19. nedeľa po sv. Trojici, Ján 5,1-16
„Pane, nemám nikoho“ – táto veta je bolestivým konštatovaním nielen v strede jedného biblického príbehu.
Aj my ju počúvame, bratia a sestry, od tých, ktorí sa cítia bezradní, chorí, osamelí, nepovšimnutí.
Dozvedáme sa o človeku, ktorý je chorý 38 rokov. To je dosť. Jeho choroba asi neprejde. Je možné, že sa na začiatku búril, bojoval, zúril a robil všetko preto, aby ju odvrátil. NO potom – časom stratil všetku odvahu, všetku vieru, všetku nádej.
Vzdal sa. Rezignoval. Pomaly a potichu. Na čo má človek v takej situácii ešte čakať? Z jeho situácie neexistuje východisko.
Vo vyjadrení: „Pane, nemám nikoho“, sa ukrýva omnoho väčšia núdza ako bremeno
choroby.
Stojí za ním osamelosť, ktorú choroba prináša. Nemá človeka –žiadnych priateľov, rodinu, kolegov. Nikoho, kto by sa o neho zaujímal. Ako keby tu ani nebol.
To je núdza, ktorá sa opakuje, odohráva dodnes.
Osamelosť sa netýka len chorých, starých, postihnutých. Osamelým môže byť človek uprostred mnohých ľudí – v rozličných spoločenstvách – rodinné, pracovné – a žiaľ aj duchovné nevynímajúc.
Osamelý je aj ten, kto je neustále pod tlakom, lebo vie: Keď dám najavo svoje hranice, ťažkosti, skončím.
Skryté, rafinované a zákerné metódy, ktorými je človek systematicky deptaný v zamestnaní, sa označuje novým slovom „mobbing“. Nech sa človek akokoľvek snaží a namáha, dozvedá sa len: „Tu nie si vítaný. Nechceme, nepotrebujeme ťa.“
Aby sa dalo ísť ďalej, aby človek neprišiel o svoju hodnotu, svoju sebadôveru, musí sa čím skôr vzdať svojich očakávaní a vziať na vedomie, že s ničím, nikým nemôže počítať automaticky. Žiaľ nie - ani na miestach, kde by mali byť jeho prirodzené potreby načerpať silu, vieru a nádej úplne samozrejme naplnené.
Osamelosť sa neobmedzuje ani na ľudí v pokročilom veku. Zasahuje mnohých mladých. Napriek otvoreným kontaktom s celým svetom, internetovým sociálnym sieťam, do ktorých sa každý deň v plnom nasadení zapájajú, často nemajú v skutočnosti nikoho, kto by im porozumel, kto by im bol naozaj nablízku, keď to potrebujú.
„Nemám nikoho“, formulujú mnohí ľudia, trpiaci závislosťami, deprimovaní, chudobní, vyhorení... až sa človek pýta, či vôbec existuje niekto, koho sa téma, o ktorej hovorí dnešný príbeh, netýka.
Kto sa môže cítiť úplne zdravý? Nemáme všetci nejaké znevýhodnenia? Netrpíme tiež osamelosťou, ktorá z nich zákonite vyplýva?
Opustenosť sa stáva jedným z dôsledkov deštrukcie, ktorý prináša egoizmus a bezbrehá túžba človeka robiť sa dôležitým, rozhodujúcim, určujúcim – ak to máme vyjadriť biblicky - dôsledkom hriechu.
A čo je ešte horšie, aj medzi chorými a osamelými vládne konkurencia. Každý sleduje len to, aby sa sám dostal k prameňu, od ktorého si sľubuje, že sa jeho situácia zvráti alebo aspoň o niečo zlepší.
V biblickom príbehu čítame, že Ježiš prichádza do Jeruzalema na slávnosti. Nejde však priamo do chrámu zaujatý sám sebou natoľko, že nič iné nevidí. Prechádza štvrťou, kde je utrpenie koncentrované.
Svoju pozornosť sústreďuje na človeka, ktorý je vždy pozadu, akého vždy ktosi predbehne.
V ňom sa Ježiš dodnes prihovára typom, aké vždy prehrávajú, tým, ktorí sa považujú za beznádejný prípad.
No ak sa Ježiš priblíži, pochopia: On chce naozaj vedieť, ako mi je, ako sa mám. Prijíma ma. Neodpíše.
Ježiš sa chorého pýta: Chceš byť zdravý? Táto otázka sa môže zdať zbytočná: načo sa na to vôbec pýta?
Ježiš však dáva aj v takejto situácii človeku slovo. Dáva mu na výber. Nevnucuje mu svoje predstavy o spokojnosti. Čaká na to, aby sa chorý vyjadril. A ten skôr ako odpoveď vyjadruje svoj základný problém: Pane, nemám nikoho. Som úplne sám. To ho trápi najviac. Viac ako telesné postihnutie.
Je zaujímavé, ako sa potom Ježiš chorému prihovorí: nie súcitom - ´To je zlé, že nikoho nemáš´, ani ´Nesmieš sa vzdávať nádeje´ a dokonca, ani: ´Ja Ťa uzdravím, keď budeš veriť´, ale povie: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď“.
To hovorí 38 rokov chorému bezmocnému človeku. Ako keby si z neho robil srandu! Ako keby sa mu vysmieval!
Tak rozmýšľajú tí, ktorí stretnutie sledujú len z diaľky. No chorý neprotestuje – nehovorí nič. Vstane, berie si lôžko a ide - akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete!
Bez námietok nasleduje Ježišovo slovo. Počúva, poslúcha Toho, ktorý ho uzdravil.
Tu by sa mohol príbeh skončiť – a bol by to happy end, šťastný koniec.
Uzdravenie však uzatvára poznámka o sobote. Duchovní, zbožní v úrade, ktorí by zázrak uzdravenia mali oslavovať, ktorí by mohli žasnúť, zúria. Pohoršujú sa. Uzdravenie spochybnia, lebo uzdravený nosí bremeno. To je provokácia, škandál!
A zrazu sa uzdravený človek dostáva k ťažkému rozhodovaniu. Bude počúvať Ježiša? Alebo sa poddá zákonom tých, ktorí tu reprezentujú náboženskú obec?
Tento rozpor sa veľmi často opakuje dodnes. A tak sa človek, ktorý chce nasledovať Božie princípy, snaží porozumieť širším súvislostiam pri hľadaní pravdy a spravodlivosti, dostáva do kolízie s predstavami a poriadkami duchovných spoločenstiev, ktoré vlastné uznesenia povýšili nad Božie.
A to tiež bolí! Toto nepochopenie sa stáva krížom, ktorý človeka vrhá do neistoty, k otázkam a pochybnostiam.
Dnešný príbeh uzdravenia kladie teda aj nám ako spoločenstvu, kam ľudia prichádzajú pre podporu a uzdravenie pre telo i dušu, nástojčivé otázky: Ako týchto nových, hľadajúcich, často aj zranených ľudí prijímame? O čo nám ide? Čo sledujeme? Koho nasledujeme? Vieme ešte vôbec iného podporiť, počúvať? Alebo sa staráme len sami o seba?
Keď Ježiš znova stretne muža v chráme, varuje ho: Uzdravil si sa, nehreš viac, aby sa ti nestalo niečo horšie.
Čo je hrozivejšie ako táto choroba, ako ťažoba osamelosti? Koho Ježiš uzdravil, nebol uzdravený len na tele, ale aj na duši. Zažil, že Ho Pán Boh prijíma, že mu je odpustené.
Je preto dôležité, aby v tomto spojení s Bohom ostal. Aj za cenu nepochopení, nedorozumení a konfliktov. Niekedy sa bude musieť rozhodovať, či bude poslúchať Boha alebo ľudí. Niekedy nebude môcť zaprieť, premlčať to, čo je zjavné – len v mene pseudopokoja.
Bratia a sestry,
Ježiš vidí a uzdravuje tú najhoršiu chorobu, ktorou trpíme – a tou je náš vzdor, ľahostajnosť, neúcta k Bohu. Z nej vyplývajú otupenia v medziľudských vzťahoch.
Ježiš nás varuje, aby sme neotupeli, nestvrdli natoľko, že nebudeme schopní záujem a milosť od Boha ani prijať, a teda to neumožníme ani ostatným.
Pre mnohých ľudí dnes už neplatia žiadne zábrany, neozve sa v nich svedomie, nepočujú žiadne výzvy k obratu. Ale my môžeme byť iní.
Ježiš prichádza na to, aby nás ochránil, aby naše hlboké zranenia uzdravil, uzdravoval. Ale vždy sa nás pýta: chceš byť zdravý? Chceš žiť inak?
Radosť a prijatie, ktoré získaš, Ti pomôže znášať všetko, čo príde. Nebude to jednoduché. Ale ak budeš otvorený sile viery, ktorú Ti bude dávať Boh v slove a sviatostiach, mnohé sa zmení – v Tebe aj okolo Teba.
Neprestaň rátať s tým, že Pán Boh pracuje inokedy a inak, ako čakáš, ako si myslíš. Pracuje neustále. Aj v sobotu. Aj v nedeľu. Aj teraz. Pracuje na tom, aby to nové, čo sa v človeku odohrá, zanechalo stopy. Vo vnútri aj navonok. V Tebe a v mnohých iných, ktorí sa šance u Boha stále nevzdali.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
