V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

1. adventná nedeľa, Jeremiáš 23, 5 – 8

Ajhľa, prichádzajú dni – znie výrok Hospodinov – keď vzbudím Dávidovi spravodlivý výhonok, ten bude panovať ako kráľ, bude múdro konať a uplatňovať právo a spravodlivosť v krajine. Za jeho čias Júda dôjde spásy a Izrael žiť bude v bezpečí. A toto bude jeho meno, ktorým ho budú volať: Hospodin – naša spravodlivosť. Preto, hľa, prichádzajú dni – znie výrok Hospodinov – keď nebudú už hovoriť: Akože žije Hospodin, ktorý vyviedol Izraelcov z Egypta, ale: Akože žije Hospodin, ktorý vyviedol a priviedol potomstvo domu Izraela zo severnej krajiny a zo všetkých krajín, do ktorých som ich rozohnal. A budú bývať na svojej pôde. (Jeremiáš 23, 5 – 8)

Izraelskí proroci boli duchovní sprievodcovia svojho národa na jeho ceste dejinami. Neboli to pohodlní sprievodcovia. Lebo verne tlmočili Hospodinove odkazy a stanoviská k jednotlivým trendom a rozhodnutiam v oblasti náboženského, politického, osobného života. Keďže v týchto oblastiach bolo mnoho javov, s ktorými Hospodin nebol spokojný a chýbalo mnoho z toho, čo chcel vo svojom národe vidieť, boli aj výroky prorokov často veľmi kritické. Neboli tu predsa na to, aby na všetko prikyvovali a všetko paušálne schvaľovali, ale aby tlmočili Božie stanovisko, veď boli v službe Božej pravdy. A pretože pravda, najmä kritizujúca, obviňujúca, nie je pohodlná a obľúbená, proroci si mnoho vytrpeli. Najmä o prorokovi Jeremiášovi, z knihy ktorého je náš text, je známe, že musel zniesť mnoho prenasledovania len zato, že hovoril nepríjemnú pravdu. Pre národ má význam len taký duchovný sprievodca, ktorý hovorí pravdu, a to i za cenu utrpenia. Tí ostatní takzvaní „proroci“ sú bezcenní, ba priamo škodliví. Kritické slová prorokov boli potrebné najmä vtedy, keď národ a jednotlivé spoločenské vrstvy v sebaspokojnosti, namyslenosti a pýche poblúdili preč od Hospodinových ciest.

Existovali však aj iné situácie, keď na národ prišli katastrofy a myslí sa zmocňovala pochmúrna, ťaživá nálada. Bolo to nebezpečné, najmä ak nešlo len o krátke, prechodné chvíle, ale prechádzalo to do dlho trvajúceho, chronického stavu. Lebo v takomto ovzduší ochabuje myseľ a ochabujú ruky. Ľudia si povedia: Nemá zmysel usilovať sa o niečo nové, veď i tak to k ničomu nevedie. Takáto z depresie pochádzajúca pasivita je veľmi nebezpečná aj v živote jednotlivca aj v živote národa. Prorok, ktorý je duchovným sprievodcom svojho národa, citlivo registruje aj takéto nálady a, súc si vedomý zodpovednosti, vie, že tu musí niečo robiť. Veď je tu aj nato, aby nenechal národ hynúť v takýchto samovražedných myšlienkach. Aj v takýchto prípadoch hovorí z poverenia Hospodinovho.

Text, ktorý sme prečítali, je zachraňujúcou reakciou na takýto tiesnivý stav. Citované slová mohli odznieť niekedy okolo roku 580 pred Kristom. Krátko predtým, približne pred dvadsiatimi a potom desiatimi rokmi, sa odohrali dve násilné deportácie veľkej časti židovského obyvateľstva ďaleko na východ, do Babylonie. Zo svojej vlasti, z Jeruzalema a okolia, boli odvlečení ďaleko do cudziny. Jeruzalemský chrám bol zbúraný, hradby, ktoré chránili mesto, boli zbúrané. Netreba dlho vysvetľovať, že to znamenalo náboženskú národnú a pre veľmi mnohých aj existenčnú katastrofu. To si do určitej miery vie predstaviť každý. Nad obyvateľstvom, ktoré zatiaľ ostalo doma, vládol židovský kráľ Cidkija. Význam jeho mena je pekný: Spravodlivý je Hospodin. Ale bol to slabý kráľ, bol prakticky vazalom babylonského kráľa. Všetky dôležité rozhodnutia týkajúce sa Judska, boli robené v Babylone a odtiaľ diktované Cidkijovi, ktorý bol prakticky bábkou v rukách babylonského Nebúkadnecara. Také situácie poznáme z vlastných nie tak dávnych dejín. Pod vplyvom takéhoto položenia upadali postupne do vždy hlbšej depresie aj ľudia, ktorí boli ponechaní doma, aby obrábali pôdu, ako aj tí, ktorí boli násilne vysídlení – a bola to elita židovského národa, ktorá zvlášť citlivo prežívala túto katastrofu.

Do tejto navonok veľmi smutnej a vo vnútri ľudských sŕdc nebezpečnej situácie boli povedané citované slová. Formulované sú ako sľub, ktorý hovorí priamo Hospodin. Ich obsah sa dá vyjadriť takto: Prítomnosť je ťažká, ale vy máte pred sebou budúcnosť. O túto budúcnosť som sa postaral ja, Hospodin. Prichádzajú dni, keď vám darujem kráľa z Dávidovho potomstva. Bude to múdry panovník, ktorý bude uplatňovať právo a spravodlivosť v oblasti svojho panovania. Obe časti krajiny, Júda na juhu, Izrael na severe, budú zachránené, obyvateľstvo z oboch exilov – z 8. ako aj 6. storočia – bude vrátené, a opätovne spojené kráľovstvo bude žiť v bezpečí. Je to pekný obraz budúcnosti, ktorý je v úplnom protiklade s momentálnym položením národa. Krásna perspektíva, ale je vôbec pravdepodobná? Bolo za vtedajšieho rozloženia politických síl niečo také vôbec mysliteľné? Našiel sa niekto, kto by týmto slovám bol veril? Splnili sa vôbec tieto predpovede?

V doslovnom, politickom zmysle sa to nesplnilo. V doslovnom zmysle sa predpovede nesplnili, i keď určitá úľava prišla. Okolo 40 rokov po povedaní týchto slov bola Babylonia premožená Perziou; perzský vládca Kýros dovolil Židom vrátiť sa do Judska. Časť z nich využila túto možnosť a vrátila sa. Hovoria o tom starozmluvné knihy Ezdráš a Nehemiáš. Židia si postavili nový, skromný chrám a ten bol ešte v tom istom storočí, roku 515, vysvätený. Začal sa organizovať nový náboženský život. Ale politickú slobodu nedosiahli, lebo naďalej trvala nadvláda Peržanov, potom prišla nadvláda Alexandra Veľkého a jeho nástupcov, Egypta, Sýrie, potom nadvláda Rimanov a roku 70 po Kristu katastrofálne zničenie Jeruzalema a nového chrámu, ktorým bol medzitým nahradený ten starý z roku 515. Ale splnenie prorokových slov v plnom a doslovnom zmysle nenastalo. Politickú slobodu a samostatnosť nedosiahli.

No napriek tomu nemôžeme kývnutím ruky odbaviť slová prečítaného textu, ktoré obsahujú tú peknú perspektívu. Po prvé: Ony nás učia novému pohľadu. Zamyslime sa nad druhou časťou nášho textu: „Preto, hľa, prichádzajú dni – znie výrok Hospodinov – keď nebudú už hovoriť: Akože žije Hospodin, ktorý vyviedol Izraelcov z Egypta, ale: Akože žije Hospodin, ktorý vyviedol a priviedol potomstvo domu Izraela zo severnej krajiny a zo všetkých krajín, do ktorých som ich rozohnal. A budú bývať na svojej pôde.“ Tieto slová poukazujú na to, akú veľkú rolu v myslení Izraelitov mala spomienka na dávne vyvedenie ich zotročených predkov z Egypta, Pri prehľade svojich dejín sa často vracali k tejto kľúčovej udalosti. Jej pripomenutie bolo obsahom sviatku Paschy aj obsahom hodu veľkonočného baránka. Kedykoľvek sa pripomínala táto udalosť, vždy bol ich pohľad obrátený do minulosti. Keďže čas neprestajne postupuje, bola to každým rokom vzdialenejšia minulosť. Náš text naznačuje: I keď je spomienka na minulé udalosti veľmi dôležitá, neznamená to, že Boh odvtedy nekoná, veď on koná stále, koná v prítomnosti a bude konať v budúcnosti. Toto je nový rozmer času, ktorý chce prorok mocne vštepiť do myslí deprimovaných ľudí. Boh žije a bude žiť. Boh je prítomný a bude prítomný. Boh koná a bude konať. To je niečo, čo sa mali naučiť nielen Izraeliti v 6. storočí pred Kristom, ale čo sa treba naučiť aj nám.

Druhá vec, ktorú sa nám treba naučiť, je toto: Boh plní svoje sľuby novým, vyšším spôsobom v porovnaní s doslovným znením prorockých predpovedí. Predpovede Starej zmluvy čítame vo svetle ich splnenia, o ktorom hovorí Nová zmluva. Tú predpoveď o budúcom kráľovi vzťahujeme na Pána Ježiša Krista. Jeho vstup do Jeruzalema, do centra vtedajšieho náboženského a spoločenského židovského diania, si pripomíname nielen na Kvetnú nedeľu, ale aj dnes v prvú adventnú nedeľu. On je Kráľ, ale nie kráľ v politickom zmysle. Pilátovi povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.“ Nepoužíva politické metódy tohto sveta. Mení ľudské srdcia, tvorí nových ľudí, ľudí nového charakteru, a prostredníctvom nich vplýva na spoločnosť. O jeho pôsobení platia slová apoštola: „Ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie.“ Prostredníctvom svojich nasledovníkov chce uplatňovať právo a spravodlivosť. Vie, že násilím sa nedá získať nič opravdivé a trvalé. To my sa máme skrze neho stať novými ľuďmi. To my máme, tam kde sa nachádzame, kde je pole našej pôsobnosti, uplatňovať právo a spravodlivosť.

A ďalej: Tak ako mal Jeremiášom predpovedaný kráľ spojiť južnú a severnú časť Izraela, tak on, Ježiš Kristus rozširuje vplyv svojho pôsobenia všetkými smermi: Jeho misijný príkaz má celosvetové rozmery: „Budete mi svedkami v Jeruzaleme, Judsku, v Samárii a až do posledných končín zeme.“

On, adventný Kráľ, prichádza k nám. Do Jeruzalema vstúpil skromne, ale to, čo vykonal po tomto vstupe do Jeruzalema, zanechalo v dejinách sveta stopy, ktoré jasne vidno dodnes. Rovnako ticho, bez hluku, bez pompy, chce vstúpiť v tichom advente do srdca každého z nás. Chce vniesť do našich sŕdc pokoj, aby sme mohli pokoj šíriť. Chce nás uistiť o láske nebeského Otca, aby sme mohli dávať túto lásku pocítiť mnohým. Chce prebudiť v nás zmysel pre právo a spravodlivosť, aby sme sa v súlade s tým správali. Chce vstúpiť do každej rodiny: kresťanskej, zdanlivo kresťanskej, nekresťanskej a chce priniesť do týchto spoločenstiev pokoj, lásku, spravodlivosť. Chce vstúpiť do cirkvi, do cirkevných zborov a pomôcť im, pomôcť nám vyriešiť vnútorné napätia, aby sme so svojimi chronickými rozpormi neboli svetu na smiech, ale aby sme boli svetlom sveta. Chce vstúpiť do spoločnosti a naučiť nás správne hodnotiť všetko, aby sme pominuteľným veciam nepripisovali rozhodujúcu dôležitosť a aby sme nezabúdali na to, na čom skutočne záleží a bez čoho nemôžeme byť opravdivými ľuďmi. Takto chce prísť k nám. O takýto advent – príchod má záujem. Otázka je, ako ho prijmeme.

Podobne ako Izraeliti pozerali na dávny východ z egyptského otroctva ako na dôležitý bod dejín, pozeráme aj my na pozemský život a dielo Pána Ježiša Krista ako na rozhodujúce dianie v prvom storočí. Znova a znova sa vraciame k evanjeliám, ktoré hovoria o jeho pôsobení a o tom, akú vieru vzbudil v srdciach mnohých. Advent je veľmi vhodná doba na to, aby sme čítaniu a štúdiu evanjelií venovali viac pozornosti ako inokedy. Ale zároveň si nám treba uvedomiť, čo zdôrazňuje náš text: Ježiš Kristus nie je iba postava minulosti, ale je dnes živý, dnes pôsobiaci Pán svojej cirkvi. Aj my môžeme totiž upadnúť do pokušenia depresie ako Židia v Babylonii, keď vidíme, že vonkajší vplyv kresťanstva sa čím ďalej tým viac zmenšuje, že je mnoho ľudí, ktorých tá dávna udalosť Ježišovho pôsobenia na zemi nezaujíma a nevzrušuje. Prorocké slovo aj nám chce pomôcť z depresie, aby sme sa naučili pozerať do budúcnosti, ktorá je v Božích rukách, a nech sa okolo nás deje čokoľvek, Boh je a zostane navždy nadradený a presadí svoje úmysly. Budúcnosť je v Božích rukách.

Pre pekný vývoj a duchovný rast svojich osobných životov nevyhnutne potrebujeme, aby sme s dnes živým a pôsobiacim adventným Kráľom spojili svoje životy. Ale aj spoločnosť bude môcť v konečných dôsledkoch vyriešiť svoje najťažšie problémy len tak, že si osvojí a bude uplatňovať zásady jeho práva a spravodlivosti. Jeremiáš zotrval pri svojom posolstve, i keď je pravdepodobné, že ho mnohí neprijali. My zostávame pri jeho povzbudení a predovšetkým pri uistení Ježiša Krista: „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú.“ Čím viac z neho, nášho adventného Kráľa, pochopíme, tým s väčšou istotou sa ho budeme pridŕžať.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.