Pamiatka reformácie, Matúš 10,26 b - 33
„Preto nebojte sa ich, veď nieto skryté, čo by nevyšlo najavo; a nieto tajné, čo by sa nevyzvedelo. 27 Čo vám hovorím potme, hovorte na svetle, a čo pošepky, rozhlasujte zo striech. 28 A nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale dušu nemôžu zabiť; bojte sa skôr Toho, ktorý aj dušu aj telo môže zahubiť v pekle. 29 Či nepredávajú dvoch vrabčekov za groš? A ani jeden z nich nespadne na zem bez vôle vášho Otca. 30 A vám aj všetky vlasy spočítal na hlave. 31 Preto nebojte sa, vy ste viac ako mnoho vrabcov! 32 Preto, ktokoľvek vyzná ma pred ľuďmi, toho vyznám aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach; 33 kto by ma však zaprel pred ľuďmi, toho zapriem aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach.“ (Matúš 10,26 b - 33)
Milí bratia a sestry,
pamiatka reformácie sa nám spája s myšlienkami na ľudí, ktorým kríza v cirkvi a spoločnosti ležala na srdci natoľko, že sa odhodlali dať svoj život, svoju prácu, službu k dispozícii Bohu, aby spôsobil zmenu. Pravdepodobne si neuvedomovali, že tá zmena bude musieť byť radikálna.
Hoci boli svojimi súčasníkmi podozrievaní a prenasledovaní, nič ich neodradilo od naliehavosti prejaviť vlastný názor. Schopnosť pomenovať choré, deštruktívne prejavy ľudskej pýchy, chamtivosti, nevedomosti i strachu a dôsledne trvať na ich odstránení ich stálo množstvo nepríjemností a napätí.
Odkiaľ brali to odhodlanie a energiu čeliť toľkým stresom a obvineniam a zvládnuť napádania a krivdy, s ktorými sa zmeny nevyhnutne spájajú?
Všetkým nám je, bratia a sestry jasné, že reformácia cirkvi i spoločnosti zo 16.storočia
nám už dnes nestačí. Reformačný odkaz, aby sa cirkev obnovovala neustále, bola cirkvou semper reformanda, nám dnes nekladie nároky.
Vyhľadávame ju, prichádzame k Pánu Bohu, ak sme nepokojní, zranení a potrebujeme načerpať energiu, nový zmysel, ale ak treba ešte aj v nej bdieť a dokonca zápasiť, aby sa Bohom darované hodnoty neprevrátili, na to už nemáme – ani čas, ani silu, ani chuť.
Kríza hodnôt, kríza autorít nám na každom kroku berie už nielen ideály, ale aj triezve nádeje.
Trpíme, keď sa pravda relativizuje a tí, ktorí v ňu stále veria vychádzajú na posmech.
Trápime sa, ak prichádzame o znovudarovanú slobodu, ale bezradní dopúšťame, aby nás v dobrých snaženiach paralyzovali tí, ktorí si bez akýchkoľvek zastavení uzurpujú moc a žiadajú od nás slepú nekritickú poslušnosť
a dôveru.
Bolí nás, ak sa to deje demokratickej spoločnosti, a aj v demokratickej cirkvi.
Hĺbka tento krízy je priamo úmerná plytkosti, ktorá nás kvôli zaneprázdneniu, vyčerpaniu a zmätkom úplne blokuje.
Riešenie však nespadne z neba bez nás. Nebude v lepších zákonoch, dohodách a zmluvách, pripravené ľuďmi, ktorých sme si zvolili.
Východisko z kríz môže prísť len z rešpektu, nepokryteckej pokory pred Bohom, pred Jeho slovom, Jeho zákonom. Ľudské sa stále dajú obísť a napádať.
Pán Boh dopustí, aby sme videli, zažili, čo všetko sme schopní dopustiť. Vo svojom svete, vo svojej vlastnej réžii.
Prečítaný biblický text v nás v tejto súvislosti môže vzbudiť otázky: Prečo to robí Ježiš svojim ľuďom, svojim učeníkom / také ťažké?
S tými, ktorí Mu dôverovali, mohol odísť do ústrania, založiť nejaký rád. Žili by niekde na samote a koncentrovali sa na pozorovanie Božích tajomstiev. Ježiš by sa bol uchránil od smrti na kríži a učeníci od prenasledovania. A vytvorili by lepší svet.
On to však vymyslel inak. Posiela učeníkov do sveta. Majú ísť a oznamovať: „Priblížilo sa kráľovstvo nebeské.“ (Mt 10,7b)
Učeníci majú zvestovať evanjelium svetu. Preto sú nutné aj ďalšie upozornenia. „Ajhľa, posielam vás ako ovce medzi vlkov. Buďte opatrní ako hady a prostí ako holubice. Dajte si pozor pred ľuďmi, lebo vás budú vydávať súdom...“ (Mt.10,16.17a) Budete musieť zápasiť. Nie čakať v zbožnom oddanom snení na lepšie časy, na pokoj a požehnanie.
Tieto slová vyslania apoštolov patria dnes nám. Poverenie niesť do sveta Božie pravdy nemajú len predstavitelia cirkvi – Luther okrem iného prízvukoval (v myšlienke všeobecného kňazstva) , že sa táto úloha týka všetkých nás.
Máme ísť a tlmočiť v tomto svete Kristovu zvesť.
Mnohí ľudia nevedia hovoriť o viere. Viera patrí to k ich najhlbšej existencii, podstate, ale netrúfajú si o tom, čomu veria, presviedčať iných – na to treba mať množstvo informácií, voliť presné slová.
Zaujímavé je vidieť, čo Ježiš považuje za svedectvo. Pred povrchným, plytkým vyznávaním varuje vo viacerých rečiach, okrem iného hneď v kázni na hore: „Nie každý, kto mi hovorí Pane, Pane, vojde do kráľovstva nebeského, ale kto činí vôľu môjho Otca nebeského. Mnohí mi povedia v onen deň: Pane, Pane, či sme nevyháňali démonov v Tvojom mene, a či sme nerobili mnohé divy v Tvojom mene? A vtedy im vyznám: Nikdy som vás neznal. Odíďte odo mňa, páchatelia neprávostí!“ (Mt.7,21-23)
Vyznanie nie je teda o slovách. Ježiš ale žiada, aby sme vedeli zaujať postoj ku konkrétnym veciam, ktoré riešime, k udalostiam a situáciám, ktoré sa nás týkajú.
Vyznať Krista znamená postaviť sa za človeka, za spravodlivosť a česť v konkrétnych každodenných postojoch.
Vyznávať Krista znamená postaviť sa za pravdu, za nádej, za slobodu. Tam, kde pôsobíme: v rodine, cirkvi, nemocnici, v škole – ale aj v úrade, biznise, politike. Všade, kde má Kristus svojich ľudí, sa má šíriť Jeho kráľovstvo.
Ak Ho vyznáme pred ľuďmi, vyzná Pán Ježiš aj nás pred svojím Otcom. To je nádej. To je istota, ktorá nás aj v mnohých zmätkoch, konfliktoch a nepohode utíši a upokojí.
Ježiš nás rovnako naliehavo varuje pred zapretím. Zaprieť Ho môžeme viacerými spôsobmi:
a. Krista môžeme pred ľuďmi zapierať slovami. Tak ako Peter. Ak bolo treba spolupatričnosť s Kristom dokázať, radšej úplne poprel, že s Ním mal niečo spoločné.
Aj s nami je to podobne. Ak sa očakáva, že sa podľa kresťanského vyznania zachováme a vtedy, ak sa treba prejaviť, nám to pripomenú, svoje presvedčenie poprieme. Nie sme schopní naplniť ho. Nemáme potrebu byť iní.
b. Ježiša Krista môžeme zapierať mlčaním.
Každý deň máme príležitosť, aby sme vyslovili slovo za Krista - aby sme protestovali proti zlu, aby sme zaujali jasné stanovisko a ukázali, na akej strane stojíme. Mlčať je však ľahšie ako hovoriť – hlavne tam, kde človek vyznieva ako hlas na púšti, ako osamelý neprispôsobivý nespokojenec. Zbabelé mlčanie je najčastejší spôsob zapierania Krista. A čo prináša, určite všetci jasne cítime.
c. Zapierať Ježiša Krista môžeme aj konaním - ak svoj život vedieme tak, akoby sme o tom, o čo išlo Kristovi na zemi, v živote nepočuli. Každá nečestnosť a faloš, každé zavádzanie je zrádzaním, zapretím Krista.
Bratia a sestry,
zdá sa, že na to, aby sme Krista vedeli vyznať v tomto svete, treba nadľudské úsilie. Preto Pán Ježiš hovorí viackrát „Nebojte sa“. Nebojte sa. Strach majú tí, ktorí Vás prenasledujú. Robia to len preto, lebo Vás nemôžu počúvať, nemôžu zniesť. Rušíte ich kšefty, kazíte ich pohodlie.
Ale pravda zvíťazí. Nieto nič tajného, čo by nevyšlo najavo. Na to Boh stále dozrie. Pravdu nezabijú. Ak prežívate čas, keď musíte kvôli svojej viere priniesť obeť, nezabudnite, že príde deň, kedy sa všetko otočí a zažijete prelom. Boh ho má v rukách.
Prvou tézou, ktorú Martin Luther pribil na dvere Wittenberského chrámu bolo, že náš život má byť každodenným pokáním. To je ceste k priebežnej a stále obnove. Ak ju odignorujeme, Pán Boh bude musieť zasahovať radikálne. A mnohých to bude bolieť.
Odvaha apoštolov všetkých čias vychádza z presvedčenia, že nech sa stane čokoľvek, vždy si smie byť istý starostlivosťou Božou, je v Božích rukách. Boh ho neopustí. Boh sa o neho postará.
Aby tento svet spoznal Božie záujmy, sa musíme prejaviť - ako tí, ktorým Božie slovo neznie nadarmo, ale vzbudzuje túžbu niesť Kristove postoje.
Jeho milosť a prijatie potrebuje preniknúť tam, kde vládne zmätok a strach zakomplexovaných, nemilovaných ľudí. Tí svoju sebaistotu musia upevňovať násilím, kupovať peniazmi a merať tvrdou silou. Tieto praktiky však nemajú budúcnosť. Pán Boh ich zruší.
A náš svet dnes od nás potrebuje počuť a vidieť, že tomu naozaj veríme. Amen.
Bože náš nebeský,
ďakujeme za nádej, že všetko skryté raz vyjde najavo.
Ďakujeme za mnohých ľudí pred nami, ktorí v tejto viere zvládli viesť svoj život aj za cenu obetí a strát a nezlyhali.
Odpusť nám prosíme našu neveru – našu zatrpknutosť a neochotu uznať svoj podiel viny na nedorozumeniach a odcudzeniach.
Prosíme Ťa o istotu viery, aby sme mali schopnosť uniesť aj ťažkosti – veď vidíme, že zápas so zlom žiada plné nasadenie.
Prosíme o odvahu svedčiť na miestach, kde aj nás zvádza pohodlnosť alebo zisk.
Daj nám svojho Svätého Ducha, aby sme sa nevzdávali predčasne, neostávali pasívni, neprestali stáť o vyššie ciele, o Tvoje hodnoty.
Prosíme, osloboď nás od strachu, lebo tým trpíme.
Buď s tými, ktorí na neriešené situácie, na konflikty záujmov najviac doplácajú –
s malými, ktorí znášajú nervozitu a
vidia zlý príklad, s mladými, ktorí vidia, že platí a vyhráva arogancia – a to zraňuje všetky ich ideály.
Buď oporou a nádejou chorým, starým, chudobným a osamelým, a posilňuj ich vieru, že sa dočkajú dôstojnosti a ohľaduplnosti.
Prosíme, aby sme aj my vedeli priniesť požehnanie z toho, že sme prijatí a milovaní v odvahe a veľkorysosti slúžiť. Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
