Ján 19, 5
Vyšiel teda Ježiš s tŕňovým vencom a v šarlátovom plášti. A Pilát im povedal: Ajhľa, človek! (Ján 19, 5)
Narodenie žiadneho človeka sa neoslavuje takým veľkolepým spôsobom ako vstup Ježiša Krista do sveta. Posielame si pozdravy a dávame si dary. Milióny vianočných stromčekov sa rozsvietia v domácnostiach a na námestiach. Kto len môže, trávi tieto sviatky doma, v kruhu najbližších. Boli napísané osobitné piesne na túto príležitosť. Ľudských sŕdc sa zmocňuje jedinečná vianočná nálada, ktorá sa už potom za celý rok neopakuje. Toto všetko sa odohráva v masových rozmeroch. A čo je najhlavnejšie: Tieto sviatky svätia všetci celkom spontánne, sami od seba, nikoho netreba na ne osobitne upozorňovať. Všetko to sa deje na počesť vstupu Ježiša Nazaretského do nášho ľudského sveta.
Pravdaže, je mnoho ľudí, ktorí na neho ani na Vianoce nemyslia, pre ktorých sú Vianoce len vecou zvyku, len spoločenskou záležitosťou. Ale to nič nemení na skutočnosti, že v pozadí všetkého toho, čo patrí k Vianociam, je betlehemské Dieťa Ježiš.
Prečo jeho vstupu do sveta, jeho narodeniu venujeme každý rok toľko pozornosti, či už vedomej alebo neuvedomenej? Nikto z ľudí sa nemôže ani len zďaleka porovnať s tým, akú pozornosť, masovú pozornosť, spontánnu pozornosť venuje svet cez vianočné sviatky Ježišovi z Nazareta. Prečo práve jemu? Čo je na ňom také osobitné?
Odpovedať by sme chceli slovami Piláta, ktorý v priebehu procesu s Ježišom povedal o Ježišovi: „Ajhľa, človek!“. Nevieme, čo si Pilát pri týchto slovách myslel. Možno chcel vzbudiť súcit tých, ktorí Ježiša obžalovali a žiadali jeho smrť. Teraz však nie je pre nás dôležité, aký význam dával Pilát týmto slovám. Dôležité je, že Pilátove slová „Ajhľa, človek!“ jedinečným spôsobom vyjadrujú význam Ježiša Krista – jednu dôležitú stránku jeho poslania. Vyznávame o ňom, že on je pravý Boh a pravý človek. Teraz si chceme pozorne všimnúť túto druhú vetu: On je pravý človek. Keď sa narodilo dieťa Ježiš v Betleheme, vstúpil do sveta Ten, na ktorom môžeme názorne a jednoznačne vidieť, ako má vyzerať, aké charakteristické znaky má mať opravdivá ľudská bytosť. Niekedy sa stane, že človek povie slová, dôležité slová, i keď sám nechápe ich obsah a dosah. Tak to bolo aj v prípade Piláta, keď o Ježišovi povedal: „Ajhľa, človek!“
Je azda opravdivý človek taký vzácny, zriedkavý jav, keď Tomu, o ktorom hovoríme, že je opravdivým človekom, venujeme každoročne sviatky takých masových rozmerov a takého zvláštneho charakteru? Žiaľ, je to tak: opravdivý človek je naozaj vzácny, zriedkavý zjav. My všetci sme deformovaní ľudia, ľudia, ktorí sme si nezachovali obraz Boží, na ktorý sme boli stvorení. Keď do sveta pokrivených, deformovaných ľudí vstúpil opravdivý človek, človek, ktorý je skutočne obrazom Boha, človek, ktorý nám na sebe ukazuje, akí by sme mohli byť a mali byť, tak je to tá najväčšia udalosť, akú si vôbec možno myslieť a predstaviť. Taká jedinečná udalosť si rozhodne zaslúži také sviatky, ako sú Vianoce, a je celkom oprávnené a primerané, že sa od tejto udalosti začína počítať náš letopočet.
K vianočnej atmosfére patrí, že naše srdcia sú otvorené viac ako inokedy, otvorené aj smerom k druhým ľuďom, ale otvorené aj pre prijatie posolstva, ktoré prichádza k nám z Božieho sveta. Preto by sme sa mali postaviť do prúdu tohto posolstva, preto by sme sa mali usilovať vidieť v miere čo najplnšej obraz Ježiša z Nazareta ako obraz opravdivej ľudskej bytosti. Čo môžeme povedať v dnešnej kázni, je len zlomok toho obrazu, zlomok, ktorý by nás mal povzbudiť k tomu, aby sme sa oboznámili s celým obrazom Ježiša Krista.
V sebeckom svete, v ktorom každý vidí predovšetkým seba a hrabe iba pre sebe, bol Ježiš čistý od akéhokoľvek sebectva a bol otvorený pre problémy druhých. Vo svete, v ktorom mnohí ľudia prechádzajú nevšímavo a ľahostajne popri utrpení iných, nebol Ježiš nikdy ľahostajný, ale vždy sa zachoval ako milosrdný Samaritán. Vo svete, v ktorom sadistickí ľudia majú radosť z toho, keď môžu spôsobiť utrpenie druhým, sa Ježiš nikdy nedal strhnúť k tomu, aby druhým spôsoboval zbytočnú bolesť. Vo svete, v ktorom takzvaní mocní deptajú slabých, sa rozhodne postavil na stranu slabých a pri každej príležitosti ich dvíhal k novému životu. Vo svete, v ktorom bohatí aj viditeľnými aj skrytými metódami využívali a tyranizovali chudobných, postavil sa celkom jasne na stranu chudobných. Vo svete, v ktorom človek túži po pomste a keď len môže, pomstí sa, v tomto svete sa Ježiš k pomste nikdy neznížil, ale odpustil aj tým, ktorí mu spôsobili nesmierne veľké utrpenie. Vo svete, v ktorom sa ľudia ako zaslepení ženú za krátkodobými, pominuteľnými hodnotami, bolo Ježišovo srdce úplne slobodné od akejkoľvek mamony, lebo videl, poznal a mal hodnoty nekonečne vyššie. Vo svete, v ktorom je lož pomiešaná s pravdou tak, že ich je ťažko rozoznať, hovoril Ježiš vždy pravdu a lož nikdy nebola v jeho ústach. Vo svete, v ktorom ľudia lichotia mocným a bohatým, Ježiš nikdy neprijal lichotenie a sám sa nikdy neznížil k lichoteniu, naopak, jeho kritika bola ostrá a rezala do živého. Vo svete, v ktorom sú ľudia zotročení rozličnými ničivými, deštruktívnymi vášňami, bol Ježiš od všetkých týchto vecí úplne slobodný. V evanjeliách je mnoho ďalších čŕt, ktoré dopĺňajú tento obraz Ježiša ako opravdivého človeka.
Kde treba hľadať tajomstvo tohto jedinečného života, ktorému niet vo svete páru? Vysvetlenie je v tom, že Ježišov vzťah k jeho nebeskému Otcovi, k Pánu Bohu, bol nenarušený. Náš vzťah k Pánu Bohu je poznačený vzburou, neposlušnosťou, útekom, odcudzením. U Ježiša nenachádzame ani jednu z týchto hriešnych čŕt, ktorými sme my všetci poznačení. On nielen hovoril o svojej dokonalej jednote s Bohom: „Ja a Otec jedno sme“, ale z evanjelií vidíme, že v tejto jednote ustavične žil. Preto jeden z jeho výsostných titulov je titul „Boží Syn“. Boží Syn, ktorý nám priniesol obraz skutočného ľudského bytia, vstúpil do nášho sveta. To je tá veľká udalosť, ktorá jej obsahom vianočných sviatkov.
Načo prišiel medzi nás? Azda iba na to, aby vzbudil v nás závisť, že on je taký čistý a vznešený a my tak ďaleko zaostávame za jeho obrazom? Áno, túto závisť chce v nás vzbudiť, nie však preto, aby nás hnala do zúfalstva, ale aby nás priviedla k takej ľudskosti, akú nám on svojím životným obrazom ukázal.
On nám nielen ukázal, ako má vyzerať skutočné ľudské bytie, ale ak sa zveríme pod jeho vedenie, chce nás postupne, krok za krokom, aj viesť na túto vysokú úroveň opravdivého ľudského bytia. On sám povedal o sebe, že on je tá cesta i pravda i život. Kto túži po novej úrovni ľudského bytia, mal by si ho zvoliť za svojho osobného vodcu.
Mnohí ľudia našli v ňom skutočne svoj životný vzor a osobného vodcu. A aj uskutočnili niečo z jeho obrazu opravdivého človeka. My všetci sme, aspoň po určitú mieru, pod jeho vplyvom. V našom svete sa nachádzaj síce mnoho sebectva a zloby, ale nachádzajú sa aj prejavy opravdivej ľudskosti, a to nielen medzi kresťanmi, ale aj medzi nekresťanmi. Sme presvedčení, že všetky tieto prejavy ľudskosti, humanity, pochádzajú z Ducha Kristovho. Že cez Vianoce je medzi ľuďmi viac prejavov ľudskosti a lásky ako inokedy, to je primeraný výraz toho, že ide o sviatky, ktoré nám pripomínajú vstup zosobnenej, stelesnenej ľudskosti a lásky do nášho sveta.
Lenže medzi nami je aj ohromné množstvo neľudskosti, nelásky, ľahostajnosti, malichernosti, škodoradosti, pomstychtivosti, zlomyseľnosti, bezohľadnosti, ohovárania, zákernosti. Koľko ľudí aj dnes trpí pre tieto veci, a koľkým aj my sami spôsobujeme bolesť a utrpenie rozličnými prejavmi neľudskosti! V našom svete je veľmi veľa vecí, ktoré na pozadí obrazu čistej Ježišovej ľudskosti a lásky pôsobia rušivo, disharmonicky. Ich zoznam je dlhý a smutný: hádky medzi manželmi, neraz pre smiešne malichernosti, nepredstaviteľné utrpenie detí z rozbitých manželstiev, utrpenie detí, o ktoré nemá nik opravdivý záujem, kliatba alkoholizmu a drog, čo je problémom osobným, rodinným, spoločenským, najrozličnejšie prejavy krivdy a nespravodlivosti, telesné a duševné násilie, a tak ďalej donekonečna.
Vianočné stretnutie s Ježišovým obrazom pravej ľudskosti by aj v našich životoch malo privodiť radikálnu zmenu. Jeho obraz čistej ľudskosti by nás mal znepokojovať, kým sa k nemu aspoň trochu nepriblížime. Cez všetky tie vonkajšie znaky Vianoc sa nám treba prepracovať k tomu podstatnému, lebo škrupina, i keď je pekná, je predsa len škrupina. Rozhodujúce je však jadro. A jadro, ústredná záležitosť Vianoc, to je ten hlboko ľudský obraz Ježiša, ktorý sa aj nám ponúka ako životný model.
Ale je celkom možné, že sa nájdu aj takzvaní kresťania, ktorí sa z tohto obrazu Ježiša Krista vysmejú, nahlas alebo potichu, ako z niečoho, čo nie je vhodné pre skutočný, reálny život. Takýmto nemožno nanútiť vzor novej ľudskosti, ktorý priniesol Pán Ježiš. Možno ostanú naďalej, možno aj dlhú dobu vo svojom sebectve, prízemnosti, sebaklame, zaslepenosti. Takú skúsenosť mal sám Ježiš Kristus s mnohými ľuďmi vo svojej dobe, a takú istú skúsenosť má dnes s mnohými. Za takýchto ľudí sa nám treba modliť, aby vianočné posolstvo o Ježišovi, o ktorom odznel výrok „Ajhľa, človek!“, preniklo hlboko do ich sŕdc a od gruntu ich zmenilo. To je modlitba, ktorú nám treba cez tieto sviatky, i po sviatkoch, predkladať Všemohúcemu nielen za druhých, ale aj za nás samých.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
