3. adventná nedeľa, Lukáš 3, 1 – 9
„1 V pätnástom roku panovania cisára Tiberia, keď Pontský Pilát bol vladárom Judska, Herodes tetrarchom Galiley, jeho brat Filip tetrarchom Iturey a Trachonitidy a Lyzaniás tetrarchom Abilény, 2 za veľkňazov Annáša a Kaifáša, prehovoril Boh na púšti k Jánovi, synovi Zachariášovmu. 3 Ján chodil po celom okolí jordánskom a kázal krst pokánia na odpustenie hriechov, 4 ako je napísané v knihe rečí proroka Izaiáša. Hlas volajúceho na púšti: Pripravujte cestu Pánovi, vyrovnávajte Mu chodníky; 5 Každé údolie nech je vyrovnané, každý vrch a kopec znížený; čo je krivé, nech sa vyrovná, a hrboľaté cesty nech sú uhladené. 6 A všetci ľudia uvidia spasenie Božie. 7 I hovoril zástupom, ktoré vychádzali k nemu, aby sa mu dali pokrstiť: Vreteničie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu? 8 Vydávajte preto ovocie hodné pokánia, a ani sa len nepokúste hovoriť si: Máme otca Abraháma! Lebo vravím vám, že Boh aj z týchto kameňov môže vzbudiť Abrahámovi deti. 9 Ale už aj sekera je priložená na korene stromov, a každý strom, ktorý nerodí dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa.“ (Evanjelium podľa Lukáša 3, 1 – 9)
Milí bratia a milé sestry!
Disharmonický hlas uprostred Adventu! Tak znie hromobitie kázne Jána Krstiteľa o potrebe pokánia v období, v ktorom si vzájomne píšeme želania pokojných Vianoc, a často skloňujeme slovné spojenie sviatky pokoja.
Ján naproti tomu volá: Pripravte si uzávierku, bilancujte! Náš život prirovnáva k stromu a kladie otázku: Je ten strom užitočný? Rodí dobré ovocie? Nie? – Tak ho treba vyťať.
Milí bratia, milé sestry, bilancujme, pripravme si súvahu! Kontrolujme stránky: „Dal“ a „má dať“!
Je čo bilancovať. Veď na jednej strane sa nachádza „pokoj ľuďom“, „milujte svojich nepriateľov“, a „miluj blížneho ako seba samého“, na druhej strane sú to menšie i väčšie nepokoje, ba až vojny v rodinách, v susedstve, ale aj v cirkvi, cirkevnom zbore a medzi národmi. Ostatne ako cirkev, tak aj národ tvoria jednotlivci. To, akí sú – akí sme my, jednotlivci, má vplyv na to, aký je aj národ, aká je cirkev, krajina, svet, v ktorom žijeme.
Istý spisovateľ (André Frossard) napísal knihu: Boh existuje, ja som sa s Ním stretol. V evanjeliách máme príbehy, ako sa ľudia stretli s Bohom. Mnoho ráz celkom nečakane. Biblia však nie je spomienkou na zašlé časy, ide jej o Boha a o naše stretnutie – stretnutia sa s Bohom. Práve Ján Krstiteľ, keď videl, ako prichádza k Nemu Ježiš, povedal: „Ajhľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta“ (J 1, 29).
Pri bilancovaní, ku ktorému vyzýva Ján Krstiteľ nezabudnime, že Ježiš aj v dnešnom svete prechádza okolo. Sú situácie, keď je blízko nás, a my Ho predsa nevidíme. Premárnime tak chvíle milosti, lebo sme si Ho predstavovali inak, mali sme iné očakávania. Cirkevný otec Augustín povedal: „Bojím sa Ježiša, ktorý ide okolo iba tak“. Áno, bojme sa Ježiša nechať len tak prejsť okolo nás, bez toho, aby sme si Ho všimli, lebo sme zabratí do našich starostí, plánov, dokonca hovorenia o Ňom či práce pre Neho. Je tragické prehliadať Ježiša, nevšímať si Ho, nepozvať Ho ďalej. Preto sa pri bilancovaní, ku ktorému nás vyzýva Ján Krstiteľ pýtajme, aké miesto má Ježiš pri nás a v nás. Obrazne povedané, zdá sa, že sme stále Ježišovi nedovolili vyjsť z betlehemskej maštale. Aj v súčasnosti, práve tak ako pred približne 2000 rokmi, je Ježiš odsunutý do úzadia, máme pre Neho miesto iba kdesi v v ústraní, vzadu, v „maštali“. Pre množstvo ľudí je Ježiš len zadnými vrátkami, ktoré si nechávajú pootvorené pre prípad, čo keby malo kresťanstvo pravdu.
Keby dnes chodil Ján Krstiteľ po svete, či by aj nám nepovedal: Vreteničie plemeno? Stromy na vyťatie, drevo ktorých výborne horí?
A ak by sme namietali: My predsa veríme, a chodíme do kostola, či by nám Ján nemusel povedať: „Ani sa len nepokúste hovoriť si: Máme otca Abraháma!“ – Len sa nevyťahujte so svojou cirkvou!
Spravme teda bilanciu. Urobme si súvahu. Priznajme farbu. Postavme sa pred Boha bez prikrášľovania. Bez „šminkov“ seba ospravedlňovania. Veď vo vzťahu k Bohu i ľuďom platí: ospravedlniť nemôžeme sami seba. Ospravedlniť nás môže vždy len niekto iný. O ospravedlnenie môžeme iba prosiť.
Kresťanstvo nie je predovšetkým o náboženskom vzdelaní, iba o slušnom správaní (hoci bez pochýb oboje k nemu patrí), ale predovšetkým o pokore pred Bohom, o vzdávaní úcty Ježišovi počínaním si vo všetkých oblastiach života. Iba pokorný kresťan nevníma svoje správanie ako nadradenosť nad ľuďmi, ktorí si počínajú neeticky. Pán Boh ospravedlňuje tých, ktorí pokorne zmýšľajú a konajú, ktorí sa nehrajú na bohov, ale milujú Ježiša a boja sa Ho zarmútiť. Iba ten, kto sa bojí sklamať Pána Boha sa nemusí báť ľudí, báť pravdy a zostáva pokorným v srdci.
Smerujeme k Vianociam. Nie je to čudné, že Boh sa stal dieťaťom? Prečo neprišiel ako dospelý, zrelý človek. Ale takým čudným spôsobom – ako dieťa?
Pred textom, ktorý sme čítali (z L 3, 1 – 9) je príbeh o 12-ročnom Ježišovi v chráme. Ježišove otázky, otázky 12-ročného dieťaťa prekvapili vtedajších učencov. Za týmito otázkami nasleduje kázeň Jána Krstiteľa, ktorý ľuďom vraví: Dajte sa pokrstiť na znak toho, že sa zmeníte a Boh s vami začne niečo nové. Ide o naliehavé pozvanie k pokániu – k zmene zmýšľania. O výzvu, aby sme sa už v myšlienkach rozhodovali pre to, čo považuje za správne Boh. Ide o to, aby sme nanovo premysleli dôležité otázky a získali sme na svet nové – Božie nazeranie.
Viem, sme pokrstení, a predsa by nám to malo prebehnúť mysľou. Urobme bilanciu každý za seba. Na strane „dal“ máme „Pokoj na zemi!“, „Miluj blížneho svojho ako seba samého“. A Vianoce s dieťaťom bezdomovcom. A na strane „má dať“ nájdeme vieru cirkevného zboru, chodenia na služby Božie, alebo vianočnú návštevu kostola, často fasádu – vyznanie úst: ...ako aj my odpúšťame vinníkom svojim, – ale ktože to už berie vážne?
Neraz, v škole či v kostole stojím pred ľuďmi a zvažujem, čo a či vôbec povedať o hriechu, pokání, viere, novom Božom začiatku, alebo či by nebolo „milosrdnejšie“ zamlčať pravdu. No keby sme nemali odvahu byť pravdivými, nezistíme, že stojíme uprostred rumoviska našich vzťahov, medzi rozvalinami toho, ako – bez dôsledkov pre všedný život – slávime služby Božie. Keby sme nemali odvahu počuť disharmonický hlas uprostred Adventu, nespoznali by sme, že Pán chce aj pri nás začať niečo nové.
Ako vyzerá naša bilancia? Ako je to s Vašou súvahou? Urobme si ju doma. Možno spolu aj s našimi deťmi. Teraz, dvanásť dní pred Štedrým večerom.
Za toto kázňou sa nedá vysloviť: Amen. Táto kázeň nemôže byť dokončená, kým si každý neurobí svoju závierku.
Začnime pri tom s tým, k čomu nás pozýva Pán. A On, náš Boh, ktorý sa z lásky k nám obetoval za nás, dokoná pri nás svoje dobré dielo.
Pramene: G. Halver: kázeň na 3. adventnú nedeľu (preklad: Michal Hudák st.) – samizdat;
Vojtěch Kodet: Učednictví (vyd. Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří v r. 2009 (ed.: na minutu).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
