Starý rok, Evanjelium podľa Jána 19, 22
„Čo som napísal, napísal som.“ (Evanjelium podľa Jána 19, 22)
Milí bratia a milé sestry!
Z Božej milosti končíme ďalší rok i desaťročie. Čochvíľa budú ležať tieto úseky času za nami. So všetkým radostným i bolestným, úspešným i nepríjemným, čo priniesli.
Spomeňme aspoň také medzníky končiacej sa dekády ako pád dvojičiek 11. septembra 2001 v New Yorku, ničivé tsunami, ktoré zasiahlo pobrežie Indického oceánu v r. 2004, svetovú hospodársku a finančnú krízu či v našej vlasti sériu záplav. Je dobre, že nevieme do detailov, čo nás čaká, lebo by nám zostal iba strach. Prah každého nového roku by sme prekračovali s úzkosťou: Ako to len zvládneme?
Vďaka Pánu Bohu, z Jeho milosti je uplynulý rok i desaťročie za nami, nevráti sa späť. No stránky knihy ľudských dejín i stránky knihy nášho života, ktoré uplynulý čas popísal, zostávajú. Každé slovo, každý čin, každá pohnútka mysle zanecháva stopy v našej duši. Ten, kto sa usiluje svojej duši porozumieť, je aj po rokoch schopný rozlúštiť ono podivuhodné písmo v knihe života. Rozlúštiť ho, ako vedia učenci aj po tisícročiach prečítať písmo starovekých národov.
Áno, naše slová, činy, ani ich motívy z roku uplynulého i tých dávnejšie minulých, nezapadnú do mora zabudnutia. Aj keby sme na ne zabudli, Pán Boh na ne nezabudne. Je veľkým omylom, keď sa niekto nazdáva, že to, čo sa stalo s nami v minulom roku či čase, je mŕtve pre budúcnosť. Omylom je aj keď niekto koná zlo a potom si povie: Veď čo, vyspovedám sa a všetko bude dobré. Ak to robí formálne, vypočítavo, ohromne sa mýli. Dobré to nebude. Naopak, minulosť je naším kapitálom, našou pokladnicou pre prítomnosť.
Či nehýbe minulosť dosiaľ naším srdcom? Pri spomienke na radostné chvíle uplynulého času, na okamihy, keď nám prialo šťastie, dosiaľ bije naše srdce radosťou. Vari to nie je dôkaz, že minulosť na nás pôsobí až podnes, že slová, činy aj pohnútky srdca z predošlého obdobia sa nestratili? Toto pôsobenie je reálne, veď nie len radostné spomienky, ale aj to, čo nás zarmútilo, pôjde s nami do nového roku. Zostane to starostlivo napísané v knihe života. A naša duša bude túto knihu čítať znovu a znovu, aj keď nebude chcieť. Výmenou kalendára totiž minulosť nezomiera, neprestáva pôsobiť.
Veď či ten, ktorého v uplynulom čase kvárili choroby, nepôjde s týmto bremenom i do roku nového? Či so sebou nepovlečieme aj náklad hriechu, previnení, ktoré sme napáchali v odchádzajúcom čase? Či nás nebudú sprevádzať následky strát našich milých, ktorí možno ešte pred rokom tu sedeli spolu s nami? Či necítime tieto straty živšie a mocnejšie práve dnes, na prelome časov? Áno, to je písmo, ktoré zaznamenávala naša duša, ktoré sme písali a ktoré budeme čítať po celý svoj život. Platí: „Čo som napísal, napísal som.“
Odborníci v gramatike rozoznávajú dva minulé časy: Tzv. perfektum a plusqamperfektum. Perfektum označuje taký dej, ktorý bol v minulosti síce ukončený, no jeho účinky trvajú aj v prítomnosti (napr. oženil som sa – už dávnejšie, ale dôsledky, účinky tohto kroku platia). Perfektom pre náš život, bol aj končiaci sa čas: desaťročia, aj uplynulého roku. So všetkým, čo sa v ňom udialo, čo sme v ňom urobili, alebo aj zanedbali vykonať. – „Čo som napísal, napísal som.“
Túto vetu kedysi vyslovil Pontský Pilát. My vnímame, že čo sme i v končiacom sa čase napísali svojimi činmi, slovami, motívmi, aj svojou nečinnosťou, je nezmazateľné, neopraviteľné. Ako kedysi Pilát, napriek všetkým protestom Židov, nezmenil nápis na Kristovom kríži, ale iba nevrlo odvetil: „Čo som napísal, napísal som“, tak aj my: hoci nie z tvrdohlavosti; napriek našim túžbam, nemôžeme zmeniť, čo sme životom v minulosti napísali. Aj v tomto prípade platí: „Čo som napísal, napísal som.“
Touto nemožnosťou korekcie sa líši písmo nášho života od každého iného písma. Vo svojich rukopisoch či konceptoch môžeme opravovať, čo chceme. Súčasné počítačové programy nás dokonca sami upozornia na gramatické chyby. No to, čo napíšeme životom, zostane také, ako bolo napísané. „Čo som napísal, napísal som.“ Každý náš čin ako by bol vytesaný do mramoru. Každá rana zanechá nezmazateľné stopy. Každé slovo vypustené z ohrady našich úst letí ako šíp a my nemáme moc odvolať ho späť. Ako často by sme mnohé radi napravili, pozmenili, skorigovali, ale nepomôže ani plač, ani zúfalstvo, ani výmena kalendára – zmena roka, desaťročia. Ak sme v mnohom ohľade zradili Pána Ježiša ako Peter, nik túto zradu nezmaže, ani horký plač, akým Peter plakal. Keď sme vo svojej nervozite ukrivdili našej manželke/-ovi, matke, deťom, kolegom, susedom – nič túto krivdu nezotrie, ani naše ospravedlnenie. Jazva v duši zostane. To, čo sme touto krivdou, slovom, skutkom, či nečistou myšlienkou napísali do knihy života, to tam zostane. Možno, keď krivdíme, keď sa prehrešujeme voči našim blížnym, sami ani nevnímame zlo, ktoré z nášho srdca vychádza. No stopy tohto zla ponesieme nezmazateľne vo svojej duši. Kto nežije povrchne a počína si čestne, má neraz neprekonateľnú túžbu, začať svoj život odznova. V tom sa podobáme boháčovi z podobenstva (L 16, 19 – 31), ktorý keď sa ocitol na mieste večného odsúdenia, prial si pred týmto odsúdením varovať aspoň svojich bratov, keďže sám už nemohol odčiniť vlastnú minulosť. Naozaj platí: „Čo som napísal, napísal som.“ – Čo sme napísali, napísali sme a nik to nezotrie, nik to už nezmení.
Nikto? Skutočne nikto? Azda s takouto smutnou správou máme končiť rok a vstupovať do nového? Verím, nik z nás by si neprial vstupovať do nového roku - desaťročia s takýmito myšlienkami. Dobrou zvesťou Biblie – evanjeliom je: Ani Pán Boh si to nepraje. On vie, že by nás tiaž minulosti musela zadusiť, ochromiť, odňať nám odvahu pre zápasy života, keby tu nebola aspoň nejaká možnosť nápravy. Avšak zotrieť nemožno nič, všetko zostane, no starý zápis možno prepísať novým písmom. Trpké spomienky zostanú, no môžu dostať zmierlivý, uspokojivejší výzor. Istý autor (Dörries) to (v knihe Boží svet) ilustruje príkladom: Predstavte si, že vystupujete na vysoký vrch. Stojí vás to mnoho námahy. Kráčate ďalej. Pred vaším zrakom vystupujú nové obrazy krajiny. Vaše sily napína nová námaha. Čaká vás nová krása a nová radosť. Častejšie sa zastavujete a pozeráte späť na vykonanú cestu. Zvláštne, že zakaždým sa celá krajina, celý obraz trochu zmení. Má nielenže iné svetlo, ale aj iné zoskupenie. Onen horský obor stojí raz v strede, čochvíľa viac napravo, za okamih zase viac naľavo. Menšie vrchy sa stavajú pred neho a tlačia ho väčšmi do úzadia. Nakoniec potom vidno už len jeho mohutný vrchol, čnejúci nad všetkým a ožiarený zlatom slnka. Čo bolo veľké, je teraz malé a čo bolo malé je veľké. Čo bolo ožiarené zmizlo a čo stálo v tieni, vstupuje do svetla. Čo bolo príliš tvrdé, dostalo jemnejší výzor. A čo sa javilo ako lákavé a priateľské, je teraz tmavé a temné. Predošlý pohľad stratí svoju krásu. Alebo snáď aj naopak: krajina nadobudne skutočnú krásu až z väčšej vzdialenosti. A možno prídeme aj na miesta, od ktorých sa nebudeme vedieť odlúčiť. Radi by sme si zachovali ten, či onen pohľad.
Bratia a sestry, nie je aj týmto naznačené, ako je možné prekonať minulosť? Nie je tým naznačené, ako dodať minulosti nový, zmierlivejší ráz, o ktorom sme prv ani netušili? I duchovný život výstižnejšie charakterizuje stúpanie do hôr, ako iba sedenie v kostole. Aj duchovný život je podobný skôr stúpaniu do hôr a kto sa chce zmieriť s minulosťou, musí nájsť tú pravú výšku, aby bol nevľúdny obraz uvedený do úplne nového svetla.
Avšak k duchovným výšinám vedie iba Ten, ktorý povedal: „Ajhľa, nové činím všetko“ (Zjav 21, 5). Jedine On dokáže vpísať medzi riadky našej minulosti nové vety, ktoré úplne zmenia pôvodný zmysel. Preto potrebujeme kráčať za Ním, za až do tej Jeho výšky. V nížinách všedného života je príliš malý rozhľad. Môžeme vidieť nanajvýš tú či onú jednotlivosť, ktorá sa nám javí tým temnejšou, čím bližšie pri nej stojíme. Tak ako môžeme dúhu na nebeskej oblohe uzrieť iba vtedy, ak stojíme medzi stĺpom dažďa a slnkom, tak možno aj svetlo Božej lásky vidieť iba na určitých miestach.
No dosť bolo hovorenia v obrazoch. Výška, na ktorú nás Pán Ježiš vedie sa dá vyjadriť dvoma krátkymi vetami: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou. A milovať budeš blížneho ako seba samého“ (Mt 22, 37 a 39). Iba z tejto výšky budeme vidieť i minulý rok v úplne inom svetle. Len pohľad z tejto výšky nás zmieri s minulosťou. Jedine z tejto výšky veta: „Čo som napísal, napísal som“, neznie tak hrozne a tvrdo. Pretože iba na tejto výške prúd Božej lásky osvetlí celý náš život, naše straty, utrpenie, slzy, áno, aj naše hriechy a previnenia. Lebo len na tejto výške porozumieme významu života a utrpenia Pána Ježiša Krista. Dá to však prácu a námahu. To je ono stúpanie. Avšak čím viac milujeme Pána Boha a blížnych, tým viac sa mení obraz našej minulosti – a nielen to, mení sa i naša prítomnosť. O to nám má ísť i v nadchádzajúcom roku: každý svoj čin, svoje slovo i myšlienku posúdiť z hľadiska lásky k Pánu Bohu a k blížnemu – skôr, než ich uskutočníme, vypovieme, vykonáme. Potom bude naša prítomnosť i budúcnosť šťastnejšia. Netvrdím, že pohodlná, ale určite zmysluplná. Potom aj slová: „Čo som napísal, napísal som“, nadobudnú iný význam. Význam: Konal som tak, ako som najlepšie vedel. Čo som mohol, som urobil (Mk 13, 8a). Význam, ktorý spomenul apoštol Pavel, keď napísal: „Dobrý boj som dobojoval, beh dokonal, vieru zachoval. Už mi je pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi dá v onen deň Pán, ten spravodlivý sudca, a to nielen mne, ale aj všetkým, ktorí milovali Jeho zjavenie“ (2Tim 4, 7 – 8). Blahoslavený kto takto môže končiť starý a začínať nový rok. Amen.
Prameň: Adolf Novotný: Co nejprve (Hradec Králové 1924).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
