Prvá slávnosť vianočná, Izaiáš 9, 5 – 6
Dieťa sa nám narodilo, syn nám je daný; na jeho pleciach spočinie kniežatstvo, jeho meno bude: Predivný radca, Mocný Boh, Otec večnosti, Knieža pokoja. Veľká bude jeho vláda a nebude konca pokoju na tróne Dávidovom a v jeho kráľovstve, lebo ho upevní právom a spravodlivosťou odteraz až naveky. Horlivosť Hospodina mocností to urobí. (Izaiáš 9, 5 – 6)
Toto je prorocký text z 8. storočia pred narodením Pána Ježiša. Kresťanská cirkev ho chápe ako predpoveď narodenia a pôsobenia Pána Ježiša Krista, preto jeho miesto v cirkevnom roku je práve v rámci vianočných sviatkov. Aj my teraz čítame tieto prorocké slová ako predpoveď onej veľkej udalosti, ktorú si pripomíname zvlášť cez vianočné sviatky. V tomto texte sa hovorí o Pánu Ježišovi ako o princovi, ktorý sa práve narodil, ktorý v budúcnosti nastúpi na kráľovský trón Dávidov a ktorý má pred sebou dlhú úspešnú dobu vlády. Žalm druhý, ktorý je súčasťou liturgie dnešnej prvej vianočnej slávnosti, je ovládaný tou istou témou. Citujeme z neho niekoľko slov: „Ja sám som ustanovil svojho kráľa na Sione, na svojom svätom vrchu. Vyrozprávam rozhodnutie Hospodinovo: riekol mi: Ty si môj Syn, ja som ťa dnes splodil. Žiadaj si odo mňa a dám ti národy za dedičstvo, a končiny zeme do vlastníctva.“
Ale z toho, čo o Pánu Ježišovi vieme z evanjelií, vidíme, že on sa nepodobá ani jednému zemskému princovi a kráľovi. Preto náš text z Izaiáša nemôžeme chápať v zmysle bežného zemského kraľovania, panovania, ale musíme si ho vysvetľovať pomocou toho, čo o Pánu Ježišovi vieme z evanjelií. Panovnícke tituly mu ostávajú – tie nachádzame aj v prorockých predpovediach ako aj v Novej zmluve. Ale tieto tituly nemajú bežný obsah, ktorý im dávame podľa nášho okruhu skúseností. Ich obsah musíme starostlivo formulovať až po poznaní toho, kto v skutočnosti bol a je Ježiš Kristus.
Svoju vládu Pán Ježiš vedome odlíšil od všetkých zemských vlád. Pilátovi pri svojom súdnom procese povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta“, to znamená: nie je to kráľovstvo toho typu ako zemské kráľovstvá, ktoré bežne poznáme.
Zemský vladár zaujme krajinu a snaží sa potom priviesť k poslušnosti jej obyvateľov, hoci aj násilím. Tak sa to neraz dialo v starovekých štátoch Blízkeho východu, tak sa to dialo v totalitných štátoch, ktoré poznáme z vlastnej skúsenosti v minulom storočí, tak sa to deje dnes v štátoch, kde vládne totalita. To však nie je Ježišova metóda. On nezaujíma krajinu vojenským spôsobom, nevynucuje si poslušnosť násilím, ale začína tým, že si získava srdcia jednotlivých ľudí. Začína teda z úplne iného konca než zemskí králi a panovníci.
Pred začiatkom svojho verejného pôsobenia pobudol štyridsať dní v samote v pustom kraji. Uvažoval zrejme o metódach svojho verejného pôsobenia. Pokušiteľ mu ponúkol politickú vládu s podmienkou, že sa jemu, diablovi, bude klaňať, to znamená, že bude používať diabolské metódy krivenia, lámania ľudských bytostí, aby si ich podrobil. Túto cestu k získaniu politickej moci Ježiš čo najrozhodnejšie odmietol. Aj z toho vidíme, ako jednoznačne sa dištancoval od panovníckych metód pozemského typu.
Už sme povedali, že zemskí panovníci, najmä panovníci totalitného typu, používajú násilie na získanie vlády a poslušnosti. Ježiš nikdy nepoužil násilie. K charakteristike jeho panovania patrí, že jeho vláda nemôže byť založená na násilí. Keď bol ukrižovaný, mohlo sa zdať, že jeho dielo stroskotalo. V skutočnosti je to len dôkaz toho, ako dôsledne uplatňoval svoju zásadu vládnuť bez použitia násilia. Keby bol v situácii ohrozenia použil násilie a násilím dopomohol svojmu evanjeliu uplatniť sa, bol by sa v tej chvíli zaradil do radu zemských vládcov, a jeho dielo by bolo stratilo svoju osobitnú charakteristiku, svoje špecifikum. Ale on zostal zásade nenásilnej vlády verný až do konca, a to aj za cenu toho, že musel vziať na seba smrť na kríži.
Keď zdôrazňujeme, že svoju vládu nezaložil na násilí, že si poslušnosť nevynucoval násilím, natíska sa nám otázka, v čom záležala jeho vláda, akým kráľom to vlastne bol a je. Odpoveď znie: Chce byť kráľom a je kráľom ľudských sŕdc. To znamená, že chce riadiť človeka v najústrednejšom centre jeho bytosti, aby sa človek ako slobodná bytosť rozhodol za pravdu, spravodlivosť, pokoj, lásku.
Môže sa zdať, že vládnuť nad ľudskými srdcami je omnoho menej ako vládnuť nad krajinami a celými národmi. Je síce pravda, že navonok vyzerá vláda zemských kráľov naozaj účinnejšie ako vláda toho, ktorý chce byť kráľom sŕdc. Ale toto je klamné zdanie. Vláda nad ľudskými srdcami je omnoho viac ako vláda založená na násilí. Používaním násilia si možno vynútiť niekoľko povrchných aktov poslušnosti alebo zastrašovaním možno človeka umlčať. Ale ak Ježišovi oddá človek svoje srdce, je takáto poslušnosť, láska, spravodlivosť nie vynútená, ale spontánna, vyviera z neho samého, je jeho najosobnejšou, najvnútornejšou záležitosťou.
Ježišova nadradenosť nad zemských kráľov a ostatných panovníkov sa prejavuje ešte v inom ohľade. Zemskí vladári sa uchyľujú k násiliu, lebo majú málo času. Majú určitú predstavu o tom, čo by chceli dosiahnuť, ale majú na to len niekoľko rokov alebo desaťročí. Aby si zaistili čím skoršie dosiahnutie stanovených cieľov, siahajú k násiliu. Prejavuje sa v tom ich veľká vnútorná neistota a nervozita.
Ježiš, kráľ ľudských sŕdc, nesiaha k násiliu. Jednak preto, žeby to celkom protirečilo jeho zámerom, koncepcii jeho vlády, ale ďalej preto, že to ani nemusí robiť. On má totiž dosť času. Vláda nad srdcami sa nezískava rýchlo, ale jeho čas nie je obmedzený rokmi alebo desaťročiami. Preto nemusí pociťovať a ani nepociťuje nijakú nervozitu.
Zemskí páni a králi prichádzajú na scénu dejín a čoskoro z nej odchádzajú. Ježiš, kráľ ľudských sŕdc, pri všetkých týchto búrlivých či pokojných zmenách ostáva vo svojom panovníckom postavení. Preto mu je v Zjavení Jánovom dané meno „Pán pánov a Kráľ kráľov.“ V tom je jeho nadradenosť nad všetkých zemských nositeľov moci.
V našom texte je pomenovaný „Predivným radcom“. To znamená, že disponuje múdrosťou, ktorá prevyšuje múdrosť všetkých zemských vládcov. Jeho múdrosť pochádza z toho, že má poznanie a prehľad o všetkom, aký nemá nikto z ľudí. Jeho múdrosť je nadradená, lebo pochádza z večnosti. Jeho múdrosť je jedinečná, lebo je v plnom zmysle tvorivá, smeruje k rozvíjaniu a obohacovaniu ľudského života, ako to jasne ukázal v dňoch svojho pozemského pôsobenia. Z tejto jeho nadradenej múdrosti pochádza aj jeho celkom nekonvenčný spôsob vládnutia.
Našou úlohou v celom tomto dianí nie je, aby sme ako nezúčastnení diváci sledovali, ako sa upevňuje alebo neupevňuje jeho vláda. Našou úlohou je: podrobiť svoje srdcia jeho vláde. To má byť naša vianočná odpoveď na vianočné posolstvo o Kráľovi sŕdc.
I keď sa jeho vláda nad srdcami týka najvnútornejšieho jadra ľudských bytostí, nemá ostať obmedzená iba na túto vnútornú oblasť. Srdce, ktoré sa celkom oddá Ježišovi, nie je iba záležitosťou vnútorného citového rozpoloženia, ale účinne zasahuje do formovania vonkajšieho rozhodovania a správanie. V našom texte sa hovorí o veciach, ktoré majú ďalekosiahly spoločenský dosah. Hovorí sa o práve a spravodlivosti. Najmä keď máme na mysli rozličné príklady bezprávia a nespravodlivosti, uvedomujeme si, čo tieto veci znamenajú. Ježišovi, kráľovi sŕdc, ide o to, aby všade vládlo právo a spravodlivosť. Ale aj pri týchto veciach vychádza od jednotlivého človeka. Chce, aby nielen napísané zákony, nielen právne inštitúcie, ale predovšetkým jednotlivý človek stal sa nositeľom práva a spravodlivosti. Keby od všetkých kresťanov, ktorí chodia do kostola a aj ináč dávajú najavo svoju príslušnosť k Pánu Ježišovi, vychádzalo právo a spravodlivosť, keby právo a spravodlivosť uplatňovali aj vo svojom osobnom živote, aj v okruhu svojej pracovnej pôsobnosti, bola by to zreteľná dokumentácia toho, že Ježiš je kráľom ľudských sŕdc. Uvažujme, akými veľkými dlžníkmi sme v tomto ohľade Tomu, ktorý je naším kráľom.
Už uplatňovaním práva a spravodlivosti by sa dosiahlo nesmierne veľa v spoločenskom živote. Ale z Ježišovej zvesti poznáme ešte iné slovo, ktoré vysoko prevyšuje aj právo a spravodlivosť, a to je láska. Niekoľko biblických viet o nej nám môže osvetliť, o čo tu ide. Láska sa nestará iba o vlastné veci, ale aj o záujmy druhého. Láska sa vie vzdať aj svojich vlastných nárokov v prospech druhého. Láska si nevedie zoznam krívd, ale krivdy odpúšťa. Láska má dosť iniciatívy a tvorivej fantázie, aby zbadala možnosti, ktoré sa dajú uplatniť na prospech druhého. Ježiš, kráľ ľudských sŕdc, chce takúto lásku vzbudiť v našich srdciach. Ako veľmi by sa to muselo prejaviť v našom prostredí, keby sme v tomto ohľade dovolili Pánu Ježišovi, aby sa stal naším kráľom!
Mier je v našej dobe zvrchovane aktuálnou témou. Keď myslíme na všetky ohniská nepokojov vo svete, musíme byť o mier vážne ustarostení. Sme vďační všetkým zodpovedným štátnikom, ktorí vynakladajú veľké úsilie na zachovanie mieru. Ale pohľad do dejín ukazuje, že všetky tieto dobre mienené úsilia majú len dočasnú platnosť. Doby pokoja sú ustavične prerušované vojnami. Aj v tejto veci treba začať budovať od ľudských sŕdc. Vzhľadom na doterajšie skúsenosti zdá sa to síce utopické, neuskutočniteľné prianie, ale iné východisko pre získanie trvalého pokoja nevidíme. Len ak srdcia veľmi mnohých jednotlivcov budú určované právom, spravodlivosťou, láskou, len ak pre veľmi mnohých ľudí sa Ježiš stane kráľom ich sŕdc, budú dané predpoklady na vybudovanie trvalého a spravodlivého mieru.
Našou úlohou je, aby sme pochopili zmysel, obsah, metódu Ježišovej vlády, aby sme si toto chápanie, túto koncepciu osvojili a aby sme sa podrobili pod túto vládu, teda aby sa Ježiš Kristus stal kráľom našich sŕdc.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
