Lukáš 10, 38 – 42
Keď išli ďalej, vošiel do nejakej dediny. Do svojho domu Ho prijala žena menom Marta. Mala sestru, ktorá sa volala Mária. Tá si sadla Pánovi k nohám a počúvala Jeho slová. Ale Marta bola príliš zamestnaná posluhovaním. Pristúpila (k Nemu) a povedala: Nedbáš, Pane, že mi sestra samej dá posluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže. Odpovedal jej Pán: Marta, Marta, ustarostená si a znepokojuješ sa pre mnohé veci. Len jedno je potrebné. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý jej nikto nevezme. (Lukáš 10, 38 – 42)
Slová Pána Ježiša v tomto texte sa netýkajú len žien v domácnosti, ale vzťahujú sa na určitý jav, s ktorým sa stretávame u seba a u iných ľudí na najrozličnejších miestach. Ide o nervozitu, ktorá pochádza z nesprávneho rozdelenia záujmu medzi časné veci a večné hodnoty. K tejto nervozite, nech sa už s ňou stretneme kdekoľvek, zaujíma Pán Ježiš stanovisko.
Marte pri návšteve v Betánii povedal: „Marta, Marta, ustarostená si a znepokojuješ sa pre mnohé veci. Len jedno je potrebné.“ Z týchto slov plynie dôležité poznanie: Kto má zmysel iba pre úzky okruh dočasných vecí, a najmä, ak je tých vecí príliš mnoho, kto si nedá radikálne rozšíriť svoj obzor na hodnoty, ktoré majú omnoho väčšiu dôležitosť a večnú platnosť, ten veľmi ľahko upadne do nervozity.
Nervozita je nielen nepríjemný, ale aj škodlivý stav myšlienkového a citového sveta. Nepríjemný a škodlivý pre samotného človeka, ktorý sa v tomto stave nachádza, ako aj pre ľudí, ktorí s ním žijú spolu a s ktorými sa stretáva. Človek, ktorý upadne v dôsledku nesprávne rozdeleného záujmu do nervozity, cíti v duši nepokoj, rozorvanosť, rozpoltenosť. Jeho pohľad je ustavične zavalený množstvom drobných alebo väčších povinností, a na to, čo je skutočne dôležité, už nedovidí, nemá na to čas ani chuť. Nervozita kazí aj spoločenstvo - to netreba nijako zvlášť vysvetľovať.
Pretože sa Pán Ježiš stretával s mnohými nervóznymi, zbytočne nervóznymi ľuďmi, a pretože vedel, ako nervozita kazí život, volal ľudí, volá nás, od nervozity k pokoju. Jeho návšteva v Betánii znamená pre Martu pozvanie od nervozity k pokoju. S jeho pozvaním, ktorým volá ľudí do svojej blízkosti, sa v evanjeliách stretávame na viacerých miestach. Pozýval ľudí k sebe týmito slovami: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja vám dám odpočinutie.“ To je pozvanie aj pre všetkých ľudí, ktorí veľkú časť svojho času prežívajú v nervozite. Raz v rámci jedného židovského sviatku zvolal Ježiš uprostred zhromaždených: „Ak niekto žízni, nech príde ku mne a napije sa.“ To je tiež jedno z pozvaní, ktorými volal k sebe ľudí, čo potrebujú vo svojom živote skutočný pokoj. Keď povedal: „Dovoľte deťom prichádzať ku mne a nebráňte im“, naznačil tým, že on už v detských srdciach dokáže budovať pocit pokoja, ktorý sa neskôr v mnohých situáciách môže osvedčiť ako účinná ochrana proti nervozite. Slová Zjavenia Jánovho nám ho predstavujú, ako sa ponúka za stáleho hosťa nášho života: „Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou.“ Nie je náhoda, že s pozvaním, aby sme prichádzali k Pánu Ježišovi, stretáme nie iba na jednom, ale na viacerých miestach Novej zmluvy. Naznačuje sa tým, že On nás skutočne, účinne môže previesť od nervozity k pokoju a vyrovnanosti, a to v najrozličnejších situáciách nášho života.
Keď nás Pán Ježiš volá od nervozity k sebe, ponúka nám svoj pokoj. Jeho ponuka mala by byť každý deň naším myšlienkovým sprievodcom. To znamená, že by sme si v duchu alebo aj nahlas opakovali jeho slová: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam. Nech sa vám nermúti srdce a nestrachuje.“
K charakteristickým črtám Ježišovej osobnosti patrí jeho mocný vnútorný pokoj. Nikde v správach o jeho živote niet ani náznaku, žeby bol niekedy nervózny. Už ako príklad pokoja je pre nás Pán Ježiš zdrojom pokoja. Musíme totiž uvažovať takto: Ak Ježiš vedel byť v celom živote pokojný a vyrovnaný, mám v zásade aj ja možnosť takto upraviť svoj život.
Ide však ešte o viac než len o samotný príklad. Naznačujú to Ježišove slová, ktoré povedal učeníkom, keď ich posielal do samostatnej práce: „Keď budete vchádzať do domu, pozdravte ho a povedzte: Pokoj domu tomuto. A ak ten dom bude hoden toho, nech spočinie na ňom váš pokoj. Ak však nebude toho hoden, nech sa váš pokoj navráti k vám.“ Pokoj je tu predstavený ako niečo, čo z mocného zdroja pokoja prechádza na druhého človeka. Učeníkov vystrojil Pán Ježiš tak, aby sa stali zdrojom pokoja pre ľudí, ku ktorým prídu so svojím posolstvom. Učeníci nie sú skutočným, originálnym zdrojom pokoja, ale len jeho prenášateľmi. Zdrojom pokoja, z ktorého majú učeníci rozdávať, je Ježiš Kristus. Z neho prechádza ako z mocného prameňa pokoj na tých, ktorým ho ponúka a ktorí sú ochotní ho prijať. Keď s týmto poznaním čítame jeho slová „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam“, cítime naraz, že ich obsah je mocný a pôsobivý. S týmto pokojom, nielen s príkladom, ale so silou pokoja, prichádza Pán Ježiš k ľuďom, ktorí sú nervózni. Nie ľahkomyseľnosť, ale mocný pokoj musíme vidieť za jeho slovami: „Nebuďte ustarostení, utrápení, o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň postará sa o sebe.“
Nervóznym ľuďom ponúka Ježiš ako poučenie veľké tajomstvo pokoja. Kto sa pohybuje iba v úzkom obzore časných, krátkodobých, míňajúcich sa vecí, kto im venuje celé srdce, zaplatí to stratou pokoja a stane sa nervóznym. Kto je zakotvený vo večných hodnotách, ten sa aj uprostred míňajúcich sa vecí ľahšie dopracuje k pokoju.
Poznáme ľudí, ktorí prijali Ježišovu ponuku a nikdy to neoľutovali. Mária si sadla Ježišovi k nohám a počúvala ho. Získala tak pre život hlboký pokoj. Sám Pán Ježiš ukazuje, aké správne bolo jej rozhodnutie: „Mária si vybrala lepší podiel, ktorý jej nikto nevezme.“ Keď mnohí odišli od Ježiša a Ježiš sa spýtal dvanástich, či aj oni chcú od neho odísť, povedal Peter: „Pane, ku komu by sme šli? Slová večného života máš.“ To je vyznanie, ktoré vychádza zo skúsenosti Petra a ostatných učeníkov, že v Ježišovej blízkosti už mnoho razy prešli od nervozity k pokoju, a to práve v dôsledku Ježišových slov o večnom živote.
Okrem biblických postáv bolo a i v našej súčasnosti je dosť ľudí, ktorí prijali Pána Ježiša a našli v ňom trvalý zdroj svojho pokoja. Všetci títo ľudia vedeli a vedia, že prichádzať pravidelne do Ježišovej blízkosti, počúvať jeho slovo, prijímať prúd pokoja, ktorý plynie z neho na ľudí, nie je na žiaden pád strata času. Mnohým sa to totiž javí ako strata času. Ale nie je to strata času, lebo ak človek získa v Ježišovej blízkosti pokoj, bude aj svoje všedné práce robiť s pokojom a vyrovnanosťou. V takejto duševnej atmosfére práca človeka teší a ide od ruky.
Ale poznáme aj typy ľudí, ktorí odmietli a odmietajú Ježišovo pozvanie a jeho ponuku. V našom texte je to Marta. I keď si Ježiša svojím spôsobom vážila, dala pri tejto návšteve prednosť príprave pohostenia Ježiša a jeho učeníkov. Tak dobre ju vieme pochopiť a trocha nám jej je aj ľúto, že Pán Ježiš takto reagoval na jej hostiteľskú starostlivosť. Ale tieto zdanlivo nevľúdne slová povedal z lásky k nej. Poznal zrejme jej povahu a priority aj z predchádzajúcich návštev v ich domácnosti. A chcel jej pomôcť, ako chce pomôcť i dnes všetkým mužom a ženám, ktorí nesú na sebe Martine charakteristické znaky. Marta v tejto chvíli pokladala za dôležitejšie starať sa o dôstojné pohostenie vzácnej návštevy ako si sadnúť a sústrediť sa na Ježišove slová. Bola si taká istá správnosťou svojho postoja, že s rozhorčením a nervozitou sa dovoláva Ježišovej autority, aby poslal Máriu pomáhať jej. Koľko ľudí práve z dôvodov, ktoré viedli aj Martu, dáva prednosť všetkému možnému pred sústredením sa na Ježišove slová! Človek si vždy povie: Ešte musím urobiť toto, ešte toto, a tak sa stane, že nakoniec nikdy nemá času na stretnutie s Ježišom.
Nechceme povedať, žeby bolo treba zanedbávať bežné domáce práce a zanedbať starosť o zabezpečenie života do budúcnosti. Bez pravidelného konania domácich práce by v domácnosti rýchlo vznikol chaos. Ale chceme povedať, že pri všetkých prácach si treba každý deň nájsť chvíľu času, aby sme si mohli sadnúť Ježišovi k nohám, teda počúvať jeho slovo, uvažovať o ňom. Lebo práve počúvanie alebo čítanie jeho slova je príležitosť, pri ktorej prúdi Ježišov pokoj aj do nášho srdca.
Človek, ktorý sa ponorí do všedných starostí a nie je ochotný ani na chvíľu vystúpiť z tohto prúdu, ani nezbadá, neuvedomí si, že mu uniká niečo omnoho dôležitejšie. Toto je jeden tragický omyl, tragický sebaklam, ktorému aj dnešný človek tak často podlieha. Potom príde čas, že človeku je naraz vytrhnuté všetko časné z rúk, a pretože zabudol na to jedno, čo je najdôležitejšie, stojí pred večnosťou s prázdnymi rukami. Toto je ten sebaklam, pred ktorým varoval Ježiš, keď povedal: „Čo prospeje človeku, keby získal aj celý svet a duši by si uškodil?“ Čo prospeje človeku, keby mal v domácnosti dokonalý poriadok a pohodlie a v duši by mal zúfalý neporiadok a chaos a prázdnotu?
Dá sa to robiť aj inak. S Ježišom vstupovať do každého nového dňa a s Ježišom každý deň aj končiť. Z jeho slova čerpať pokoj a jeho slovu si dať rozširovať obzor od časných vecí k večnosti. Kto toto skúsi, pochopí aj hlboký význam slov, ktoré povedal Ježiš o Márii: „Len jedno je potrebné. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý jej nikto nevezme.“ Mať niečo také pevné, stabilné, že nás o to nemôže pripraviť nikto, ani nijaká ťažká situácia – to je niečo, čo nás môže oslobodzovať od nervozity a darovať nám pokoj.
Marta si zrejme vzala Ježišovo poučenie k srdcu, ako jasne vidno z 11. kapitoly Evanjelia podľa Jána. Keď zomrel brat Lazar, prichádza do Betánie Ježiš a v rozhovore s ním povedala Marta krásne vyznanie: „Pane, ja som uverila, že Ty si Kristus, Syn Boží, ktorý mal prísť na svet.“ To je vyznanie rovnako vysokej úrovne, ako bolo Petrovo vyznanie Ježišovho mesiášstva. Keď berieme do úvahy tieto slová Marty, dostávame plnší a presnejší obraz jej osoby. Ale zároveň nám obraz jej duchovného života hovorí, že aj ten, komu Pán Ježiš musí povedať podobnú výčitku ako Marte, má tak isto možnosť duchovného napredovania, duchovného rastu. Povedať Pánu Ježišovi: Ty si Kristus, Mesiáš, Syn Boží a potom každý deň hľadať v jeho blízkosti pokoj, ktorý tak veľmi potrebujeme pre svoje časné dni i pre večnosť. Príbeh o Márii a Marte nám túto možnosť reorganizácie duchovného života aj dnes ponúka.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
