Prvá slávnosť vianočná, Lukáš 2,15 - 20
Milí bratia, milé sestry,
o tom, že zmena je život a život je zmena nepochybujeme.
Schopnosť pohotovej adaptácie na reálne podmienky, prostredia, podnety sa dnes stáva nutnou výbavou človeka, ak sa chce uplatniť a niečo dosiahnuť.
Očakáva sa flexibilita a spoľahlivosť, samostatnosť i dispozícia pre tímovú prácu, mladosť a skúsenosti. Nároky, ktoré si už teoreticky protirečia, môže naplniť len super človek bez slabostí.
Naše skúsenosti však svedčia o tom, že tento prísny výber ešte neznemožní zaváhania a krízy. Práve naopak. Ani tvrdé kritériá výberu tých najsilnejších, najefektívnejšie pracujúcich jedincov, ktorí zvládnu naozaj všetko, nebránia rozvinutiu paradoxov doby, ktoré bolestivo znášame.
Žijeme v relatívnom blahobyte, máme dva aj tri telefóny, internet, televíziu, domáce kino – ale stále nám niečo chýba.
Kamery nás sledujú na každom kroku, všetko je evidované, zaznamenané – pre našu bezpečnosť. Každý telefonát, platba či email je pod organizovaným dohľadom, no aj tak dochádza k trestným činom, o ktorých sme v minulosti nemali potuchy.
Môžeme vidieť oči bezdomovca, ktorý sa určite na ulici nenarodil. Môžeme vidieť žobrákov, ale aj hotely pre psov, ich lekárov a kaderníkov.
Nepoznáme suseda. S najbližšími doma sa
rozprávame sa ako roboti - jeden rozpráva a druhý hľadí do počítača.
Naše deti pozorujú, že za peniaze sa dá kúpiť skoro všetko – nielen domy, zvieratká, oblečenie či IPODy, ale aj spravodlivosť a česť.
Neustály stres a vypätie nás oberá o všetku dobrú vôľu. Nik si nie je istý zajtrajškom.
Aby sa v tom všetkom človek nestratil, aby sa nezačal utápať v slzách, alebo v alkohole, potrebuje pocítiť, že na ňom niekomu stále záleží.
Aby sa uprostred všetkých tých rýchlych zmien človek nezbláznil, potrebuje mať domov - aspoň jediného človeka, ktorý mu poskytne podporu aj v čase skúšok a kríz.
Sviatky narodenia Ježiša Krista nám pripomínajú, že Boh sa stáva jedným z nás.
Vstupuje do paradoxov realít, ktoré vytvárame a na ktoré doplácame. Prináša nový dych, novú motiváciu pre lásku a porozumenie, obyčajné ľudské teplo.
Mení náš svet. Mení nás. Hľadá a nadväzuje na našu túžbu po originálnej hodnote, čistote a úprimnosti.
Ak nám vianočný príbeh s anjelským „Neboj sa“ a tóny vianočných piesní aspoň po tieto dni umožnia nahliadnuť do sveta iných pravidiel a kritérií, nebráňme sa.
Nie všetko je o racionálnych, naprogramovaných líniách. Boh koná našťastie aj iracionálne.
Prichádza vo svojom Synovi a paradoxy chorého sveta mení na paradoxy záchrany.
A v tom je nádej. V tom je predzvesť dobrej zmeny, dobrej budúcnosti.
Text: Luk 2, 15-20
„Keď anjeli odišli od nich do neba, povedali si pastieri: Poďme až do Betlehema a viďme, čo sa stalo, čo nám oznámil Pán. Poponáhľali sa teda a našli Máriu a Jozefa i nemluvniatko uložené v jasliach. Keď to videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o dieťatku. A všetci, ktorí to počuli, divili sa tomu, čo im pastieri hovorili. Ale Mária zachovala si toto všetko a premýšľala o tom v srdci. Potom sa pastieri vrátili, oslavujúc a chváliac Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané.“
Hneď po narodení Ježiša Krista sa stretávajú ľudia a svety, ktorí nikdy predtým nemali nič spoločné.
Obyčajným pastierom, ktorí zrejme vôbec nežili náboženským životom - pastierom, nad ktorými by vtedajší duchovní krútili hlavami, oznamuje Boh ako prvým, že TERAZ sa aj kvôli nim deje niečo výnimočné.
Pastieri vyhľadajú kvôli dieťaťu Máriu a Jozefa - cudzích ľudí - aby Spasiteľa videli na vlastné oči.
Bratia a sestry,
oslava narodenia Krista privádza dodnes do kostolov tisíce, milióny ľudí na celom svete. Možno len zo zvedavosti a možno len jediný raz v roku.
Niekedy stačí len okamih, jediné stretnutie,
aby človek porozumel a prijal, že práve on, nech by sa cítil byť akokoľvek zranený, skrachovaný, či nehodný „neznaboh“, stojí Bohu za pozornosť!
A to je hodné oslavy: Boh stáva obyčajným človekom. Duchovné sa stáva konkrétnym, telesným. Boh má podobu, ľudskú tvár.
Prichádza a upozorňuje na riziká zmien, ktoré tvoríme bez Neho. Príliš ľahko sa vzdávame a adaptujeme na drsné podmienky. Skôr, ako v nich znecitlivieme, nám chce povedať, že by bola škoda, keby sme svoju vieru nosili len vo svojom srdci, prípadne ju prejavili v nedeľu vo svojom kostole...
Boh v ľudskom tele kladie otáznik nad záujem o nadprirodzené úkazy, ezoteriku.
Duchovnom, ktoré k ničomu nezaväzuje, sa nedá naplniť duchovná prázdnota, dajú sa tak plniť len niektoré vrecká.
Boh v Kristu je však jasný. Hovorí a koná v našej realite a ukazuje konkrétne východiská. Ale očakáva našu angažovanosť.
Dáva nám poverenie chrániť dôstojnosť slabých, práva a slobodu znemožnených. Ak toto začneme napĺňať, bude to znamením, že sme Mu porozumeli.
Boh oslovuje najprv pastierov na poli. Nie zbožných v chráme. Toto rozhodnutie je výzvou, aby sme ako jednotlivci, ale aj ako spoločnosť,
ako cirkev premýšľali: Ako sa staviame k ľuďom, ktorí z rozličných príčin mimo: osamelí, zanedbaní, ochromení v pohybe alebo jednoducho INÍ ako my ...? Vzdialiť, izolovať sa od nich nestačí.
Boh sa k tým, ktorí stoja mimo, približuje a Jeho záujem sa stretáva so spontánnou odozvou.
Oslovení pastieri sa za narodeným Kristom ponáhľajú. Túžba overiť anjelovo posolstvo ich vedie – nie - ženie k tomu, aby sa o ňom dozvedeli viac.
Aj my sa náhlime, ženieme – ale za čím?
Nesmerujeme k ľuďom, ideme skôr opačne. A sme prekvapení, keď nás v ulite individualizmu nevíta pokoj v duši, ale chlad, samota a prázdno...
Boh nás dnes – s rovnakou naliehavosťou ako betlehemských pastierov oslovuje, aby sme sa pohli správnym smerom. Záleží Mu na tom, aby sme našli nové perspektívy, miesta, nových ľudí - aby náš život získal iskru, sviežu dynamiku.
Zaujímavou je v príbehu aj reakcia Márie:
„Mária zachovala si toto všetko a premýšľala o tom v srdci.“ Pri pohnutí pastierov, ich nadšenom rozprávaní o tom, čo videli a počuli, je dôležité nestratiť túto zmienku.
Je v nej vyjadrená sila stability. Aj toto je súčasť viery – ak nezabúdam na to, čo bolo a je, neprikrývam jeden zážitok ďalším a ďalším, lebo ho nepovažujem za náhodný.
Zachovať si slovo v srdci – to si žiada odvahu ponoriť, zahĺbiť sa do toho, čo sa deje a premýšľať, čo to pre mňa znamená.
Hĺbavosť Márie nás vedie k imunite voči všetkému, čo nás chce o vieru v dobrú budúcnosť obrať. Keby sme mali čosi z Máriinej vnímavosti, jej očakávania a pokory, neuverili by sme každej reklame. Nemohli by sme pritakať násiliu, nepripustili by sme, že by mohlo vyhrať, aj keby si na víťazstvo bolo treba počkať.
To, čo si z Božieho slova zachováme v srdci, tvorí základ pre pevnosť, domov viery, ktorú nezdolá ani trápenie, neistota, ani smútok – lebo hlboko vo svojom vnútri nosí presvedčenie: to, čo nemôžem urobiť, narovnať, vzkriesiť ja, urobí Boh za mňa. V správnom čase zasiahne.
3. Pastieri sa po návšteve narodeného dieťaťa vrátili k svojej práci. Nestali sa misionármi. Vrátili sa k svojim stádam, do svojej každodennosti. Ale vrátili sa iní: oslavujúc a chváliac Boha.
Oslava a chvála Boha im po stretnutí s narodeným Ježišom Kristom udala základný tón pre zmysluplnú námahu, ukázala im zdroj novej sily a pokoja.
Oslava a chvála Boha môže znieť aj z našich životov. Jednoducho.
Ak človek do svojho povolania, poslania, ktoré má, na ktorom stojí, vkladá samého seba, ak sa dáva s úplnou vnútornou zaangažovanosťou, zanietením a nefalšovanou radosťou, vtedy oslavuje a chváli Boha.
Ak človek získa slobodu urobiť prvý, ústretový krok k odpusteniu, oslavuje a chváli Boha. Oslava a chvála Boha napĺňa človeka hrdosťou, ak slúži - dobrým slovom, objatím a tisícimi drobnosťami, aby sa iní mohli rozvíjať, rásť alebo prežiť.
Oslava Boha premieňa dojatie na lásku, veľkorysú pomoc a nezištnú službu. To je zmena, ktorá prináša, tvorí, kriesi život.
Oslava Boha, ktorá plynie zo života človeka dobrej vôle, je jasným signálom svetla, že tma zla je na ústupe.
Boh je medzi nami. Nenápadne. V dieťati. V človeku, ktorý ani v dravom prostredí nestratí zdravý rozum, rešpekt, charakter a úctu.
Boh si aj s nami hľadá spoločnú reč. Rozumie našej skepse, kríze autorít aj hodnôt. Zažil a zažíva ju s nami. Ale odkazuje, že sa nás nevzdá, stále je naším Otcom. Môžeme byť len ľuďmi. Môžeme byť ako deti. Očakávajúci, dôverujúci, a aj slabí.
Dobré motivácie a dobrá vôľa v nás však môže prebudiť viac, ako tušíme. Boh je uprostred nás. Je dôležité, aby sme tomu naozaj uverili.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
