1. adventná nedeľa, pamiatka posvätenia VK (234. výr.), Daniel 6, 11
„Keď sa Daniel dozvedel, že je doklad napísaný, šiel do svojho domu, v ktorom okná jeho hornej izby boli otvorené smerom k Jeruzalemu. Tam si tri razy denne kľakol na kolená, modlil sa a oslavoval svojho Boha.“ (Daniel 6, 11)
Milí bratia a milé sestry!
Pred Vianocami zvykneme poumývať okná. Okná sú dôležité nielen na budovách či (pod známym označením windows) vo svete počítačov, okná spomína aj Biblia. Keď Nóach vošiel do korábu, Hospodin za ním (pevne) zavrel dvere (1M 7, 16b), ale okno, ktoré bolo obrátené k nebesiam, zostalo otvárateľné. Ani potopa nezmarila spojenie s nebom.
Podobne v Danielovej izbe – ako sme počuli v prečítanom texte z Písma – bolo okno otvorené vždy smerom k Jeruzalemu – Božiemu mestu. Z nebies, nebeského sveta, ktorý Jeruzalem symbolizoval, prúdilo do Danielovho života Božie požehnanie, nová duchovná sila a čerstvosť, kedykoľvek sa Daniel modlieval.
I my potrebujeme svoje okno otvoriť k nebeskému Jeruzalemu; nedovoliť, aby nás problémy a starosti zmrazili, zafixovali. Nedovoliť, aby potopy problémov spôsobili, že naša viera stratí silu a čerstvosť.
Advent, pripomína, že pre Boha ani ľudská hriešnosť nebola neriešiteľným problémom. Preto je pre nás Advent novou výzvou uvaliť na Boha všetky naše starosti, výzvou pobudnúť v Božej blízkosti v dôvere, že Boh sa o nás stará (1Pt 5, 7). Pritom neraz „Adventom len prechádzame, namiesto toho, aby Advent prechádzal nami“ (Alois Volkman).
Advent je oknom do neba. Oknom, ktorým k nám preniká svetlo Božej lásky. Tá nás uisťuje, že pre Pána niet neriešiteľných problémov, hoci starostí v našom osobnom živote, v spoločnosti i cirkvi sa v súčasnosti zdá byť také množstvo, ako vôd potopy a vymotať z nich sa javí takým nemožným, ako nemožným sa javilo Danielovo vyslobodenie z jamy s levmi.
Okno Adventu nám poskytuje výhľad: Na drevené jasle, v ktorých sa pre naše spasenie narodil Ježiš aj na vrch Golgotu, kde Boží Syn za naše hriechy obetoval svoj nevinný život. Náš najväčší problém – hriech, má tým riešenie. Okno Adventu nám poskytuje výhľad na Ježiša ako jedného z nás, aby nám neuniklo, že v každom človeku môžeme stretnúť samého Boha a že čokoľvek urobíme/neurobíme jednému z našich blížnych, urobíme/neurobíme Kristovi (Mt 25, 40 a 45). Na to poskytuje výhľad okno Adventu.
Okná nám teda majú čo povedať aj v cirkvi. Pripomínajú, že tak ako Ježiš, i my máme byť v láske otvorenými k blížnym. Krásne to vystihol neznámy kresťan, keď svoju túžbu, zmysel svojho žitia, formuloval do modlitby: „Pane, urob ma svojím oknom, aby cezo mňa ľudia mohli vidieť Teba.“ Človek, ktorý sa v tomto duchu modlí, je otvoreným oknom k nebesiam. Nová čerstvosť, nový vzťah k Pánu Bohu i ľuďom, nová – Božia atmosféra praktickej viery, kiež príde aj do našich domácností, nech preniká do našich miest, obcí, do našich cirkevných zborov.
Švédsky ev. farár Bengt Pleijel píše: „Dvaja ľudia, ktorí sa modlia, sú dve otvorené okná. Cez dve otvorené okná ťahá krížom. Ťahá ku krížu.“
Kvôli tomu, aby do nášho žitia prichádzala nová čerstvosť, aby nás to ťahalo ku Kristovmu krížu, bol vybudovaný aj tento Veľký kostol, ktorého 234. výročie posvätenia dnes svätíme. Keď sa v ňom modlíme, keď sme v Pánovej blízkosti, čerstvosť Božieho požehnania, obživujúce svetlo Božej lásky prichádza aj do situácií, v ktorých nás ohrozujú obavy a skleslosť.
Báť sa a byť skleslý mal nárok i prorok Daniel, veď tušil, že ho hodia levom. Napĺňal ho však Boží pokoj, prevyšujúci každý rozum (F 4, 7). – Preto, že jeho viera ani v problémoch nestrácala vždy novú čerstvosť.
Pred Vianocami zvykneme v domácnostiach poumývať okná. Nič proti tomu. Ešte väčšmi však dbajme, aby neumyté nezostali okná našich duší, aby sme Adventom neprešli len tak, ale aby Advent prechádzal nami.
Okná sú zložené z rámov a sklených tabúľ. Keby namiesto sklenenej tabule bolo v ráme len drevo či plast, okná by neboli oknami. Svetlo by nemalo kadiaľ prenikať.
Obrazne povedané, vieru môžeme pripodobniť skleným okenným tabuliam. Vierou prijímame do života Božie svetlo. Okná však potrebujú aj rámy. Rámy nesú – držia okenné sklo. Svetlo svieti cez sklo, ale je potrebné, aby sklo malo oporu. Vierou prijímame Božie svetlo, no je prínosom, keď vieru drží dobrá, nezdeformovaná, falošne nechápaná tradícia. Patrí k nej aj to, že prichádzame do chrámového spoločenstva, že počas dňa a týždňa máme chvíle, keď sa modlievame, keď otvárame Písmo, keď prichádzame do Božej blízkosti a otvárame sa pre Božiu čerstvosť – pre nové duchovné sily.
V nadchádzajúcom adventnom čase sme pozvaní na rozličné podujatia konané v našom cirkevnom zbore. Viaceré – napr. v Advente každú nedeľu prisluhovaná spoveď a Večera Pánova alebo modlitebný týždeň – sa konajú už tradične, no nie samoúčelne. Chcú držať našu vieru tak, ako rámy okien držia okenné tabule. Držať ju, aby sme Adventom neprešli len tak, ale aby Advent prechádzal nami. Aby svojím evanjeliom, ktoré nám je v slove i sviatostiach zvestované aj v tomto, dnes jubilujúcom kostole, Pán Ježiš Kristus, ktorého príchod Advent zvestuje, formoval, menil náš život. – Na slávu Božiu a požehnanie našich blížnych. Nezabúdajme na to, keď budeme prechádzať popri vyzdobených oknách v tohoročnom Advente alebo keď sa nám na monitore počítača objavia známe windows. Amen.
Literatúra:
...a ľady sa roztopia... – Dvadsaťosem duchovných kvapiek Bengta Pleijela (samizdat Liptovský Peter 1990, prel. Michal Hudák a Ľudmila Hudáková);
zost. Hebe Kohlbrugge: Boží okno (vyd. EMAN Heršpice, 2000);
Alois Volkman: Znovuzrození – (zbierka básní; vyd. Luxpress, Praha, rok neuvedený).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
