V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Posledná nedeľa cirkevného roku, Kazateľ 12, 13 – 14

„Na záver všetkých rečí počuj: Boha sa boj a Jeho prikázania zachovávaj, lebo to je povinnosť každého človeka. Lebo Boh každé dielo privedie na súd i každú tajnú vec, či je dobrá alebo zlá.“ (Kazateľ 12, 13 – 14)

Milí bratia a milé sestry, milí mladí priatelia!
Na vlakovom nástupišti sa lúčila mladá pani so svojím manželom a dvomi deťmi. Chvíľku predtým, ako sa vlak pohol, sa ešte vyklonila z okna a zavolala za nimi: „Poslúchajte ocka!“ a „Nezabudni im spraviť desiaty do školy!“ Boli to posledné rady – napomenutia, obsahujúce to podstatné, čo chcela starostlivá  mama odkázať svojim deťom a manželovi.
Na záver sa hovoria veci dôležité; to, na čo by sme za žiadnych okolností nemali zabudnúť. Nadpísaný text je tiež rečou na záver. Obsahuje posledné dva verše z knihy Kazateľ, veľmi aktuálne zvlášť teraz – na sklonku cirkevného roku. Ich posolstvo môžeme zhrnúť do troch dôrazov:
I. Boj sa Pána Boha
Podľa jazykových slovníkov súviselo naše slovo „bázeň“, „báť sa“, pôvodne s výrazom „behať“, „utekať“. Bázeň bola zrejme od pradávna spojená s útekom pred niečím, z čoho mal človek strach, posvätnú, priam panickú hrôzu. Utekal pred tým, aby sa skryl – zachránil. Myslí kniha Kazateľ na bázeň tohto druhu? Ide jej naozaj o  naháňanie hrôzy pred Bohom? Otázku: Čo vskutku znamená báť sa Pána Boha?, výstižne zodpovedal reformátor cirkvi Dr. Martin Luther. Katechizmový výklad každého z Božích prikázaní Luther uvádza vetou: Máme sa Pána Boha báť a Ho milovať. Bázeň pred Pánom Bohom teda nemá nič spoločného so strachom, či panickou hrôzou. Naopak. Bázeň pred Pánom Bohom súvisí s láskou k Nemu – s tým, že zarmútime Toho, ktorý nás má rád. Báť sa Pána Boha znamená báť sa Ho zarmútiť. Ctiť Ho nielen potrebnými vonkajšími prejavmi zbožnosti na službách Božích, ktoré však, žiaľ, niektorí odložia, hneď ako vyjdú za dvere kostola. Báť sa Pána Boha podľa Biblie znamená pripojiť k vonkajšej zbožnosti aj skrytú bázeň srdca. To jest: báť sa sklamať Pána Boha vtedy, keď sa na nás nik z ľudí nedíva. Báť sa Ho zarmútiť v škole, v práci, v rodine, pri zábave, pri oddychu, ale aj keď sa
nedarí, uprostred kríža – v chorobe a iných problémoch. Jednoducho tam – v takých okolnostiach, do ktorých nás Pán Boh postavil.
Máme takúto bázeň pred Pánom Bohom? Alebo sme našu bázeň pred Hospodinom zúžili len na temer rutinné prejavy liturgického pokánia, či na naše gestá pri chválach a uctievaní? To však nie je pravá bázeň pred Bohom. Takúto bázeň mali totiž aj pohania či neduživí kresťania všetkých čias. Skutočne báť sa Pána Boha znamená báť sa Ho zarmútiť – sklamať, myšlienkami, slovami i skutkami aj v každodennom živote. Len keď máme takúto bázeň, bude i naše vonkajšie uctievanie Pána Boha bohoslužbou a nie bohorúhačstvom.
II. Zachovávaj Božie prikázania
Ako sa pravá, biblická bázeň pred Pánom Bohom prejavuje? Biblia na to dáva odpoveď: Zachovávaním Božích prikázaní. Nejeden si povie: No, to je typické‚ pre Boha: samé príkazy, zákazy – a ja, aby som poslúchal ... Taká  je mienka mnohých, že kresťanstvo je samé nesmieš, musíš. No tí istí ľudia sa zároveň pohoršujú, keď v tme vletia autom do neoznačenej jamy na vozovke. Tí istí ľudia si stavajú zábradlia, na balkónoch svojich domov. Dobré dopravné značenie, ani zábradlie na balkóne nepovažujú za príťaž, skôr za niečo samozrejmé a normálne. Na Božie prikázania však hľadia ako na obtiaž. No Pán Boh nám nedal svoje prikázania, aby nás nimi obmedzoval, prinútil k poslušnosti, či strašil trestom za ich prestupovanie. On vie, že rozkazmi a strachom nemožno nikoho prinútiť, aby miloval. Božie prikázania nie sú náhodnou zbierkou nezmyselných požiadaviek. Ak Pán Boh vystaval „zábradlie“ prikázaní, tak len preto, lebo na nás číha nebezpečenstvo. Božie prikázania, ich denné napĺňanie nás má ochrániť pred týmto nebezpečenstvom. Pán Boh nám daroval svoje prikázania, aby sme nezablúdili, nespadli do hriechu, nesťažili život iným, ani sebe. Veď kto koná proti Božím požiadavkám, koná  vždy deštruktívne aj proti sebe. Prekračovaním Božích prikázaní – onoho Božieho zábradlia, nespoznáme domnelú slobodu, ale len to, ako to bolí, keď spadneme a poriadne sa dotlčieme.
V našom štáte i národe dnes hľadáme programy, ako by sme mohli napredovať lepšie, než v nedávnej – nie slávnej minulosti. Potrebujeme smernice pre správny spôsob života. Nájdeme ich v Biblii – v Božích prikázaniach. Môžeme ich prijať ako Boží program pre náš život: osobný, aj pre život v spoločenstve národa. Nepochybujme, že Pán Boh dáva každému z nás len tie najlepšie programy. Nič lepšie ako Božie prikázania – zhrnuté v tom ústrednom: „Milovať budeš Pána svojho Boha, z celého srdca, z celej sily, z celej mysle a svojho blížneho ako seba samého“ – nič lepšie ako program pre náš život, ešte nik neponúkol. Božie prikázania sú darom od Pána Boha. Čím vzácnejší je dar, tým väčšia zodpovednosť. Teológ Tillich podotkol, že slovo zodpovednosť je odvodené od slova odpovedať. Naša zodpovednosť spočíva v tom, že sa raz budeme pred Božím súdom zodpovedať za svoj život – zodpovedať sa za to, ako sme naložili s Božími darmi.
III. Počítaj s Božím súdom
Kazateľ hovorí: Nezabudni na Boží súd! Na svete sa všeličo mení, ale to, že raz vydáme Pánu Bohu počet zo svojich slov, myšlienok, činov a ich motívov je isté.
Počas štúdií sme sa raz pozastavili nad tým, že istý arabský študent pil alkohol. Spýtali sme sa ho: „Si predsa mohamedán, a piješ alkohol?" (pozn. mohamedáni z náboženských dôvodov alkohol nepijú). – „Oko Alahovo je ďaleko, oko Alahovo sem nevidí“, odpovedal onen študent. Mnoho ľudí a dokonca nemálo tých, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu, žije tak, akoby ich Pán Boh nevidel. Žijú vo falošnej istote, že sa im všetko prepečie. Zabúdajú, že Pán Boh má dokonalý nadhľad – vidí nás aj vtedy, keď si to nechceme pripustiť, keď „strkáme hlavu do piesku“. Ak totiž žiadny Boží súd nebude, potom je jedno ako žijeme. Potom je jedno, či je niekto teroristom, alebo či tuneluje fabriku a tak pripraví mnoho ľudí o prácu a obživu. Je jedno, či ktosi klame, dáva plané (predvolebné) sľuby, ohovára, kradne, rozbíja rodinu. Ak nás Pán Boh nebude súdiť, je zbytočné hovoriť o mravnosti a spravodlivosti. Aj prostredníctvom biblickej knihy Kazateľ nám Pán Boh vraví, že to nie je zbytočné. Zvesť o Božom súde nie je falošná informácia. U Pána Boha nie je nič zabudnuté – ani to, čo sme vykonali, ani to, čo sme zanedbali. On pamätá na všetko dobro, ktoré sme urobili, no nezabudol ani na naše hriechy – na to, že sme Ho zarmútili. To si majú uvedomiť tí, ktorí s Pánom Bohom nechcú mať nič spoločné, ktorí sú k Nemu ľahostajní, ale tiež my, ktorí sa priznávame k cirkvi, k Božiemu ľudu.
Zostáva dôležitá otázka: Kto obstojí pred Božím súdom? (Psychológ) Jaro Křivohlavý v jednej zo svojich kníh odpovedá  na ňu v rozhovore zomierajúceho muža menom Daniel s jeho priateľom Antonínom. Obaja boli kresťania. No zomierajúci Daniel hovorí priateľovi: „Vieš Toník, bojím sa, čo mi povie Ten, ktorý je Pánom života i smrti, keď sa pred Ním objavím. Zďaleka som nežil tak, ako by som žiť mal. Antonín dal zomierajúcemu priateľovi túto odpoveď: „Daniel, ja neviem, čo Pán Boh povie tebe, ale viem, čo povie mne.“ „Čo?“, dychtivo sa opýtal zomierajúci. „Povie jedinú vetu: Hriešnik! Verím však“, pokračoval Antonín, „že v tej chvíli položí na moje rameno svoju prebodnutú ruku Pán Ježiš a povie: Otče, aj za tohto hriešnika som zomrel. To mi dáva odvahu ísť v ústrety tomu, čo čaká bez výnimky každého z nás.“
Pán Ježiš sa na Božom súde zastane všetkých, ktorí síce neboli v práve, ktorí sa v mnohom prehrešili, no nepohrdli Božou milosťou. – Zastane sa tých, ktorí nielen verili v existenciu Boha, ale vo svojom živote poslušne dôverovali Jeho Synovi – Ježišovi Kristovi. Iba ak žijeme v takejto dôvere, smieme mať nádej. Nepohrdnime Božou milosťou! Veď Boží súd potvrdí, že v Božích očiach nie je nikto z nás spravodlivý. Tam uvidíme svoj život nie zo „žabej“, ale z „vtáčej“ perspektívy. – Tak, ako ho vidí Boh. Uvidíme, že naše slová  i činy majú dôsledky, o akých sme tu na zemi ani netušili. Preto k nám znie výzva: Pamätaj na Boží súd, zachovaj Božie prikázania a boj sa zarmútiť Pána Boha. – Jej napĺňanie nech sa nám stane tým najdôležitejším v živote. Dnešná zvesť Božieho slova i dary svätej Večere za nás obetovaného, no živého, medzi nami prítomného Pána Ježiša, nech nás k tomu posilnia. Amen.

Literatúra: Jaro Křivohlavý: Mít pro co žít, vyd. Návrat domů, Praha 1994.

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.