20. nedeľa po Svätej Trojici, Poďakovanie za úrody zeme, Evanjelium podľa Jána 6, 1 – 15
1 Potom odišiel Ježiš na druhú stranu galilejského mora Tiberiadského 2 a nasledoval Ho veľký zástup, lebo videli znamenia, ktoré činil na nemocných. 3 Ježiš vystúpil na vrch a tam sa posadil so svojimi učeníkmi. 4 A blízko bola Veľká noc, slávnosť židovská. 5 Keď teda Ježiš pozdvihol oči a videl, že veľký zástup prichádza k Nemu, riekol Filipovi: Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli? 6 Ale to povedal len preto, aby ho skúšal; lebo sám vedel, čo urobí. 7 Odpovedal Mu Filip: Za dvesto denárov chleba im nestačí, aby sa aspoň máličko dostalo každému. 8 Povedal Mu jeden z učeníkov, Ondrej, brat Šimona Petra: 9 Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve rybičky; ale čo je to pre toľkých? 10 I rozkázal Ježiš: Usaďte ľudí. A bolo tam mnoho trávy. Posadilo sa teda mužov okolo päťtisíc. 11 Nato Ježiš vzal chleby, dobrorečil Bohu a rozdával sediacim, podobne aj z rybičiek, koľko chceli. 12 Keď sa nasýtili, povedal učeníkom: Pozbierajte nalámané zvyšky, aby nič nevyšlo nazmar. 13 Pozbierali (ich) teda a nalámané zvyšky, ktoré po jediacich zvýšili z piatich jačmenných chlebov, naplnili dvanásť košov. 14 Ľudia však, vidiac znamenie, ktoré učinil, hovorili: Je to naozaj prorok, ktorý mal prísť na svet. 15 Preto Ježiš, keď poznal, že chcú prísť a zmocniť sa Ho, aby Ho urobili kráľom, utiahol sa zase na vrch do samoty.“ (Evanjelium podľa Jána 6, 1 – 15)
Milí bratia a milé sestry!
V mnohých mestách prichádzajú do kostolov ľudia, aby sa predovšetkým dívali. Obdivovali chrámovú architektúru, krásu historických sakrálnych stavieb.
My sme sa tu však zišli nie preto, aby sme sa dívali, ale aby sme poďakovali Pánu Bohu. Vzdávali Mu vďaku za to, čo nám požehnal, čo sa z Jeho dobroty urodilo na poliach a v sadoch. Ďakujeme Bohu aj za tých, ktorí k tomu úsilím svojej práce prispeli. Ďakujeme Pánovi, že navzdory záplavám na viacerých miestach našej vlasti, hojne požehnal úrodu.
Pri pohľade dozadu však spoznávame, že hojne sa urodilo nie iba na poliach a v záhradách. Hojná bola aj úroda našich hriechov a previnení! K najčastejším z nich patrí hriech samosvojnosti. Tak ho výstižne pomenoval filozof Emanuel Rádl. Zrejme ho pre to inšpirovali biblické slová z 1. listu Korintským 6, 19: Či neviete, že nie ste sami svoji? – Že ste boli (Kristom) veľmi draho kúpení?
Hriech samosvojnosti nás neobchádza. Chceme byť sami svoji a uniká nám, že sme a máme byť i zostávať Božími. Žiť nie podľa vlastných predstáv, ale ako si to predstavuje Pán Boh.
Je ľahké zabudnúť, že nie sme vlastníkmi ničoho, ale šafármi, správcami zvereného. Zabudnúť, že všetko, čo máme, je od Pána Boha. Ako ľudia terajšej doby sme priam vychovávaní a verejnou mienkou utvrdzovaní vo falošnom presvedčení, že to, čo máme, si zaslúžime; že to, čo získame – zarobíme, aj to, čo sa nám urodí, je len a len naše, iba pre nás. Preto je dôležité pripomínať si, že na druhý svet si so sebou vôbec nič nevezmeme, že to, čo podľa ľudských zákonov vlastníme, z Božieho pohľadu iba spravujeme. Všetko, čo máme, sú Božie nezaslúžené dary a Pán nás volá, aby sme sa s nimi podelili, aby sme sa stali potrubiami – kanálmi Božích darov, a nie ich nádržami.
Dnes ďakujeme za úrodu na poliach a v sadoch, ale aj za hojnosť úrody Božieho slova, ktoré nám v našom cirkevnom zbore znelo v kostoloch, na besiedke, vyučovaní náboženstva, na stretnutiach konfirmandov, mládeže, biblických hodinách. Ďakujeme, ale aj vyznávame, že hojná bola aj úroda našich hriechov.
Potrebujeme vyznať, že sa neraz správame tak, ako by Božie dary – tie hmotné, i dar evanjelia, patrili iba nám. Zabúdame, že Pán Boh nás stvoril, aby sme sa s Jeho dobrými darmi delili. Vložil do nás schopnosť dávať, deliť sa. Táto schopnosť je v nás zabudovaná, ako inštalované štandardné zariadenie v továrni. Hospodin nás volá, aby sme toto „zariadenie“ – Bohom nám darovanú schopnosť dávať a deliť sa – aktivovali, aby to „zariadenie“ len tak nestálo. Veď čože je z fabriky, v ktorej stroje nepracujú? Bratia a sestry, aktivujme to, čo do nás Pán Boh vložil, aktivujme schopnosť dávať a deliť sa, ktorú do nás Hospodin zabudoval už pri stvorení človeka. Nedopusťme, aby Božie dobré dary zostali v nás ako v nádrži. Stávajme sa potrubiami, cez ktoré budú Pánove dary prúdiť k iným. Boží zámer s nami je, aby sme sa stali potrubiami, cez ktoré budú prichádzať Pánove dobrodenia k ďalším ľuďom.
Hospodin má nepochybne dosť moci, aby to vedel zariadiť aj bez nás. Aj to, čo sme čítali z evanjelia však svedčí, že On chce použiť nás. V evanjeliovom príbehu to bol neznámy chlapec, ktorého si Pán použil. Jeho 5 jačmenných chlebov a 2 rybičky si Ježiš použil, aby Božia láska prišla ku každému z veľkého zástupu, ktorý Krista nasledoval. Pán Ježiš takpovediac „uvaril“ jedlo z toho, čo ľudia sami priniesli. Hoci mohol, nestvoril pre zástup jedlo iba čarovným slovom ako sa to udialo v rozprávke: Stolček prestri sa! On použil to, čo boli ľudia ochotní dať. Obetavosť nám neznámeho chlapca si Ježiš použil ako potrubie, cez ktoré prúdila Jeho láska k početnému zástupu. Aj z teba, zo mňa chce mať Pán takéto potrubie pre tranport Božích dobrých darov. Z nášho času, z našich peňazí, z našej pripravenosti počúvať, pomôcť, ale aj slovom zvestovať iným evanjelium.
Náš evanjeliový príbeh končí neslávne. Ježiš odchádza – uniká preč. Ľudia sa Ho totiž chcú zmocniť, urobiť Ho kráľom, ktorý by ich sýtil bez toho, aby sa sami delili. Ľud chcel skúsenosť vzájomného delenia sa zmeniť. Pán Boh si však vybral iný spôsob. On chce svoje dobré dary šíriť medzi ľudí cez nás. Cez našu službu, obetavosť, ochotu podeliť sa s darmi časnými i so slovom evanjelia.
Preto sa pýtajme: Som – si potrubím, ktorým k druhým tečú dobré Božie dary, alebo som nádržou, ktorá ich chce sebecky uchovať len pre seba?
Poďakovanie za úrodu nie je nijaký špeciálne kresťanský sviatok. Za úrody ďakovali aj pohania svojim bôžikom, svojim modlám. V čom je a má zostať rozdiel? Aký je rozdiel medzi pohanským a kresťanským vďakyvzdaním? Pohania ďakovali svojím božstvám spôsobom: Vzdávam ti, bože, vďaku, aby si mi zase dal. Išlo o určitý spôsob obchodu, obchodnej výmeny: Vďaku za požehnanie. Naproti tomu kresťan: Pane Bože, vzdávam Ti svoju vďaku, lebo som od Teba mnoho dostal, denne od Teba dostávam mnoho nezaslúžených darov.
Tohoročné úrody zeme, aj úroda Božieho slova sú nám novým uistením, že Pán Boh nám dal všetko. Dal nám samého seba v Ježišovi Kristovi, ktorý zomrel, aby naše hriechy – ktorých sa pri každom z nás hojne urodilo, boli zmazané. Pán Ježiš Kristus dal za nás svoj život. Večera Pánova, ku ktorej sme pozvaní, nám to dosvedčuje. Zároveň pripomína, že Božie dávanie má byť modelom nášho dávania. Keď si uvedomujeme, čo nám Pán Boh dal, môžeme vari za to ponúknuť čosi menej, ako náš vlastný život? Ak sa pýtame: Čo môžeme dať Bohu za jeho dobrodenia? – Určite to, aby On žil v nás, aby sa naše životy nestali nádržou, v ktorej budeme sebecky zadržiavať Božie dary, ale aby boli potrubím, ktorým poprúdi Božia láska k iným.
V Izraeli je Mŕtve more. Mŕtvym ho volajú preto, lebo len prijíma vodu a žiadna z neho nevyteká von. Je nemálo kresťanov, ktorí sú sťa mŕtve more. V takom či onakom zmysle s tým máme skúsenosť všetci. Pokušenie sebectva a zápasu s ním sa zrejme nevyhne nikto z nás.
Pán Ježiš nás dnes pozýva, aby sme Jeho nechali žiť v nás, aby sme sa učili deliť o Jeho lásku, o Jeho časné dary aj o Kristovo evanjelium s ďalšími ľuďmi. On nám dáva svoju lásku v plnosti. Preto keď počujeme Pánovo pozvanie, nezostaňme voči nemu hluchí. Amen.
Literatúra: Zborník zo „Seminára o šafárstve“ a „Konferencii o kresťanskom šafárení“, Karol Moravčík: Sprítomnenia (vyd. Petrus, Bratislava 1998).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
