21. nedeľa po Sv. Trojici, Matúš 12, 15 – 21
Keď sa Ježiš o tom dozvedel, odišiel odtiaľ a nasledovali Ho mnohí. Uzdravoval ich všetkých a prísne im prikázal, aby Ho nezjavovali, aby sa naplnilo slovo proroka Izaiáša, ktorý hovorí: Ajhľa, môj služobník, ktorého som si vyvolil, môj milovaný, ktorého si obľúbila moja duša; svojho Ducha vložím na Neho, a On oznámi právo národom. Nebude sa hádať, nebude kričať, ani nikto na uliciach nepočuje Jeho hlas. Nalomenú trstinu nedolomí a tlejúci knôt neuhasí, kým spravodlivosti nedopomôže k víťazstvu. V Jeho meno budú dúfať národy. (Matúš 12, 15 – 21)
V knihe Skutky apoštolov, 10. kapitola, sa opisuje návšteva apoštola Petra u dôstojníka rímskej armády stotníka Kornélia v Cezarei. Pozadie stretnutia a jeho priebeh je opísaný pútavým spôsobom. Nás teraz z celého stretnutia zaujíma jedna veta, v ktorej Peter výstižne opísal obsah Ježišovho pôsobenia. Znie takto: „Boh Duchom Svätým a mocou pomazal Ježiša Nazaretského, ktorý chodil, dobre činil a uzdravoval všetkých diablom posadnutých, pretože Boh bol s Ním.“ „Chodil, dobre činil“. Kade chodil, tam všade dobre činil. Štyri evanjeliá v plnom rozsahu potvrdzujú túto jasnú charakteristiku Ježišovho života a pôsobenia. Je to taká nevšedná, výnimočná vec, že sa oddá nad tým dlhšie zamyslieť. Dnes, v nedeľu, sa môže každý začítať do evanjelií a ponoriť sa do úvah o Ježišovom jedinečnom živote a jeho obsahu: Kade chodil, tam všade dobre činil.
Čo všetko patrí do Ježišovho programu „dobre činiť“? Patrí tam všetko, čo hovoril a robil. Vyliečil mnohých chorých ľudí. Ľudí posadnutých oslobodzoval od ich démonskej posadnutosti, aby sa mohli vrátiť do normálneho spoločenstva ľudí. Vo verejných príhovoroch a osobných rozhovoroch hovoril ľuďom, ako veľmi ich Pán Boh, nebeský Otec, miluje, a mnohým tak pomohol dostať sa z ich depresie a citovej stiesnenosti. Hovoril pravdu o ľudskom živote, a tak oslobodzoval ľudí od mnohých sebaklamov. Hovoril o zodpovednosti človeka pred Pánom Bohom, o zodpovednosti za čas jeho života a za všetky zverené hodnoty. Dokonca aj jeho kritické slová a jeho varované výroky „beda“ boli činením dobrého, lebo tým chcel duchovne namyslených ľudí priviesť k rozumu. Toto je len niekoľko bodov ako úvod k vlastnému pokračovaniu, ktoré by dnes mohol urobiť každý z nás. Činil dobre – to znamená: ľuďom, ktorí sa nachádzali v najrozličnejších situáciách a problémoch, sa všemožne usiloval pomôcť k novému, čistému, správnemu životu.
O jeho činení dobrého hovorí aj text z Evanjelia podľa Matúša, ktorý sme prečítali. Všimneme si niektoré jeho myšlienky. Dobre činiť – to bol Ježišov životný program, ktorý prijal od svojho nebeského Otca a naplno si ho osvojil. Vyjadrené je to slovami z piesní o Hospodinovom služobníkovi z prorockej knihy Izaiáš: „Ajhľa, môj služobník, ktorého som si vyvolil, môj milovaný, ktorého si obľúbila moja duša; svojho Ducha vložím na Neho, a On oznámi právo národom.“ Piesne o Hospodinovom služobníkovi vztiahol Pán Ježiš na seba – vo svojej osobe, svojom konaní a utrpení videl ich splnenie. Tak isto tie piesne chápala aj prvá kresťanská cirkev a my ich, pravdaže tiež prijímame a vykladáme v tomto zmysle.
Dobre činiť – to bol Ježišov program, od ktorého sa nedal ničím odviesť. A dosť bolo prekážok, ktoré sa mu stavali do cesty. Biblický odsek pred naším textom v 12. kapitole Evanjelia podľa Matúša hovorí o tom, ako Ježiš svojou osobitnou mocou uzdravil človeka v deň šabatu. Strážcovia židovského zákona tvrdili, že sa tým dopustil hriechu, lebo uzdravovať v sobotu – ak len nešlo o ohrozenie života – považovali za zakázané. Ježiš sa nedal brzdiť takýmito rituálnymi predpismi a svoj program dobre činiť nadradil nad ne. To bolo podľa chápania farizejov a zákonníkov niečo neslýchané. Ale Ježišovi bola celá vec celkom jasná: Program dobre činiť stojí podľa neho vysoko nad všetkými rituálnymi predpismi. Uzdravenie toho človeka s nevládnou rukou práve v deň šabatu bolo z Ježišovej strany priamo provokatívne; veď by to bolo mohlo počkať do nasledujúceho dňa. Ale Ježiš chcel týmto svojím činom aj ostatných upozorniť na niečo: že totiž aj oni majú program „dobre činiť“ pokladať za vysoko nadradený nad rituálne predpisy.
Do konfliktu s rituálnymi predpismi sa Pán Ježiš dostal, keď pri realizovaní svojho programu „dobre činiť“ bez zábran navštevoval hriešnych ľudí a spoločne s nimi stoloval. Vedel veľmi dobre, že hriechy, ktorých sa dopúšťajú, sú zlé. Ale navštevoval ich práve preto, aby ich svojou prítomnosťou a priateľstvom prebudil z ich hriešneho života a pomohol im vzchopiť sa k novému, čistému začiatku. Lenže strážcovia zákona pokladali stolovanie s hriešnymi ľuďmi za neprípustné. Ježiš sa však týmito rituálnymi predpismi nedal brzdiť, lebo svojmu hlavnému programu – dobre činiť – podriadil všetko ostatné. Robil to nie nedopatrením, ale zámerne. Vidno to z jeho odpovede na kritiku spoločného stolovania s hriešnikmi. Svojim kritikom povedal: „Choďte teda a naučte sa, čo znamenajú slová: Milosrdenstvo chcem, a nie obeť“. Tým nadradil milosrdenstvo, to znamená program „dobre činiť“ nad rituálne predpisy. Nechcel s týmto hodnotením ostať sám, izolovaný, ale chcel, aby si toto hodnotenie osvojili aj ostatní.
Zotrvávať dôsledne pri programe „dobre činiť“ sa v určitých situáciách stávalo pre neho riskantným. Na uzdravenie v sobotu odpovedali farizeji nielen kritickými slovami, ale uvažovali o tom, že by Ježiša bolo treba zlikvidovať. Tesne pred naším textom čítame slová: „Farizeji však vyšli a radili sa o ňom, ako ho zahubiť.“ Zdá sa nám neuveriteľnou takáto ostrá reakcia, ale ona celkom zodpovedá duchovnej atmosfére tej doby. Po citovaných slovách o nebezpečných úkladoch evanjelium pokračuje naším textom, ktorý sa začína slovami: „Keď sa Ježiš o tom dozvedel, odišiel odtiaľ a nasledovali ho mnohí. Uzdravoval ich všetkých a prísne im prikázal, aby ho nezjavovali.“ Možnože to bolo ešte v tú istú sobotu, možno neskôr, ale dôležité je, že Ježiš nezadržateľne pokračuje vo svojom programe „dobre činiť“. Kritizujú a ohrozujú ho, že v sobotu uzdravoval svojím mocným slovom, ale on odchádza síce, ale pokračuje v uzdravovaní, uzdravuje mnohých. Nedá sa zastaviť v činení dobrého, a to ani kritikou, ani hrozbami.
Keď sa Ježiš dozvedel o úkladoch proti sebe, odišiel odtiaľ. Nebol to prejav strachu či zbabelosti, veď na konci svojho zemského pôsobenia šiel on sám, zo svojej iniciatívy v ústrety svojej smrti na kríži. Teraz odchádza jednoducho preto, že sa nechce dať predčasne umlčať. Chce vykonať do samého konca svoj životný program „dobre činiť“, ktorý potom vyvrcholil obetovaním vlastného života kvôli záchrane hriešneho ľudstva. Takže aj jeho odchod na iné miesto sa dá uviesť na toho istého spoločného menovateľa: na program „dobre činiť“.
Uzdravených a ostatných žiada, aby ho nezjavovali, teda aby nerozhlasovali jeho dobré konanie. Na otázku, prečo to zakazuje, je viac možných odpovedí. Nechce zbytočne dráždiť svojich protivníkov, aby tým intenzívnejšie mohol pokračovať vo svojom programe „dobre činiť“. Nechce sa púšťať do teologických diskusií, ale chce dobre činiť. Netúži po ľudskej sláve – tá mu je odporná. Keď dobre činí, nerobí to kvôli sláve, ale robí to preto, že v tom vidí svoje poslanie a zmysel svojho života. Aj svojich nasledovníkom učil, že keď robia skutky milosrdenstva, nemajú sa vystavovať na obdiv, ba že aj oni sami majú na to čím skôr zabudnúť. Keď Pán Ježiš dobre robí, robí to v tichosti – tak ako to čítame v predpovedi o Hospodinovom služobníkovi: „Nebude sa hádať, nebude kričať, ani nikto na uliciach nepočuje Jeho hlas.“
Dobre činiť – to nebola vždy ľahká práca. Hovoria o tom slová nášho textu: „Nalomenú trstinu nedolomí a tlejúci knôt neuhasí.“ Nalomený stromček možno dolomiť a zlikvidovať, alebo ho možno narovnať, obviazať, ošetriť starať sa oň, a to s nádejou, že sa celkom zotaví. Tlejúci knôt možno načisto zahasiť, alebo možno doliať oleja, opatrne fúkať naň, aby sa rozhorel a rozsvietil. Pokušenie vzdať sa úsilia o záchranu ľudí, ktorí sa podobajú nalomenému stromčeku a tlejúcemu knôtu je veľké, veď v štatistickom prehľade by to tak veľmi nemuselo zavážiť. Ale Pánu Ježišovi, ktorého životným programom je „dobre činiť“, záleží na každom jednotlivom človeku, aj na tom najmenej známom, aj na tom, ktorý si hriechmi veľmi skazil život. Štatistické čísla nie sú pre neho prvoradé; prvoradá je každá jednotlivá ľudská bytosť. A okrem toho: keďže tých nalomených stromčekov a tlejúcich knôtov je veľmi mnoho, má zachraňujúca starostlivosť o každého jedného z nich aj zo štatistického hľadiska veľký význam. Preto si Pán Ježiš osvojil prorockú predpoveď o Hospodinovom služobníkovi: „Nalomenú trstinu nedolomí a tlejúci knôt neuhasí.“
To si vyžaduje trpezlivú prácu. Trpezlivú prácu s hriešnikmi, ktorí uviazli v krikľavých nerestiach a ktorých treba krok za krokom viesť k obnove života. Trpezlivú prácu s ľuďmi, ktorí sa sami považujú za zbožných a spravodlivých a ktorým treba najprv trpezlivo alebo aj šokovým spôsobom otvárať oči. Trpezlivú prácu s vlastnými učeníkmi, ktorí sa neraz správajú ako priveľmi pomalí žiaci; ktorí sa aj po dlhšom pobyte pri Ježišovi dokážu hádať, kto z nich je lepší a prvší; ktorí by chceli okamžite zvolať oheň na nevľúdnu dedinu, ktorá ich nechce prijať na nocľah; ktorí sú si príliš istí svojou vernosťou a neochvejnosťou. Trpezlivú prácu si to vyžaduje s ľuďmi, ktorí sú unavení životom a sú preťažení, ktorých Pán Ježiš pozýva k sebe a sľubuje im odpočinutie. V mnohých ďalších situáciách sa stretával s ľuďmi, s ktorými bolo treba nakladať ako s nalomenými trstinami a tlejúcimi knôtmi. Vo všetkých týchto situáciách sa prejavil ako Spasiteľ, ktorý všade, kade chodil, dobre činil, lebo ku každému pristupoval s trpezlivosťou, láskou, alebo aj so svätým hnevom, ktorý bol takisto prejavom jeho lásky. Všetko to bolo orientované na jeden cieľ: záchranu a nový život.
Sme šťastní, že aj pri stretnutiach s nami sa on prejavuje ako Spasiteľ, ktorý všade, kade chodí, dobre činí. Veď aj my sme sa v mnohých ohľadoch podobali a v nejednom ohľade sa stále podobáme nalomeným trstinám a tlejúcim knôtom. Nedolomí nás, neuhasí nás, ale podľa našej individuálnej situácie prebúdza v nás nový život. Za mnoho mu v tomto ohľade ďakujeme. A aj teraz potrebujeme, aby k nám pristupoval s trpezlivosťou, láskou, a keď treba, aj s prísnou láskou. Prosíme ho o to.
V tomto stálom, nezničiteľnom konaní dobrého je Pán Ježiš aj pre nás vzorom. Keď nás volá, aby sme ho nasledovali, chce, aby aj o nás platilo, že všade, kade chodíme, budeme dobre činiť. Jeho výzva: „Učte sa odo mňa“ je adresovaná aj nám. Týka sa viacerých vecí, ale určite aj toho, aby jeho životný program vyjadrený slovami „kade chodil, dobre činil“ sa stal aj naším životným programom a životnou praxou. Čím viac sa priblížime k vzoru svojho Spasiteľa, tým v plnšom zmysle ľuďmi budeme. To je veľká možnosť, ktorá sa ponúka každému z nás.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
