4. adventná nedeľa, Izaiáš 40, 1 – 8
Potešujte, potešujte môj ľud, vraví Boh váš. Hovorte k srdcu Jeruzalema a privolávajte mu, že sa skončila jeho otrocká služba, zmierená je jeho vina, že dostal z rúk Hospodina dvojnásobne za všetky svoje hriechy. Čuj, ktosi volá: Na púšti pripravujte cestu Hospodinovi, na stepi urovnávajte hradskú nášmu Bohu! Nech sa zdvihne každé údolie a nech sa zníži každý vrch i kopec. Všetko nerovné nech je rovinou a hrboľaté kraje rovným údolím; lebo zjaví sa sláva Hospodinova a každý to naraz uvidí; lebo ústa Hospodinove prehovorili. Čuj, ktosi vraví: Volaj! I povedal som: Čo mám volať? Každé telo je tráva a všetka jeho nádhera sťa poľný kvet. Naozaj, ľudia sú tráva. Usychá tráva, vädne kvet, keď dych Hospodinov zavanie naň. Usychá tráva, vädne kvet, ale slovo nášho Boha zostáva naveky. (Izaiáš 40, 1 – 8)
Aby sa tento text prihovoril k našim srdciam, musíme si všimnúť najprv, v akej situácii bol povedaný. Bol povedaný izraelskému národu dávno pred narodením Pána Ježiša. Národu, ktorý bol násilne odvlečený zo svojej domoviny do babylonského zajatia. Keď znel tento text, národ mal už za sebou dlhú dobu utrpenia v Babylonii. V utrpení sa čas vlečie veľmi pomaly. Keď utrpenie trvá dlho, človek alebo národ ľahko upadne do rezignácie. Aj väčšina Izraelitov po rokoch útlaku a utrpenia dospela v Babylonii k tušeniu či skoro presvedčeniu: Toto utrpenie sa nikdy neskončí. To bolo znakom toho, ako málo rátali so svojím Bohom.
Babylonský vladár mal s Izraelom svoje plány. Ale s tým istým národom mal svoje plány aj Pán Boh. A babylonský vladár i so všetkou svojou fantastickou mocou a nádherou je v porovnaní s Pánom Bohom predsa len bezvýznamnou postavou. Keď sa Hospodin rozhodne konať, babylonský vladár musí mlčať.
Pán Boh sa rozhodol konať, a to znamenalo pre Izraelitov potešenie. Preto nie je náhoda, že sa náš text začína slovami o potešovaní: „Potešujte, potešujte môj ľud, hovorí váš Boh. Hovorte k srdcu Jeruzalema.“
Potešenie prichádza v čase, keď ho Izraeliti už nečakali. Podľa ich ľudských výpočtov a úvah neexistovalo už pre nich východisko z ťažkej situácie. Ale Božie možnosti nie sú také obmedzené ako ľudské možnosti a ľudské myšlienky. „Ako nebesá prevyšujú zem, tak moje cesty prevyšujú vaše cesty a moje myšlienky vyše myšlienky“ – hovorí Hospodin. Uprostred rezignácie a zúfalstva dokáže Pán Boh prichádzať vždy s novými a novými prekvapeniami.
Božie potešovanie má určité vnútorné zákonitosti. V našom texte sa o nich hovorí hneď po slovách o potešovaní: „Privolávajte mu, že sa skončila jeho otrocká služba, zmierená je jeho vina, že dostal z rúk Hospodina dvojnásobne za všetky svoje hriechy.“ Podľa týchto slov má utrpenie a potešenie svoje hlboké pozadie. Pozadím utrpenia – určitej veľkej časti utrpenia – je hriech, pozadím a predpokladom potešenia je odpustenie. Prorokovi záleží na tom, aby Izrael – pri zmene svojich vonkajších pomerov – na toto pamätal.
Zmena vonkajších pomerov, ktoré predpovedá prorok, má byť pre Izraelitov poučením aj v inom ohľade. Máme na mysli pôsobivé slová o tráve, ktoré sú v našom texte: „Každé telo je tráva a všetka jeho nádhera sťa poľný kvet. Naozaj, ľudia sú tráva. Usychá tráva, vädne kvet, keď dych Hospodinov zavanie naň. Usychá tráva, vädne kvet, ale slovo nášho Boha zostáva naveky.“ V súvislosti izraelských dejín majú tieto slová konkrétny význam. Hovoria o babylonskom vladárovi. Ten pôsobil dojmom mocného a vznešeného panovníka. Ale Hospodinov súd o ňom je zdrvujúci: Je to tráva a poľný kvet, ktorý je v lete v plnej nádhere, ale keď príde horúci, spaľujúci vietor, stráca naraz svoju krásu.
V tom istom citáte je poučenie o spoľahlivosti Pána Boha. „Usychá tráva, vädne kvet, ale slovo nášho Boha trvá naveky.“ Pán Boh v dávnych dobách sľúbil, že osudy svojho národa nepustí zo svojich rúk, a tieto jeho sľuby stoja pevne. Zmenu svojich pomerov k lepšiemu nemá teda izraelský národ prijímať s plytkou radosťou, ale má sa obohatiť o nové cenné poznanie; má posilniť svoju vieru.
Práve prorok svojou zvesťou a svojím hlbokým komentárom sa stará o to, aby národ nazrel hlboko do zákulisia svojich dejín. To je dôvod, pre ktorý sú tieto prorokove slová i dnes živé. Keby nám autor bol len ako dejepisec zaznamenal jednorazovú udalosť z izraelských dejín, mohlo by nás to síce zaujímať, ak máme zmysel pre dejiny, ale nejako zvlášť by sa nás to netýkalo. Ale on tú jednorazovú udalosť sprevádza výkladom, ktorý ani dnes nestratil nič zo svojej aktuálnosti. A preto, spomínajúc na jednu udalosť z dejín izraelského národa, máme príležitosť zamýšľať sa sami nad sebou.
Treba nejako stručne formulovať poučenie, ktoré pre nás vyplýva z tohto textu. Možno ho vyjadriť napríklad takto: Naše osudy má Pán Boh vo svojich rukách. Je ľahké túto vetu vysloviť. Omnoho ťažšie je ňou žiť a vztiahnuť ju na sebe, prežívať ju ako pravdu o vlastnom životnom údele.. Náš text nás chce podporiť v tom, aby sa táto veta stala osobnou, osvojenou istotou nášho života.
Existujú rozličné charakteristiky človeka, napríklad opis jeho telesného vzhľadu, opis jeho vlastností, jeho schopností a podobne. Ale ak by sme človeka chceli poznať hlbšie, bolo by o ňom treba vedieť ešte toto: Čím, akými témami, sa zaoberajú jeho myšlienky, koľko času ktorej téme, ktorej veci venuje vo svojich myšlienkach. Predovšetkým vtedy, keď by sme chceli hlbšie poznať samých seba, mali by sme sa pozorovať z tohto hľadiska. Veľmi zaujímavá by bola tabuľka, z ktorej by sa dalo vyčítať, koľko minút či hodín sa v mysli zaoberáme svojou každodennou prácou, koľko minút myslenia venujeme druhým ľuďom, koľko minút sa v mysli krútime okolo nás samých, a koľko minút myslíme na Pána Boha.
Mnohí dnešní ľudia tvrdia, že majú málo času myslieť na Pána Boha, lebo majú plno všelijakých iných starostí a aj radostí. Myslia si, že takéto plné ponorenie sa do každodenných záležitostí patrí k modernému človeku a pred sebou a aj pred inými sa ospravedlňujú napríklad takto: Viete, na Pána Boha mi neostáva mnoho času, lebo som úplne zaujatý inými vecami, ktoré nemôžem odložiť a zanedbať. Ak je to aj u nás tak, potom sa veta, že naše životy má vo svojich rukách Pán Boh, nikdy nestane našou osobnou istotou. To, čo sa nám zdá také dôležité, že to za žiadnu cenu nemôžeme zanedbať, to, čomu dávame sústavne prednosť pred Pánom Bohom, to všetko je ako tráva, ktorá usychá a ako kvet, ktorý vädne.
Tento obraz z prírody by nás chcel vytrhnúť z nášho sebaklamu. Lebo istotu, že Pán Boh drží naše životy vo svojich rukách, získame až potom, keď omnoho viac miesta a času vo svojom myslení budeme venovať svojmu Stvoriteľovi a nebeskému Otcovi. Keď sa takto preorientujeme a preladíme, budeme mať omnoho väčšie predpoklady na to, aby sa nám v srdci udomácnila myšlienka, ktorej sa mali Izraeliti naučiť vo svojej veľkej historickej chvíli, myšlienka, že Pán Boh na nás pamätá i vtedy, keď mlčí.
Doby Božieho mlčania sú veľmi ťažké. Pre Izraelcov, ktorí žili v 6. storočí pred naším letopočtom, takisto ako pre nás, dnešných ľudí. Keď Pán Boh mlčí, je človek v pokušení domnievať sa, že On na nás zabudol, že o nás nevie, alebo že nemôže prehovoriť. Ale text nám chce vštepiť do mysle, že Pán Boh ani vtedy, keď mlčí, na nás nezabúda, že vie o nás, že môže prehovoriť, ale že si svoje plány nedá diktovať nám. V pokore nám treba čakať na neho. On raz prehovorí. Možno práve vtedy, keď si ani nepomyslíme, žeby mohol zasiahnuť do našich osudov a životov.
Dlhé obdobia, v ktorých Pán Boh mlčí a ktoré sa nám zdajú také neznesiteľné, netreba tráviť v reptaní proti Pánu Bohu, ani v rezignácii a zúfalstve, ale v poctivom a hlbokom odhaľovaní svojich hriechov. Povedali sme už, že v pozadí mnohého utrpenia je hriech. Pravda, nie vždy v tom zmysle, žeby za určitý hriech prišiel vždy trest v podobe určitého nešťastia. Súvislosť medzi hriechom a utrpením je zložitejšia. Existuje rozsiahla sieť hriechu, z ktorej ako z pôdy vyrastá rozsiahla sieť utrpenia. Každý z nás pridáva niečo k tej sieti hriechu. Preto je v takomto hlbokom, tajomnom zmysle každý zodpovedný aj za utrpenie, ktoré je v tomto svete. Keď príde na nás utrpenie a nám sa zdá, že Pán Boh príliš dlho mlčí a nezaujíma sa o nás, mali by sme rozmýšľať – poctivo, otvorene – o svojom vlastnom príspevku k onej sieti hriechu.
Pretože sme všetci zatiahnutí do siete hriechu a pretože sa sami nevieme z nej vymotať, neostáva nám iné ako prosiť Pána Boha, aby nám odpustil, čo zlého sme spravili a aby nám dal silu účinne bojovať proti pokušeniu, proti hriechu. Na prosbu o odpustenie sa dostáva človeku Božia odpoveď, ktorú náš text vyjadruje takto: „Privolávajte mu, že jeho vina je odpustená.“ Ako hriech je pozadím utrpenia, tak odpustenie hriechov je pozadím potešenia. Kto pocíti odpustenie hriechov, ten si veľmi silno uvedomí, že aj jeho Pán Boh mocne drží vo svojich rukách. To je radostná istota, ktorú všetci tak veľmi potrebujeme.
Odvtedy ako žil prorok, udialo sa niečo, čo má pre nás rozhodujúci význam. Božia láska, Božia ochota viesť nás od hriechu cez odpustenie k novému životu sa prejavila vrcholným spôsobom v tom, čo si v advente a cez Vianoce osobitným spôsobom pripomíname: v narodení, v celom životnom diele, vo vykupiteľskej smrti a vykupiteľskom vzkriesení nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. Každému jednému z nás on priniesol a ponúkol odpustenie a možnosť začať nový život. Skutočný advent a Vianoce svätí len ten, kto túto veľkú Božiu ponuku účinného potešenia a nového začiatku prijme, využije a realizuje vo svojom živote.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
