera, ale koho ruky aj liečia (Jób 5, 18). My však mnohokrát veríme v akéhosi Boha „invalida“ , v Boha „okypteného“, ktorý má iba „jednu ruku“.
V stredoveku – v dobe mladosti Martina Luthera – ľudia verili v Boha, ktorého ruka len švihá, len tresce, iba udiera. Luther z Písma správne pochopil, že to nie je úplný – celistvý obraz o Pánu Bohu. Dnes sa stal bežným opačný extrém. Nemálo ľudí opäť verí v Boha „s jednou rukou“ – v Boha „okypteného“, ktorého ruka pre zmenu len tvorí, len obväzuje, iba nás lieči z našich previnení. Kým v stredoveku sa zľahčil, ba až stratil moment Božej nepodmienenej lásky, Božieho milosrdenstva, dnes sa zľahčuje až stráca moment Božieho súdu. Boh, ktorý súdi, ktorý sa hnevá, ktorého ruka trestá – raní, sa stal v súčasnosti prežitkom. Napriek početným miestam o Božom súde v Biblii, sa dnes o ňom veľa nerozpráva, tak ako nehovoríme o záležitostiach, ktoré sú nám krajne nepríjemné. Mnohí súčasní ľudia veria, že smrť človeka (sama o sebe) je už Božím súdom; že smrťou sa končí všetko. Veria, že azda tým najzbožnejším bude venovaný ešte nejaký „zákusok“ v podobe večného života. Ten si často predstavujú ako nudný – nevydarený koncert, a tak oň nestoja. Neveria v nijakú večnú odmenu, či večný trest.
Tomuto klamu by sme, bratia a sestry, nemali podľahnúť, lebo Božie slovo o súde hovorí. Konkrétne a mnohokrát. Nezáleží, čo si o tom myslia ľudia. Veď ľudské popieranie Božieho súdu ešte neznamená, že mu môže ktokoľvek z nás uniknúť. Ak som ešte nebol napr. v Montreale, nevidel ho na vlastné oči, či dokonca popieram, že toto mesto jestvuje, neznamená to, že ono neexistuje. Moje pochybnosti na reálnosti jeho existencie nič nezmenia. Podobne to, že mnohí neveria v Boží súd eštze neznačí, že Boží súd nejestvuje, že mu uniknú.
Biblia dáva Boží súd do súvisu s druhým príchodom Pána Ježiša Krista a s koncom sveta. Text z 24. kapitoly Evanjelia podľa Matúšat, ktorý sme počuli, je Ježišovou odpoveďou na otázku učeníkov: Aké budú znamenia Pánovho príchodu a skončenia tohto sveta?  Ježiš v odpovedi nekladie dôraz na budúcnosť – na predpovedanie budúcich udalostí, ale na správnu duchovnú orientáciu v prítomnosti. Je dôležité porozumieť dobe, v ktorej žijeme a prevziať za ňu zodpovednosť. V odpovedi Pána Ježiša ide aj o výzvu, vziať vážne fakt Božieho súdu, hoci pre nás to, že svet sa raz skončí, je ťažko predstaviteľné.
Ani pre učeníkov to nebola jednoduchá predstava. Stretávame ich s Ježišom skoro ako turistov na zájazde v Izraeli, keď prechádzajú popri jeruzalemskom chráme. Ten ešte stál v svojej plnej nádhere. Do ich obdivu krásnej stavby zaznejú Ježišove zarážajúce slová o skaze: „Keď na mieste svätom uvidíte ohavnosť spustošenia, o ktorom hovoril prorok Daniel – kto čítaš, rozumej – vtedy tí, čo budú v Judsku, nech utečú do vrchov...“ (v. 15 – 16). Na učeníkov takéto slová pôsobili šokujúco. Niet sa im čo čudovať, veď vieme si vari predstaviť, že by niekto predpovedal by o našich bratislavských ev. kostoloch, že budú o nejaký čas zrovnané so zemou? Vieme si predstaviť, že raz budú v troskách aj tie najvýznamnejšie historické štvrte miest? – Sotva. Text, ktorý nám znie z Písma, však oznamuje, že aj toto raz bude skutočnosťou. Nadíde čas, keď nastane ohlásený záver dejín na zemi.
Apokalypsa sveta začína vo svojich znameniach, ktoré predpovedali proroci. Podávali ich ako hádanku. Hádankou je pre nás aj budúcnosť. Na jednej strane sa cítime technicky vyspelí, používame počítače, mobilné telefóny, ale na druhej strane nevieme povedať ani čo bude zajtra. Či vedelo ešte pred pár dňami tých okolo 100 ľudí, ktorých zahubil výbuch sopky v Indonézii, že žijú svoj posledný čas? Mohli by sme spomínať obete nedávnej ekologickej katastrofy v Maďarsku, obete banských, leteckých a iných nešťastí – vrátane čerstvej zrážky cisterny s autobusom v Mexiku, pri ktorej mnohí zahynuli. Sotva kto z nich vedel, že v tieto dni nadíde ich osobný koniec sveta.
Ježiš hovorí o udalostiach v Jeruzaleme, ktoré boli v očiach zbožných Židov ohavnosťou. Jeruzalem padol vo vojne v r. 66 – 70 po Kristovi. Medzi spomínané ohavnosti patrilo vystavenie obrazu rímskeho cisára – pohana v chráme a donucovanie židovských veriacich, aby sa mu klaňali – vzdávali mu božskú úctu. Išlo o čosi podobné, ako keby sme v našich kostoloch odstránili oltárny obraz alebo kríž a namiesto toho tam umiestnili obraz Hiltera, Stalina alebo Mao Ce-tunga. Aj židovskí veriaci vedeli ako my, že žiadnemu človeku sa nemáme klaňať.
Išlo však o ešte závažnejšie znamenia ako toto znesvätenie jeruzalemského chámu zavedením kultu pohanského cisára. Vodca radikálnej náboženskej skupiny zelótov, Ján z Gíšaly, sa so svojimi prívržencami zmocnil posvätného chrámového návršia a odtiaľ strieľali na obetujúcich ľudí a kňazov v chráme. V chrámovej svätyni sa ľudia priam brodili v krvi zabitých, skrátka: ohavnosť spustošenia. Ježiš preto naliehavo vyzýva učeníkov a ostatných, ktorí ho počúvali, aby vtedy utekali: „Kto bude na poli, nech sa nevracia, beda tehotným ženám a tým, ktoré budú dojčiť v tie dni“ (nebudú totiž vládať držať krok s ostatnými pri rýchlom úteku). Ježiš vyzýva: „Modlite sa teda, aby ste nemuseli utekať v zime (v Izraeli boli zimy charakteristické silnými dažďami a rozvodnené rieky znemožňovali útek), ani vo sviatočný deň“ (niektorí budú chcieť zostať svätiť šabbat). Určite to bude ťažká doba. Spasiteľ neodporúča učeníkom postaviť sa proti rímskym jednotkám. Jeruzalem stihol trest, ktorý treba rešpektovať. Kto sa chce zachrániť, bude musieť utiecť. Z histórie vieme, že kresťania si zapamätali túto Ježišovu radu a na znamenie pustošenia svätyne naozaj ušli pod vedením vtedajšieho biskupa Simeona do gréckeho mesta Pelly na juhu Genezaretského jazera.
Práve túto vec chce Pán Ježiš aj nám (zatiaľ láskavo) pripomenúť v dnešnom evanjeliu o súde. Nemá zmysel sa v nevere ďalej vzpierať Pánu Bohu, ale treba utekať podľa Ježišovej rady na vrchy, ktoré boli miestami Jeho stretania sa s Bohom. Ako príklad spomeňme vrch premenenia, kde Pán Ježiš zažiaril svojim učeníkom v plnej sláve a učeníci porozumeli, že v Ježišovi k stretávajú samého Boha (Mt 17. kap.).
Bratia a sestry, aj my potrebujeme ujsť od hriešnych vecí nášho života, ktoré sú pod Božím súdom. Potrebujeme ujsť tam, kde sa stretneme s Bohom. Žiaľ, zdá sa, že hovorenie o  Božom súde sa dnes v cirkvi „nenosí“, že aj stále viac kresťanov má skreslenú predstavu o Boha a vnímajú Ho iba ako okypteného – len a len dobrotivého Boha lásky, ako bytosť, ktorá im zabezpečí v živote výhody. To je pohanské chápanie Boha.
Istý profesor napísal, že „Boží hnev je dokonalosťou božského bytia, o ktorej musíme neustále premýšľať. A to preto, aby naše srdcia skutočne pochopili Boží odpor voči hriechu. My sme náchylní k tomu, že všetky tieto skutočnosti Božieho hnevu v Písme sv. berieme naľahko, prehliadame ich a prikrášľujeme rôznymi výhovorkami. Čím viac si všímame Boží odpor a zvažujeme Jeho hroznú pomstu za hriech, tým skôr dokážeme vnímať ohavnosť hriechu.“
Pán Ježiš pokladá ohlasovaný zánik Jeruzalema len za jedno zo znamení konca času. V ďalších veršoch evanjelia sú opísané kozmické úkazy katastrofického záveru vekov. Keby sme sa sústreďovali iba na tieto a iné na obrazy Božieho súdu – ktorých je v Biblii hojne – zostali by sme smutní. Všetky informácie by totiž vyzneli ako tragédia Bohom stvoreného, no padlého sveta, odsúdeného človeka, ktorému Pán Boh dal slobodnú vôľu zvoliť si medzi dobrom a zlom – a on si vybral zlo.
Dnešný text môžeme nazvať evanjeliom o súde. Ako by súd mohol byť zároveň aj evanjeliom (dobrou zvesťou)? Posolstvo prečítaného evanjelia však nehlása iba súd, len hrôzu a strach, ale najmä Boží príchod. Príchod Pána Ježiša nebude iba desivým ničením, ale uprostred apokalypsy sveta Spasiteľ prichádza, aby sa nás zaujal. Prichádza po svojich. Máme teda vo svojom živote urobiť všetko preto, aby sme sa dali zachrániť. Toto evanjelium je síce o súde, ale pre veriacich v Ježiša je zvesťou a zdrojom radosti a útechy o Božom víťazstve nad nespravodlivosťou.
Príchodu Spasiteľa budú predchádzať mnohé vojny, ľudské utrpenia a osobné tragédie. Udalosti späté so skazou Jeruzalema sú iba začiatkom konca vekov. História sveta sa stáva otvorenou knihou, ktorá pozorným Ježišovým učeníkom všetkých dôb, poskytuje znamenia. To hlavné, čo sa v „knihe dejín“ nášho sveta máme dočítať je, že pre ľudí bude nemožné, aby sa zachránili sami; že napriek všetkým problémom je nám náš Pán blízky a hľadá tých, ktorí porozumejú svojej dobe, ktorí sa naučia čítať znamenia konca času a preberú za dobu, v ktorej žijú zodpovednosť.
Doba konca času bude poznamenaná stratou lásky, odvrátením sa od viery, bludmi falošných učiteľov a politických tyranov, ktorí sa vydávajú za Mesiášov. No Ježiš nás vystríha: „Ak by vám niekto povedal: Ajhľa, tu je Kristus, alebo: Tam je!, neverte! Lebo povstanú falošní proroci a budú robiť veľké znamenia a zázraky, aby zviedli, ak možno aj vyvolených.“ (v. 23 – 24). Keď sme pozornými žiakmi pri čítaní „knihy dejín sveta“, všeličo z týchto znamení konca času môžeme aj v súčasnosti vyčítať. Predsa, všetci falošní Mesiáši sú nepodstatne menšími v sile v porovnaní s príchodom Božieho Syna Ježiša Krista. Ak pri Jeho prvom príchode na svet – v Betleheme – boli iba dvaja svedkovia – Mária a Jozef, bude Pánov druhý príchod na našu zem viditeľný pre všetkých. Nik sa nebude môcť vyhovárať, že nepočul Božie slovo, že nemal šancu uveriť. Pán Boh je spravodlivý a príležitosť k viere v Ježiša dáva každému počas jeho pozemského putovania. Je len otázkou, či sme dosť citliví na to, keď k nám Pán prichádza – vo svojom slove, v sviatostiach i v našich blížnych.
Ak chce niekto uniknúť pred záhubou a pred Božím spravodlivým hnevom, potom existuje iba jediná spoľahlivá cesta záchrany: v milosti Ježiša Krista, ktorú prijmeme vierou. Apoštol Pavel píše v Ef 1, 7: „V Ňom (v Kristovi) máme vykúpenie skrze Jeho krv, odpustenie hriechov podľa bohatstva Jeho milosti.“ Áno, len v úprimnom odovzdaní sa Ježišovi vo viere je jediná možnosť – jediná cesta úniku pred Božím spravodlivým súdom. K tomuto –  k držaniu sa vierou Ježiša, sme i dnes nanovo pozvaní. Amen.

S použitím viacerých prameňov

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.