V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

19. nedeľa po Trojici, Filipským 1, 29, Židom 13, 7 – 8

„Lebo vám sa dostalo milosti pre Krista, aby ste nielen verili v Neho, ale aj trpeli pre Neho." (Filipským 1, 29)
„Spomínajte na svojich vodcov, ktorí vám zvestovali slovo Božie. Pozorujte, aký bol koniec ich správania, a napodobňujte ich vieru. Ježiš Kristus ten istý včera i dnes i naveky.“ (Židom 13, 7 – 8)

Milí bratia a milé sestry!

Pri slove šťastie sa nám vybaví stretnutie s ľuďmi, ktorých máme radi, možno príjemne prežitý čas oddychu, alebo pekný darček, či dosiahnutie cieľa v práci. No nie je zriedkavosťou, že šťastie až príliš spájame s okolnosťami, a keď sa tieto zmenia, je po šťastí...
Naproti tomu – tichú, vnútornú, avšak intenzívnu radosť, môže človek zažívať aj v nepriaznivých okolnostiach. Bol to aj prípad apoštola Pavla. Svoj list kresťanom do mesta Filipis písal z väzenia. Jeho radosť nepramenila z okolností, ale z Krista.
Podobne ako šťastie, aj pojem milosť spájame zvyčajne s niečím pozitívnym – s vyslobodením, so záchranou pred utrpením, s odpustením vín. Pavel paradoxne píše: „Vám sa dostalo milosti pre Krista, aby ste nielen verili v Neho, ale aj trpeli pre Neho“. Čakali by sme: Vám sa dostalo milosti, aby ste nemuseli trpieť, aby ste boli zbavení utrpenia. On však píše: „dostalo sa vám milosti, aby ste trpeli pre Krista.“
Včera sa konala pohrebná rozlúčka s bývalým generálnym biskupom našej cirkvi, bratom Pavlom Uhorskaiom. O ňom aj o ďalších približne štyroch desiatkach evanjelických duchovných platia slová, že sa im dostala milosť nielen veriť, ale aj trpieť. Nie tak dávno, v čase socializmu, boli vo väzniciach. Bili ich, ponižovali, sužovali hladom, zimou. Vyhrážali sa pomstou na ich rodinách, priateľoch. Sľubovali odmenu za zradu. Mnohí z nich už sú na pravde Božej, niektorí ešte žijúce výkričníky doby neslobody. Koľkí z terajších evanjelikov o nich vedia?
List Židom nás nabáda: „Spomínajte na svojich vodcov, ktorí vám zvestovali slovo Božie.“ Opakovane si pripomíname našich mučeníkov z čias protireformácie, sme hrdí na významný podiel evanjelikov na národnom obrodeneckom hnutí v Uhorsku, na generáciu štúrovcov. Zrejme sa ľahšie spomína na udalosti a osobnosti s odstupom sto, dvesto či tristo rokov ako na to, čo sa ešte dotýka žijúcich generácií. Takým obdobím sú roky 1948 až 1989, doba, ktorej ECAV na Slovensku ešte nestačila vystaviť účet.
Preto sa oddá začítať do zážitkov, spomienok našich martýrov. Spomeniem aspoň niektorých, čím nehodlám znižovať utrpenie tých ďalších, nemenovaných. Ide o písomné svedectvá Dariny Bancíkovej (Divné sú cesty Božie), Alexandra Baricu (Horliť a trpieť za pravdu Kristovu), Jozefa Juráša (Z temného údolia), Júliusa Madarása (V utíšení a dúfaní je vaša sila) či v utorok zosnulého a včera pochovaného Pavla Uhorskai (Ako to bolo).
Hodno si pripomenúť, že dobe, v ktorej pôsobili v cirkvi, bolo trestným aj stretnutie v prírode či na chate, ak sa na ňom čítalo Písmo, alebo ak sa prítomní modlili. Pod hrozbou odobratia súhlasu štátu na výkon duchovenského povolania začalo so štátnou správou spolupracovať veľa farárov. Mnohí z nich sa premenili na udavačov svojich oltárnych spolubratov aj cirkevníkov.
Pavel Uhorskai píše: „Vo februári 1951 mi doručili výmer ONV v Turčianskych Tepliciach, ktorým mi zakazujú vstup do akejkoľvek školy (inými slovami – zakazujú mi vyučovať náboženstvo). V marci, pár dní po zborovom výročnom konvente prišli ku mne piati muži v kožených kabátoch a bez predloženia akéhokoľvek rozhodnutia začali domovú prehliadku. ... Pobrali mi všetky kázne, teologické prednášky a práce, všetky peniaze súkromné aj cirkevné. Potom sme nastúpili do auta.“
O zážitkoch z vyšetrovania píše zosnulý brat biskup Uhorskai: „... Strčili ma do maličkej pivničnej miestnosti. Cez okienko si ma obzerali ako šelmu, zhasínali a rozsvecovali svetlo v nepravidelných intervaloch. Stratil som predstavu o dni a noci. Takto prešiel asi týždeň, darmo som sa dožadoval výsluchu... Potom to prišlo. Eštebáci celé hodiny do mňa vtĺkali, že som zarytý nepriateľ ľudovodemokratického zriadenia, že som žiakov lákal na faru, na rôzne výlety a vplýval na nich v protimarxistickom a protištátnom duchu. Nedarilo sa im a tak som nesmel ani sedieť ani ležať, ani spať – len stáť! Tak som stál dva dni a dve noci o hlade až do úplného vysilenia. Nohy mi opuchli, bol som veľmi vyčerpaný. A znova začalo presviedčanie a potom drep-vztyk. Keď som odpadával, schytili na mňa palicu. Po vyše dvesto drepoch som definitívne vysilený padol na podlahu. Ako dlho, koľko dní a nocí trval tento kolotoč, neviem.“
Pavel Uhroskai bol odsúdený na 2 roky a 10 mesiacov straty slobody, konfiškáciu celého majetku a stratu čestných občianskych práv na 5 rokov a zákaz duchovenskej činnosti za to, že „požičiaval som knihy napísané v protipokrokovom duchu a tvrdil som, že náboženstvo je u nás prenasledované.“ V skutočnosti bolo jeho vinou
– kázanie evanjelia, – náboženská výchova mládeže,
– požičiavanie kníh s náboženskou tematikou...
Rozsudok mu nikdy nedoručili.
Horšie bolo, že ani v jeho prípade, ani v prípadoch ďalších martýrov sa väznených nezastali vtedajší najvyšší predstavitelia evanjelickej cirkvi. Ba dokonca tých, ktorí v dobrej viere prichádzali prosiť o podporu pre svojich väznených farárov bezohľadne odháňali a urážali.
Vyznávači Krista museli všeličo pretrpieť. Zároveň sa veľmi líšili od zlodejov, podvodníkov, prostitútok a vrahov, s ktorými neraz zdieľali rovnakú celu. Bola to sila viery, ktorá našich martýrov držala nad hladinou.
K tomu, čo zažil vo väzení, Pavol Uhorskai dodáva: „Pri všetkej zlobe a hnusobe, ktorú som vo väzení zakúsil môžem však vydať svedectvo aj o chvíľach vznešených a krásnych, aké by som tu vonku nikdy nebol zažil. A bolo to medzi bratmi, ktorých som predtým nepoznal. Boli to bratia rovnakého vyznania, ale aj ateisti, ktorí sa nehanbili za túžbu po modlitbe. Boli to aj katolícki bratia, katolícki biskupi a kňazi, ktorí uznávali, že skutočná viera, nech ju vyznáva katolík či evanjelik, má vždy požehnané ovocie." – I z toho je zrejmé, že platia slová, že milosťou je nielen veriť, ale aj trpieť.
Pavel Uhorskai bol po prepustení z väzenia drevorubačom a zásobovačom. Bol iniciátorom stretnutia predsedníctva evanjelickej cirkvi s niektorými prenasledovaním a väznením postihnutými farármi, ktoré sa uskutočnilo vo februári 1969 vo Zvolene. Pre cirkevných predstaviteľov však zostal nepohodlnou osobou.
Naproti tomu, niektorí z tých, ktorí horlivo posluhovali režimu, pokračujú v službe aj dnes. Dokonca sú na významných postoch. Nikto z nás nevie, koľkí z nich svoje správanie oľutovali a či naozaj kážu slovo Božie v hlbokej pokore. Jedno vieme iste – všetci bez rozdielu raz predstúpime pred posledný súd.
Sme povinní zastávať sa všetkých, ktorí podľahli nátlaku, lebo sme jedni ako druhí len hriešni, biedni služobníci. Avšak jasné je aj to, že nesmieme robiť z núdze cnosť, z poklesku zásluhu a kto spolupracoval s ŠtB, ten cirkev nezachraňoval, ten jej škodil.
Zostáva pýtať sa: Sme si istí, že sa roky prenasledovania cirkvi a slobodného názoru nemôžu vrátiť? Našli by sa medzi nami takí, čo by boli schopní znova zaprieť svoju vieru za lepšie postavenie v zamestnaní, za výhody pre svoje deti? Našli by sa uprostred nás takí, čo by boli znova schopní za pár „strieborných“ udať spolubrata či spolusestru? Nemôžu sa tieto zlovestné otázky znova vynoriť v skutočnom živote?
Kiežby v našich dušiach zavládol pokoj nevyvrátiteľný ani najťažšími skúškami, aby sme nikdy nemuseli váhať s odpoveďou na jednoduchú, ale veľmi nástojčivú Ježišovu otázku, ktorú kedysi položil Petrovi: „Či ma miluješ? Naozaj ma miluješ?“
To, čo sa smieme naučiť z utrpenia našich martýrov potvrdzuje, že milosťou je nielen veriť v Krista, ale aj trpieť pre Neho. Spomínajme teda na svojich vodcov, ktorí nám zvestovali slovo Božie. Pozorujme, aký bol koniec ich správania, a napodobňujme ich vieru. A nezabúdajme, že nech by sa dialo čokoľvek, Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes i naveky. Amen.

Pramene: Ján Biba: Hudobno-slovné pásmo AKO TO BOLO – prednesené na evanjelickej akadémii 23. 11 1997 v ev. kostole v Banskej Bystrici-Radvani); Miloš Rejchrt: Kázeň (na G 5, 1) zo služieb Božich na začiatku konferencie Cesta k slobode, povedaná v ev. kostole v Ružomberku 20. 11. 2009 (in časopis: Melanchton 4/2009, vydáva ZED ECAV na Slovensku).

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.