Štedrý večer, List Títovi 2, 11 – 14
„11 Zjavila sa milosť Božia, spásonosná všetkým ľuďom, 12 vychovávajúca nás, aby sme sa odriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a mierne, spravodlivo a pobožne žili na tomto svete, 13 očakávajúc blahoslavenú nádej a zjavenie slávy nášho veľkého Boha a Spasiteľa Krista Ježiša, 14 ktorý sa vydal za nás, aby nás vykúpil zo všetkej neprávosti a očistil si vzácny ľud, horliaci za dobré skutky.“ (List Títovi 2, 11 – 14)
Drahí bratia a drahé sestry, milí domáci viery, drahí hostia!
Akéže to len bolo prekvapenie, keď sa človek, ktorý sa roky vysmieval z Boha i cirkvi, zrazu objavil na službách Božích! Farár ho onedlho navštívil a onen starší pán mu otvoril svoje vnútro. – Vraví:
„Zaprisahal som sa, že do kostola nevstúpim. Za to, že to je inak, môže toto dieťa“, ukazuje farárovi obrázok v novinách. Bola na ňom jeho vnučka, ako odpovedá na anketovú otázku: „Čo by si si želala od Ježiška?“ Odpovedala: „Takého starkého, ktorý by so mnou chodieval do kostola. Môj je zaťatý, do kostola nikdy nejde, hoci som ho o to už toľkokrát prosila.“
Bratia a sestry, aj tento príbeh ukazuje, že dieťa má moc zmeniť naše zmýšľanie. Zmeniť tvrdosť ľudského srdca. Malá vnučka zmenila u svojho starkého zanovitý odpor, ktorý prechovával voči Bohu a Jeho cirkvi. Nielen my vychovávame deti, ale aj deti vychovávajú nás. Platí to aj o betlehemskom dieťati Ježišovi.
Božia milosť, ktorá sa v Ňom zjavila na záchranu všetkých ľudí, nás vychováva:
aby sme sa odriekli života, v ktorom neberieme
Pána Boha do úvahy,
aby sme žili v úcte a spravodlivosti pred Bohom,
vychováva nás aj v nádeji na dobrú budúcnosť, ktorú nám, Boh chystá.
Všimnime si, čo nám Pán Boh hovorí slovami Písma svätého, čo nám vraví prostredníctvom Ježiša.
„Zjavila sa milosť Božia, spásonosná všetkým ľuďom.“
V Ježišovi Kristovi Pán Boh ukázal, že má rád všetkých ľudí a chce ich zachrániť. Prišiel k nám ako bezbranné dieťa, čím aj bez slov hovorí: Verte mi, nechcem vám spôsobiť nič zlého. Mám vás rád a chcem vám len a len dobro.
Pán Boh si vyhľadal cestu k nám v betlehemskom dieťati Ježišovi, aby sme porozumeli, že chce naše dobro, že nie je od nás odcudzený, vzdialený. Stal sa človekom, dýchal náš vzduch, nosil naše ľudské šaty, jedol náš pokrm, trpel našimi bolesťami.
Keď ktosi povie: „Bože, Ty mi/nám nemôžeš rozumieť“, prvé Vianoce sú svedectvom, že to neplatí. Neplatí, že Boh nevie, čo znamená hladovať. Neplatí, že Boh nevie, čo znamená byť sám, že nechápe aké to je, keď nám zomrie niekto, koho sme mali radi. Vianoce – skutočnosť, že Boh sa stal človekom – sú svedectvom, že Boh vie, čo znamená byť neprijatý, nemať domov, vie, aké to, je, keď nás ktosi krivo obviní, keď o nás roznáša zlý chýr a robí zlé reči.
V Ježišovi sa Boh stal bratom všetkých ľudí a túži žiť s nami v priateľstve. Stal sa jedným z nás, aby nám rečou, ktorej rozumieme, oznámil, že nás miluje a ide Mu o naše dobro, o našu spásu.
Kde-kto si povie: Ja nijakú spásu, žiadnu záchranu nepotrebujem.
Avšak premýšľajme o tom. Na rozdiel od detí, my dospelí, nepíšeme Ježiškovi listy s našimi želaniami. Predsa aj srdcia dospelých sú plné prianí. Napríklad túžby po bielych, zasnežených Vianociach. Je za ňou viac, ako iba sen po romantickej nálade či možnosti prázdninovej lyžovačky. Snehobiela farba je symbolom čistoty – nevinnosti. A my žijeme vo svete, ktorý je často protikladom čistoty a nevinnosti. Vo svete, v ktorom sa znova a znova previňujeme, odcudzujeme Bohu, ľuďom, aj sami sebe, našim čistým prianiam. Aj preto je v našich srdciach túžba po očistení, ktorej podvedomým výrazom je želanie, aby Vianoce boli biele, aby sme zažívali v žití viac tej harmónie, ktorú mnohí poznáme z čias nášho detstva.
Ako môžeme byť očistení? Z Písma počujeme, že „Ježiš sa vydal (obetoval) za nás, aby nás vykúpil zo všetkej neprávosti“ (aby sme už otrocky nepodliehali moci hriechu) „a očistil si vzácny ľud, horliaci za dobré skutky“ – nadšený pre všetko dobré.
Je to náš Boh a Pán Ježiš Kristus, ktorý môže hriešnu šedivosť našich dní premeniť na žiarivo biele Vianoce. Deje sa to, keď vďačnou vierou prijímame Kristovu obeť, keď Mu dovolíme, aby kapitálom svojej lásky vyrovnal to, čo my nikdy nedokážeme splatiť.
Keď sa to pri nás deje, keď dovolíme, aby nás Ježiš očisťoval, potom už nebude až také dôležité, či sú Vianoce na ľade alebo na blate, či sú upršané alebo snehobiele.
Veď Vianoce nechcú byť iba zimnou rozprávkou, ale udalosťou, ktorá zmení naše životné smerovanie, naše hodnoty.
Boh nás miluje i s našimi previneniami. Miluje bez ohľadu na to, či stojíme o Jeho lásku, alebo o ňu nestojíme a pyšne – ako je rok dlhý – uisťujeme seba aj iných, že bez Božej lásky „tu budeme a vydržíme a ona nám môže byť hoci aj „ukradnutá“!“
Boh nás miluje takých, akí sme, no nechce nás takých nechať, nechce, aby sme zostali v tom, čo sa Mu prieči. Môžeme k Nemu s dôverou prísť, so všetkým s čím zápasíme – s našimi roztržkami, porušenými vzťahmi, trápeniami, s našou duchovnou chudobou a úbohosťou.
On má o nás vážnu starosť a dáva nám novú príležitosť prekonávať, uzdraviť choré vzťahy. Veď Vianoce nie sú zimnou rozprávkou, ale Božou záchrannou akciou, v ktorej nás Boh zachraňuje milosťou svojho Syna. Jeho, ktorý Mu bol najdrahší, nám dal za Záchrancu, aby sme sa s dôverou chytili Jeho samého – Jeho mena Ježiš, ktoré znamená: Pán vyslobodzuje ľudí z hriechov – aby sme Mu dôverovali.
Zvesť o záchrane v Ježišovi nás vyzýva
prijať zachraňujúcu Božiu milosť,
a nechať sa ňou vychovávať, ako sa nechal vychovávať starý pán z úvodného príbehu.
Boli by sme radi, keby ľudia k sebe boli aspoň takí, ako na Vianoce, lepší, ohľaduplnejší, láskavejší, štedrejší, ľudskejší. Spravodlivejší a krajší život však nikdy nevzíde z príkazov či etických noriem. Veď nie sme v stave dôsledne sa držať sa Božích prikázaní, ba ani oveľa jednoduchších úprav života, ktoré sme si sami vymysleli a o ktorých sme sa nazdali, že sú lepšie ako Božie. Aj tie najnižšie položené svoje vlastné latky bez zábran podliezame, zrádzame. Spoznávame, že iba z príkazov a etických noriem nevzíde spravodlivejší a krajší život. Jeho predpokladom je prijatie Božej milosti a ochota dať sa vychovávať ňou – nezaslúženou Božou priazňou, láskou, ktorú nám dáva Boh, hoci by sme si zaslúžili opak.
Milosť nie je prehliadanie zla, ale odpustenie hriechu – nášho dlhu, ktorý svojou nevinou smrťou zaplatil Ježiš Kristus. Vianoce – pre nás narodené betlehemské dieťa – nás chcú touto milosťou vychovávať – meniť.
aby sme sa odriekli bezbožnosti a svetských
žiadostí. Bezbožné nie je len to, čo je nemorálne, skazené, nečestné, nepoctivé... Bezbožnosť je aj to, za čo nás trestne ani morálne síce nik z ľudí neodsúdi, ale je to protivné Bohu. Bezbožné je všetko, čo konáme bez toho, aby bol Boh braný do úvahy – každé naše počínanie, pri ktorom nerátame s Bohom.
Keď túžime, aby vzťahy medzi ľuďmi, ktoré sú na Vianoce krajšie ako inokedy, pretrvali, potom si neplánujme budúcnosť bez Boha, nežime – nekonajme tak, sťa by Boh neexistoval. Prijímajme Božiu milosť, ktorý k nám prichádza v Ježišovi a dajme sa ňou vychovávať.
Aj svetská etika nás môže naučiť zriekať sa nečestnosti a nemravnosti, ale iba Božia milosť nám dáva silu odoprieť si to, čo je navonok príjemné a príťažlivé, ale s čím sa nestotožňuje Boh.
Božia milosť nás vychováva, aby sme
mierne, spravodlivo a pobožne žili na tomto svete. Sami to nedokážeme, no Boh – Božia milosť nás premieňa, vychováva. Výchova je vždy behom na dlhé trate. Žime v Božej blízkosti nielen počas sviatkov, ale buďme usilovnými žiakmi v škole Božej milosti – v škole Božieho slova, ktoré nás učí, čo je múdre, spravodlivé a dobré v Božích očiach (por. 2Tim 3, 16 – 17).
Božia milosť nás vychováva, aby sme
očakávali druhý príchod Pána Ježiša Krista, aby sme svoju budúcnosť plánovali s Bohom, dívali sa do nej s očakávaním, že to najkrajšie nie sú Vianoce, čo ako pekné, ale to najkrajšie ešte len príde. Totiž spoločenstvo, ktoré nám chystá Pán vo svojej sláve. Kto s vďakou prijíma milosť a má pred očami Pánov návrat, nechce byť na neho nepripravený, ten nestratí nádej ani nadšenie pre všetko dobré.
Príslovie hovorí: „Pod lampou býva tma.“ Komu prestane svietiť Božia milosť, ktorá sa ukázala v Ježišovi, kto ju vďačne neprijíma a nenechá sa ňou vychovávať, v toho živote zostane tma – cez Vianoce, aj po nich.
Nech o nás neplatí, že na Vianoce je tma pod lampou. Veď Vianoce sú sviatkami rozhodnutia sa Božej lásky pre nás. Sprístupňujú nám rozhodovanie sa pre Boha – Jeho milosť, aby nás vychovávala, ako vychovávala starkého dievčatka, ktoré sme spomínali na úvod.
Nech nám narodené Božie dieťa vychováva, mení naše zmýšľanie, náš život. Amen.
S použitím myšlienok Bengta Pleijela, Michala Hudáka st. a Tomáša Vítka
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
