V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Pamiatka posvätenia Nového kostola, Ján 14, 27

Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam. Nech sa vám nermúti srdce a nestrachuje! (Ján 14, 27)

Už o každodenných veciach si kladieme otázku, aký majú význam pre náš život, aký prínos znamenajú. Pri pamiatke posvätenia tohto chrámu si kladieme podobnú otázku o chráme a o zmysle pravidelného prichádzania na služby Božie. Odpoveď na túto otázku má mnoho bodov, keďže chrám, už aj samotnou svojou existenciou a potom hlavne tým, čo sa deje v ňom, môže do vnímavých sŕdc vniesť Božie svetlo do rozličných situácií ľudského života. Kus odpovede sa fakticky nachádza v každom biblickom texte, ktorý počúvame na službách Božích, v každej kázni a náboženskom príhovore, v liturgii, v piesňach, modlitbách. Každý účastník služieb Božích sa môže a mal by sa pravidelne zaoberať touto otázkou, aby naša účasť na tom, čo sa deje v kostole, bola čo najplnšia. Dnes si z mnohých slov, ktoré sú čiastkovými odpoveďami na uvedenú otázku, vyberáme jedno slovo, ktoré sa nám ponúka z Ježišovho testamentu o pokoji, ktorý nám On zanecháva. Chrám je dôležité miesto, kde na nás môže plynúť Kristov pokoj. Jeho pokoj môžeme prijímať, kdekoľvek sa nachádzame, ale jedno z osobitných poslaní chrámu je, aby sa stal domovom pokoja, z ktorého by sme vždy odchádzali naplnení Kristovým pokojom.

Na prijímanie Kristovho pokoja je potrebná aj atmosféra vonkajšieho pokoja, atmosféra ticha. Nech sa v chráme deje čokoľvek, mali by sme ho chápať ako sväté, to znamená Pánu Bohu vyhradené miesto. Ani na službách Božích, ani pri iných stretnutiach by v chráme nemali byť nijaké rušivé vplyvy. Všetko, čo sa deje v chráme, má sa diať v duchu Božieho pokoja. To sa dá dosiahnuť už určitou sebadisciplínou, a to tak, že si človek povie: tu som v svätom Božom priestore a nesmiem ho poškvrňovať ničím, čo by narušilo svätosť tohto priestoru. Ježiš so svätým hnevom vyhnal z jeruzalemského chrámu tých, čo na jeho nádvorí predávali obetné zvieratá a menili peniaze, aby pútnici mohli zaplatiť chrámovú daň. Vyhnal ich s hnevom, lebo po prvé rušili atmosféru ticha, ktorá je potrebná na prijímanie Božieho pokoja, a po druhé preto, lebo vedel, že v tom obchode hrali určitú rolu ekonomické záujmy niektorých vrstiev hierarchie, a to mu bolo neznesiteľné. Preto ten jeho svätý hnev. Preto tie jeho slová, ktoré citoval z prorockej knihy Izaiáš: „Dom môj bude sa volať domom modlitby, ale vy robíte z neho peleš lotrov.“ Tieto slová by sme všetci mali vedieť naspamäť a mali by sme si ich opakovať, kedykoľvek sa objaví v nás pokušenie narušiť nejako vonkajší pokoj Božieho svätého priestoru.

Disciplínou pokoja v chráme vytvoríme vonkajšie predpoklady na prijímanie Kristovho pokoja, ale jeho pokoj nemôžeme vytvoriť. Ten nám môže darovať jedine on sám. On nosil pokoj v srdci, lebo žil v dokonalom pokoji a zhode so svojím nebeským Otcom. Nosil pokoj v srdci, lebo v jeho bytosti nebolo nič sebecké, neláskavé, ako je to často u nás. Nosil v sebe pokoj, lebo vedel dokonale, a to pravdivo rozlišovať medzi pominuteľnými vecami a hodnotami a medzi tým, na čom skutočne záleží. Nosil pokoj vo svojej bytosti, lebo vedel milovať a jeho najvyšší čin lásky šiel do samej krajnosti – obetoval kvôli nám seba samého. Mohol ponúkať svoj pokoj, lebo svojou smrťou a vzkriesením získal aj pre nás vzťah pokoja s Pánom Bohom. Vedel a povedal, že tento jeho pokoj sa úplne odlišuje od pokoja, ktorý sa získava metódami tohto sveta. V chráme, v atmosfére vonkajšieho pokoja, môžeme získavať Kristov pokoj aj pre svoje srdce, a tak pre všetko naše správanie. Všimnime si jednotlivé stránky tohto Kristovho aj nám ponúkaného pokoja.

Hluk a zhon vládne nielen vo svete okolo nás, ale aj v nás samých. Nežijeme na izolovanom ostrove, ale sme vťahovaní do toho, čo sa deje okolo nás. Každý deň vstupuje do našich sŕdc mnoho prvkov nepokoja. Potom sa to prejavuje podráždenosťou, úzkosťou, strachom. Kto nosí v srdci nepokoj, vyžaruje nepokoj do svojho okolia, stáva sa zdrojom nepokoja. Trápi nás, keď nami zmieta nepokoj, trápi nás, keď rozsievame nepokoj do sŕdc a do vzťahov okolo seba. Ak by sa pri nás potvrdilo, že v chráme môžeme získať Kristov pokoj, okamžite by sme pochopili, aký veľký význam má chrám pre náš život. A pravdepodobne sa to pri mnohých z nás viackrát potvrdilo.

V chráme môžeme získať Kristov pokoj, lebo tam nám práve náš Spasiteľ umožňuje pozrieť sa na svet plný hluku a zmätku z vyššieho hľadiska. On sám po dni plnom námahy a neraz aj nepochopenia odchádzal do samoty prírody, ktorá mu v tej chvíli bola chrámom, aby si v modlitebnom spoločenstve s nebeským Otcom zachoval správny pohľad na všetko vo svete. My sme veľmi často tak silno vťahovaní do diania vo svojom mikrosvete ako aj vo svete veľkých rozmerov, že nedokážeme na veci pozerať z nadhľadu. A práve pozeranie a hodnotenie z nadhľadu je pre získanie a zachovanie pokoja také dôležité. V chráme, vo vedomí Kristovej prítomnosti, môžeme získať tento nadhľad a tak prijať aj ponuku jeho pokoja. A ak si atmosféru pokoja odnesieme z chrámu aj domov, môžeme v tomto upokojujúcom hodnotení všetkého, čo sa nás týka, pokračovať. Pobudnutie v pokoji chrámu nás nabáda, aby sme každý deň zaradili do svojho programu takéto plnoobsažné chvíle ticha.

Neraz je náš pokoj narušený menšími či väčšími napätiami a konfliktmi s druhými ľuďmi, v rodine, na pracovisku. V pokoji chrámu, obklopení a sýtení Kristovým Duchom, môžeme aj na tieto problémy pozerať novým spôsobom. Možno objavíme aj svoj podiel viny na týchto napätiach a možno nám aj napadne, čo máme urobiť, aby sme do napätí vniesli Boží pokoj. V chráme, v atmosfére Kristovho pokoja, nám vôbec môžu prísť na myseľ veci, ku ktorým by sme sa za iných okolností azda ani nedopracovali.

Náš pokoj je často narušený výčitkami svedomia a pocitom viny. Skúsenosti mnohých, a možno aj naše vlastné, ukazujú, že svojpomocné pokusy o riešenie tohto ťažkého problému nevedú k ničomu. Jediné skutočné, autentické riešenie problému viny je odpustenie od najvyššieho Pána nášho života, pred ktorým sa v hĺbke svojej bytosti cítime zodpovední. Keď v chráme počujeme zvesť o odpustení, keď pri spovedi a Večeri Pánovej prijmeme osobné uistenie, že nám Pán Boh hriechy odpúšťa, pocítime úľavu a získavame pokoj. Súčasne si uvedomíme, že to nie je takzvaná „lacná milosť“, veď Ježiš Kristus kvôli nášmu ospravedlneniu obetoval svoj život. Ani my to nesmieme chápať ako „lacnú milosť“, lebo prijaté odpustenie nás zaväzuje, aby sme urobili všetko, čo je v našich silách, na odčinenie toho zlého, čoho sme sa dopustili, aby sme pochopili, ako sa musí zmeniť náš život, aby sa jeho smer obrátil k lepšiemu. Práve v chráme, pri prijatí zvesti o odpustení, môžu nám prísť na myseľ konkrétne odpovede na otázku, čo my máme v tejto veci urobiť.

Náš pokoj môže byť narušený tušením alebo aj jasným poznaním, že si určitými zlozvykmi kazíme vlastný život. Niekedy to môže ísť tak ďaleko, že začneme cítiť priamo odpor voči svojim opakovaným zlým činom a zvyklostiam. Vo chvíľach jasného myslenia na vyššej úrovni túžime, aby v tom nastala radikálna zmena. Ale ako často naše pokusy o nový život zlyhávajú! V chráme, vo zvesti evanjelia, to znamená: radostného posolstva, sa môžeme dozvedieť, že sa nás Pán Boh nevzdáva ani vtedy, ak sa dostaneme na veľmi šikmú plochu. On tak vášnivo miluje život, že aj stroskotancom otvára novú perspektívu. Človek však potrebuje cítiť: Ježiš Kristus je tu, má o mňa záujem, chce mi pomôcť realizovať nový životný program. Mnohým vo svojej dobe a až podnes Ježiš Kristus takto dopomohol k novému životu. V jeho ponuke pokoja je obsiahnutá aj táto závažná vec, o ktorej hovoríme. Ak ten, kto si vlastnou vinou pokazil život – sebe aj blízkym –, počuje v chráme o možnosti obnovy a bude ju brať vážne, stane sa chrám pre neho miestom veľmi pekného, pozitívneho životného zvratu.

Náš pokoj býva veľmi narušený strachom z budúcnosti. Neraz si v predstavách vykresľujeme rozličné druhy nešťastia, ktoré by mohlo postihnúť nás a našich blízkych. Naozaj sa môže stať a stáva sa všeličo. Prakticky každý deň sa dozvedáme o nešťastiach a katastrofách. Ako rozumné bytosti robíme primerané preventívne opatrenia. Ale každému je jasné, že nie je v ľudských silách dosiahnuť absolútnu istotu. Možno aj za týchto okolností získať pokoj? Platí aj tu Kristova ponuka pokoja? Áno, platí; ona platí v absolútnom zmysle. Kristov pokoj nespočíva v tom, žeby nám sľúbil, že sa nám nič zlého neprihodí. Obsahom jeho pokoja je istota, že sme za všetkých okolností v Božích rukách, a to aj vtedy, keby do nášho života prišli veľmi nepríjemné udalosti. V Božích rukách sme aj vtedy, keď príde naša posledná hodina. Kristov pokoj vychádza z predpokladu, že život má za hranicou smrti novú budúcnosť. V chráme pravidelne počúvame zvesť o tomto novom živote. Kto si túto perspektívu, tento sľub osvojí, ten pochopí, že Kristov pokoj platí absolútne, bez výnimky, bez obmedzenia. A kto ho v takomto zmysle prijme, ten bude nosiť v sebe pevný zdroj pokoja. Pretože neprestajný prúd nových a nových udalostí vo svete náš vnútorný pokoj ohrozuje, potrebné je znova a znova prichádzať tam, kde sa náš pokoj môže upevniť.

Kto nosí v sebe Kristov pokoj, stáva sa zdrojom, z ktorého žiari pokoj do okolia. Keď sa stretneme s niektorým človekom, známym či neznámym, spravidla vycítime z jeho slov, hlasu, reagovania, správania, či je naplnený pokojom, alebo či ním zmieta vnútorný nepokoj. V blízkosti pokojného človeka sa cítime lepšie ako v blízkosti nepokojného. To platí nielen o ľuďoch, s ktorými sa my stretávame, ale to platí aj o nás, keď sa s nami stretávajú druhí. Sme zodpovední za to, ako pôsobíme na svoje okolie. Keďže je to tak, že v chráme môžeme prijať Kristov pokoj, ktorý sa v nás môže stať zdrojom pokoja pre naše okolie, má pravidelná návšteva chrámu nielen individuálny, ale aj spoločenský dosah. Každý účastník služieb Božích sa môže a má stať zdrojom pokoja pre svoju rodinu, pracovisko, pre menší či väčší okruh ľudí, na ktorých pôsobí.

O ponúkanom pokoji hovorí Pán Ježiš ako o svojom pokoji: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam.“ Už sme si povedali, že on nosil pokoj vo svojom srdci. To pri stretnutí s ním ľudia cítili, preto ich tak priťahoval. Kto prišiel k nemu s túžbou po pokoji, nikdy neodišiel s prázdnymi rukami. Jeho cieľom bolo vniesť čím viac pokoja do ľudských sŕdc a do vzťahov medzi ľuďmi. Jeho učeníci sa mali stať poslami a tvorcami pokoja. Keď ich vysielal do samostatnej práce, výslovne im kázal prichádzať k ľuďom s pozdravom: „Pokoj tomuto domu.“ Do programu skutočne šťastného človeka zaradil šírenie pokoja: „Blahoslavení, ktorí tvoria pokoj, lebo oni sa budú nazývať Božími synmi.“ Keď my prichádzame do chrámu, aby sme prijali Kristov pokoj, stávame sa súčasne jeho vyslancami pokoja. Každá návšteva chrámu nás zaväzuje aj v tomto ohľade. Aj teraz by sme mali porozmýšľať o otázke, čo môžeme dnes a v najbližších dňoch urobiť, aby sme medzi svojich blížnych vniesli Kristov pokoj. Tak by sa chrám stal požehnaním pre mnohých. –

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.