V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Pamiatka zosnulých, Ján 10, 27 – 28

Pán Ježiš povedal: Moje ovce počúvajú môj hlas, aj ja ich poznám a nasledujú ma. Ja im dávam večný život, a nezahynú naveky, a nikto mi ich nevytrhne z ruky. (Ján 10, 27 – 28)

Každý z nás v týchto dňoch v duchu zalieta do minulosti, nedávnej alebo dávnejšej, a spomína na svojich milých, blízkych ľudí, ktorí už od nás odišli. Vybavuje sa nám v mysli mnoho z toho, čo sme spoločne prežili. Uvedomujeme si, čím pre nás títo ľudia boli, čo pre nás urobili, aké trvalé stopy v našich vlastných životoch a v našich charakteroch zanechali. Vyslovujeme im tiché poďakovanie za všetko toto. Ďakujeme predovšetkým Pánu Bohu, lebo spoločenstvo s blízkymi ľuďmi chápeme tak, že nám on, náš Boh, dal týchto ľudí za blízkych.

Pri spomienke na zosnulých máme súčasne príležitosť uvedomiť si veľkú cenu spoločenstva. Neraz to býva tak, že až po odchode blízkeho človeka si začíname lepšie, dôkladnejšie uvedomovať, čo tento človek pre nás znamenal. Z tejto všeobecnej skúsenosti by sme mali odvodiť závery pre spoločenstvá, ktoré ešte trvajú, v ktorých teraz žijeme. Mali by sme si uvedomiť ich veľkú cenu a usilovať sa tvoriť a udržiavať v nich trvale peknú atmosféru. Spomienka na minulé spoločenstvá a objavenie ich hodnoty by nám malo ukázať, akú cenu majú terajšie spoločenstvá, a pomôcť žiť v nich čím krajším spôsobom. Spomienky na pekné, harmonické spolužitie s tými, ktorí nám už odišli, vnáša do myšlienok na nich tóny pokoja, tichej radosti, vďačnosti, spokojnosti.

Pri spomienke na zosnulých sa niekedy stáva, že nás trápi pocit viny pri otázke, či sme pre nich urobili všetko, čo sa od nás žiadalo, a či sme im nespôsobili krivdu, či sme ich zbytočne nezraňovali. Na tej veci nemôžeme pri spomienkach už nič zmeniť, lebo nie je možné vrátiť tok času späť, vymazať starý obsah a dať mu novú náplň. Ale môžeme prosiť Pána Boha o odpustenie a usilovať sa, aby sme sa v terajších a budúcich vzťahoch k ľuďom, ktorí ešte žijú, nedopúšťali podobných vecí, pre ktoré by nás potom obviňovalo svedomie. Prosba o odpustenie by vždy mala byť spojená s pevným rozhodnutím meniť svoje správanie k lepšiemu.

Je možné aj to, že voči niektorým z tých, čo nám už odišli, máme pre rozličné príčiny ťažké srdce. Bolo by dobre pousilovať sa trocha viac pochopiť ich správanie voči nám, pochopiť jeho pozadie a príčiny. No možné je, že aj po takejto úvahe nám zostane pocit ukrivdenosti. V tejto situácii by sme sa mali usilovať dopracovať sa k tomu, že im odpustíme. Veď takisto ako my potrebujeme odpustenie a žijeme z odpustenia, predovšetkým z Božieho odpustenia, tak sa aj od nás žiada ochota odpustiť. Nie náhodou Pána Ježiš v Modlitbe Pánovej prosbu o odpustenie spojil s ochotou odpustiť: „Odpusť nám viny naše, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom.“ A keďže im slová odpustenia nemôžeme už povedať, môžeme svoju ochotu odpustiť a svoje odpustenie vysloviť v modlitbe adresovanej Pánu Bohu. Kto odpustí, odbúra rušivý prvok zo svojho srdca a vytvorí lepšie predpoklady vlastného vnútorného pokoja.

Za všetky hodnoty, ktoré nám Pán Boh dáva, sme zodpovední, zodpovední pred ním, Najvyšším Pánom. V podobenstve o zverených hrivnách nás Pán Ježiš upozorňuje na túto zodpovednosť veľmi naliehavo. Od ľudí, na ktorých spomíname, sme prijali mnoho duchovných hodnôt: pekné myšlienky, ku ktorým sa vracali, ktoré často opakovali, ktoré pre nich zrejme mali veľkú cenu, životné princípy, podľa ktorých žili, ktoré uskutočňovali vo svojom živote, pekné spôsoby reagovania na rozličné situácie, pekné, zmysluplné prvky v obsahu ich života. Mnoho z toho vošlo do našich bytostí a stalo sa súčasťou nášho myslenia a správania. V tomto zmysle vplyv tých našich blízkych ľudí v nás žije. Zodpovední sme za to, aby sme pri spomienkach na ich život objavovali čím viac takýchto pekných vecí a pridávali ich k tomu, čo z týchto zásad už uplatňujeme.

Zodpovední sme ešte v inom zmysle: Keďže sme my prijali od predošlej generácie pekné a pre život dôležité zásady, aj my sme povinní odovzdať tieto zásady budúcej generácii, odovzdať slovami, odovzdať celým svojím spôsobom života. Treba žiť pod tlakom otázky: Čo si z mojich zásad, z môjho praktického spôsobu života môže vziať budúca generácia? Tak ako my teraz spomíname na svojich zosnulých, tak raz na nás budú spomínať naši blízki ako na zosnulých. Či nás táto predstava nevedie k tomu, aby sme čas, ktorý nám zostáva, využívali tým najlepším spôsobom a aby sme im vo svojom duchovnom odkaze zanechali čím cennejšie hodnoty?

Pri spomienke na zosnulých, pri myšlienke na koniec ich zemskej púte, na odchod z tohto sveta, musíme teda myslieť aj na svoj vlastný koniec. Tak ako sa zatvorila kniha ich života, tak sa raz zatvorí aj kniha nášho života, a nikto nevie, kedy. Nemali by sme utekať pred týmto poznaním, hoci sa nám môže zdať nepríjemné. Naopak, toto poznanie by nás malo naučiť životnej múdrosti, aby sme dávali čím krajší obsah svojmu životu. Lebo raz budeme na všetko, čím teraz napĺňame svoj život, pozerať z odstupu ako na niečo, čo už nemôžeme zmeniť. A nielen my budeme na to všetko pozerať, ale – a to je rozhodujúce – náš Stvoriteľ a Pán to všetko zhodnotí. Tam už nebude jestvovať prikrášľovanie a bagatelizovanie a zatajovanie a prekrúcanie, ktoré si človek dovoľuje pri predbežných hodnoteniach pred sebou a pred druhými. Na toto absolútne pravdivé hodnotenie nám treba často myslieť a odvodiť z toho čím viac múdrosti pre terajší život.

Spomienky na zosnulých – to je nielen pohľad do minulosti, ale aj pohľad do budúcnosti. Teraz myslíme nielen na budúcnosť, ktorá nám, zatiaľ živým, zostáva v tomto svete, ale predovšetkým na budúcnosť, ktorá nasleduje po odchode z tohto sveta, budúcnosť tých, čo od nás odišli, budúcnosť naša vlastná. Sú ľudia, ktorí s touto budúcnosťou nerátajú alebo ju aj rozhodne popierajú – nemienime teraz s nimi polemizovať. My si uvedomujeme svoje stanovisko, že totiž jedným z dôležitých článkov kresťanskej viery je očakávanie večnej budúcnosti. Súčasne s touto nádejou myslíme na to, ako veľmi, ako absolútne sme závislí od Pána Boha. Od neho sme absolútne závislí aj v tomto živote, ale tu je toto poznanie často prekryté zdaním, že si v mnohých problémoch pomáhame sami – hoci je to všetko iba z jeho zdrojov, z jeho darov. Ale pokiaľ ide o smrť a o to, čo nasleduje potom, tam už nemôže vzniknúť ani len zdanie, že si poradíme sami. Tam je celkom evidentné, že sme od neho úplne závislí.

Už v zemskom živote je dôležité vedieť, akí sú to ľudia, od ktorých sme závislí, aké úmysly majú s nami, aký je ich vzťah k nám. Omnoho závažnejšia je táto otázka vo vzťahu k Pánu Bohu, od ktorého sme totálne závislí, závislí aj vo veciach, kde si to jasne neuvedomujeme, závislí aj vo veciach, v ktorých je naša bezmocnosť nad slnko jasnejšia. Aký je? Aké úmysly má s nami? Aký je jeho vzťah k nám? Bolo by možné predstaviť si množstvo rozličných odpovedí na tieto otázky – odpovede priaznivé, ale aj veľmi nepriaznivé.

Preto sme vďační, že on sám na tieto otázky odpovedal celkom jednoznačným spôsobom. Predstavil sa nám vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi. Ježiš Kristus – to je živá, stelesnená odpoveď na uvedené otázky. Ježiš Kristus za nás obetoval svoj život, aby nám mohli byť hriechy odpustené a aby tak bola odbúraná prekážka nášho vstupu do večného života. Na tejto Božej iniciatíve, na Božej milosti, budujeme svoju nádej vo večný život. Kto ponúknutú Božiu milosť prijme s vierou a odvodí z toho dôsledky pre praktické formovanie svojho života, môže v Ježišovej ceste vidieť náznak svojej vlastnej cesty.

On, Pán Ježiš, zomrel a vstal z mŕtvych – my zomierame a očakávame, že budeme vzkriesení z mŕtvych. On povedal: „Ja žijem, aj vy budete žiť.“ On povedal, že z jeho rúk nás nikto nevytrhne, teda ani smrť. O jeho láske napísal apoštol, že od Božej lásky v Ježišovi Kristovi nás nemôže nič, ani smrť odlúčiť. Takýchto prejavov istoty o tom, že Pán Boh nám napriek smrti daruje večný život, je v Božom slove omnoho viac. Veľmi jednoznačne nám teda Pán Boh dal najavo, aké sú jeho úmysly s nami. Ježiš Kristus je pre nás cesta k večnému životu.

Táto nádej patrí bezpodmienečne k našim spomienkam na zosnulých. Bez tejto nádeje by naše spomienky boli bezmocnými nostalgickými vzdychmi. S touto nádejou dostávajú naše spomienky celkom nový rozmer. K vďačnosti Pánu Bohu za spoločenstvo s blízkymi ľuďmi, ktoré sa už stalo minulosťou, sa pridáva vďačnosť Pánu Bohu za budúcnosť, ktorú nám on otvára. Biblické texty o vzkriesení a večnom živote a tiché modlitby mali by byť súčasťou našich spomienok na našich zosnulých.

Slovo „zosnulý“, ktoré v týchto dňoch často používame, je takzvaný eufemizmus, to znamená: miernejšie slovo namiesto bolestnejšieho slova „zomrelý“. Slovo „zosnulý“ znamená: ten, ktorý usnul, zaspal. Používanie slova „zosnulý“ by mohlo znamenať útek pred tvrdou realitou smrti, ktorú by sme si chceli zakryť, pred ktorou by sme chceli zatvárať oči. Ale toto môže znamenať aj niečo iné: môže byť prejavom istoty viery v Kristovu víťaznú silu života. Práve tento, takto opísaný, definovaný význam je obsahom nášho používania slova „zosnlý“. O mŕtvom dievčati, ktoré potom vzkriesil, povedal Pán Ježiš: „Neumrelo to dievča, ale spí.“ Okolostojaci, ktorí to počuli, sa mu vysmiali, lebo vedeli, že dievča je mŕtve – a skutočne bolo. Ale Ježišove slová chcú povedať: Tam, kde je On so svojou mocou života, sa aj smrť stáva spánkom. – Používanie slova „zosnulý“ v tomto zmysle nie je náš vynález, ale toto použitie sa nachádza už v Biblii. Napríklad o vzkriesení Pána Ježiša sa hovorí: „Ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zo zosnulých“. Takto aj slovo „zosnulý“ je pre nás vyjadrením viery v Božiu moc, moc Ježiša Krista, absolútne nadradenú nad všetko, aj nad smrť. Pamiatka zosnulých, ak ju prežívame s ním, stáva sa nám sviatkom nádeje. V takomto zmysle sa nám patrí aj tohto roku spomínať na našich zosnulých.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.