2. adventná nedeľa, 1. Korintským 6, 12 – 20, Filipským 3, 14, Filipským 2 , 9 – 11
„12 Všetko je mi dovolené, ale nie všetko je mi prospešné. Všetko je mi dovolené, ale ja sa ničím nedám ovládnuť! 13 Pokrmy bruchu a brucho pokrmom! Boh však zničí tamto aj tieto. No telo nie je pre smilstvo, ale pre Pána, a Pán pre telo. 14 Boh vzkriesil aj Pána a vzkriesi aj nás svojou mocou. 15 Či neviete, že vaše telá sú údmi Kristovými? Či teda vezmem údy Kristove a spravím ich údmi smilnice? Vôbec nie! 16 Alebo či neviete, že kto sa pripája k smilnici, je jedno telo s ňou? Veď je povedané: Dvaja budú jedno telo. 17 Kto sa pripojí k Pánovi, je s Ním jeden Duch. 18 Varujte sa smilstva! Každý (iný) hriech, ktorého sa človek dopustí, je mimo tela; ale kto smilní, hreší proti vlastnému telu. 19 Alebo či neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nie ste sami svoji? 20 Veď veľmi draho ste boli kúpení! Oslávte teda Boha svojím telom [i svojím duchom, čo oboje náleží Bohu].“ (1. Korintským 6, 12 – 20)
„14 cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho v Kristovi Ježišovi.“ (Filipským 3, 14)
„9 Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, 10 aby v Ježišovom mene pokľaklo každé koleno tých, čo sú na nebi aj na zemi, aj pod zemou, 11 a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán.“ (Filipským 2 , 9 – 11)
Milí bratia a milé sestry!
Zvoní telefón. Prijmeme hovor, ale na druhej strane volajúceho človeka náš hlas zarazí. Obsah telefonátu sa dá zhrnúť do slov: Prepáčte, je to omyl.
Omylom sa v živote nevyhneme. Bolo by však tragédiou, keby sme v nich zotrvávali.
K omylom mnohých kresťanov patrí, že advent ponímajú zúžene. Za advent považujú 4 týždne pred Vianocami, dobu končiacu Štedrým večerom, keď nám „zažiari hviezda z Betlehema“. Ak sme už pri hviezdach, aj laik v astronómii vie, že za jasných nocí na oblohe vidíme Malý a Veľký voz. Práve tak, ako existuje Malý a Veľký voz, jestvuje i „malý“ a „veľký“ advent. „Malým“ adventom je spomínané obdobie 4 týždňov pred vianočnými sviatkami. Aj to je advent, no obsah pojmu advent je oveľa širší. Advent – a pre dobré porozumenie toho, čo tým mienime – ho nazvime „veľký“ advent, je obdobie, v ktorom ako kresťania žijeme. Je to čas od Ježišovho nanebovstúpenia. Čas, ktorý skončí nie Štedrým večerom, chvíľou, keď si pripomíname, že Ježiš prišiel na svet ako bezmocné dieťa, ale druhým príchodom Pána Ježiša, keď Kristus príde nie ako bezmocné bábätko, ale so všetkou mocou, ktorá Mu je daná od nebeského Otca.
Adventu buď rozumieme takto, alebo v našom ponímaní došlo k omylu. Buď sme kresťanmi žijúcimi v očakávaní druhého príchodu Ježiša Krista, alebo sa vôbec nelíšime od ľudí bez viery, sme svetlom, ktoré nesvieti, soľou, ktorá stratila chuť. Ľuďmi nenapĺňajúcimi svoje poslanie v tomto svete.
Ako sa prejavuje život ľudí žijúcich v adventnom očakávaní? Charakteristickou črtou takého života je celková orientácia nášho žitia na jediný cieľ; zhrnuté: etika adventu. Dnes viac ako etika má prím matematika (koľko a čo ta to?), preto na základe Písma objasnime, o čo pri etike adventu ide:
Čítali sme, že apoštol Pavel mal v Korinte do činenia s ľuďmi, ktorým v hlavách vŕtala otázka: Čo je kresťanom dovolené? Čo kresťania smú? Až pokiaľ je možné isť? Nečudujme sa tomu. Aj v súčasnej cirkvi, temer po 2000 rokoch od onoho času, sa tu a tam vyskytnú otázky: Môžem ako kresťan ísť na diskotéku? Poniektoré dámy sa pýtajú: Môžem sa ako kresťanka líčiť? Iní si kladú otázky: Môžem na Veľký piatok niečo zjesť? Môžem ísť k Večeri Pánovej, keď som predtým raňajkoval? Je správne, že sa koná evanjelický ples? Môžem v nedeľu popoludní oberať v záhradke jablká? ...
V cirkevnom zbore v Korinte žila skupina bludárov, ktorí sa oháňali heslom: Všetko je dovolené! – To je naša nová kresťanská sloboda, že napr. po sexuálnej stránke môžeme žiť neviazane (mnohé z toho, o čom sme z 1K 6. kap. počuli, sa týka práve oblasti pohlavného života). Tým, že je všetko dovolené, demonštrujeme našu kresťanskú silu. Ľudia, ktorí takto zmýšľali sa nazývali libertinisti (od slova libertas = sloboda).
No v korintskom zbore pôsobila i druhá skupina, stojaca voči libertinistom v ostrej opozícii. Boli to nomisti (od slova nomos = zákon). Podľa nomistov bolo takmer všetko zakázané. Hoci, nomisti občas so závisťou poškuľovali po tom, čo chápali ako zakázané.
A čo na to apoštol Pavel? Prekonáva ono: „buď – alebo“. Podľa Pavla je otázka: „Čo mi je dovolené?“ pod úroveň kresťana. Nestojí za ňou etika, ale matematika, kalkulácia – vypočítavosť, nie viera. Nejde o to, aby sme sa pýtali: „Až pokiaľ môžem/nemôžem ísť?“ Láska sa nepýta: „Až pokiaľ môžem zájsť v nevernosti?“ Nekladie otázku: „Dokedy ti to nebude vadiť?“ Zaoberá sa však tým: Ako budeš som mnou šťastnejší/ia? Ani kresťan sa nepýta: „Pokiaľ mi je dovolené ísť?“, ale: „Čo ma privedie bližšie k cieľu?“ „Čo poslúži k budovaniu Božieho kráľovstva?“ „Čo urobí môj život takým, aby bol oslovujúcim svedectvom o Pánu Bohu pre ľudí, medzi ktorými žijem? To je etika adventu. – Spôsob života založený nie na kalkulovaní, ale na viere v Krista a láske k blížnym. Život, ktorému je cudzie zákonníctvo, ale aj svojvoľnosť.
Otázka neznie: „Ako málo, alebo ako veľa si môžem ešte zobrať?“, ale: „Čo ma urobí schopným vytrvalo bežať k cieľu?“ (Čítaj: Filipským 3, 14)
Je otázka korintských kresťanov ešte aktuálna? Nepotácame sa aj my medzi úzkoprsým zákonníctvom a neobmedzenou svojvôľou? Nie sme ako loď bez kormidla, zmietaná na vlnách mora?
Na libertinizme je najhorším sebaklam, keď si vyrábame alibi, aby sme si ospravedlnili svoje nešváry, svoje žiadosti, ktoré nedokážeme ovládať, lebo ony ovládli nás. Na zákonníctve je zas žalostná kŕčovitosť, oná tajná túžba po „slobode“ iných. Zdá sa, že pravý život je kdesi vonku, zatiaľ čo my stojíme akoby na okraji. Napr. keď už nebeháme po zábavách, aspoň sledujeme bulvárne médiá; musíme mať predsa čosi zo života...
Bolo by to však chabé kresťanstvo, vystupovať pyšne navonok, nazdávajúc sa, že sme lepší ako druhí (možno ako kresťania iných vyznaní...), no vnútri túžiť práve po tom, čím druhí žijú.
Kresťanská mravnosť nekolíše medzi dovoleným a zakázaným. Ako draho vykúpené Božie deti nemusíme pendlovať medzi neradostným a zväzujúcim zákonníctvom a svojvoľným – seba zničujúcim opojením „slobody“. Náš život nemusí byť kolísaním zo strany na stranu. Smieme bežať vpred (F 3, 14). – Ako tí, ktorí majú široký horizont a vedia Komu bežia v ústrety. Aj to nás pripomína „malý“ advent.
Lev Nikolajevič Tolstoj sa raz pýtal, koľko zeme potrebuje človek? – Toľko, koľko treba na jeho hrob, znela odpoveď. My sa pýtame: Koľko slov potrebujeme? Ktoré slovo nás nesie v živote, obklopí ako ochrana v smrti, skryje na súde? Ktoré slovo nám otvorí nebo? Parafrázujúc odpoveď na Tolstého otázku: Potrebujeme iba jedno slovo. Nie viac. Stačí jedno slovo, jediné meno: JEŽIŠ. Kto ho vie vysloviť, kto dokáže životom vyznávať Pánom môjho života je Ježiš Kristus, ten má život. Meno Ježiš však nenapadne na Božom súde nikomu, kto už tu, na zemi, Krista nemiloval. Všetky slová sveta môžeme pri našom skone zabudnúť, toto jedno si však uchovajme. Ježiš – je kľúčové slovo pre večnosť v Božom kráľovstve. Pred týmto menom sa skloní každé koleno a každý jazyk vyzná, že Ježiš Kristus je Pán (F 2, 9 – 11). Hudba večnosti bude nekonečnou variáciou na meno Ježiš. A túto melódiu večnosti smieme začať spievať už dnes. Ako hovorí téma dnešnej nedele: kráľovstvo Božie prichádza. Márnym v ňom nebude iba to, čo bolo konané v mene Ježiš – na oslavu mena Pána Ježiša Krista, v súlade s Jeho vôľou.
Amen.
Literatúra: Siegfried Kettling: Kto si, Adam? Boží príbeh s ľuďmi (vydal Tranoscius, Liptovský Mikuláš v r. 2008).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
