14. nedeľa po Sv. Trojici, Lukáš 17, 11 - 19
"Keď sa Ježiš uberal do Jeruzalema, šiel cez Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, stretlo sa s Ním desať malomocných mužov, ktorí zastali zďaleka a pozdvihli svoj hlas, volajúc: Ježiši, Majstre, zmiluj sa nad nami! Keď ich videl, povedal im: Choďte, ukážte sa kňazom! A keď šli, boli očistení. Tu jeden z nich, vidiac, že je uzdravený, vrátil sa a silným hlasom oslavoval Boha, padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval Mu, a bol to Samaritán. Odpovedajúc Ježiš riekol: Či neboli očistení desiati? A kde sú deviati? Nevrátili sa, aby vzdali Bohu chválu, iba tento cudzinec! I povedal mu: Vstaň a choď, tvoja viera ťa zachránila." (Lukáš 17, 11 - 19)
"Vstať a choď, Tvoja viera ťa zachránila" - to je záver, ktorý Ježiš vyslovuje človeku po uzdravení dosť často. Aj nám sú tieto slová dobre známe. Počúvame ich po prijatí Večere Pánovej.
"Vstaň a choď" vyslovuje Ježiš Kristus S NÁDEJOU, že to, že nás viera uzdravuje, bude na nás VIDIEŤ.
Za Ježišovým "Vstaň a choď" je Jeho dôvera, že sa budeme vedieť rozhodovať, že si budeme vedieť stanoviť hodnoty a priority a budeme si ich vedieť obhájiť.
Mnohé vzťahy v našich rodinách, na pracoviskách, aj v našich spoločenstvách sú dnes choré. Vážne a chronicky. Potrebujú pomoc. Potrebujú Boží zásah. Potrebujú uzdravenie.
Tak ako kedysi malomocenstvo sú dnes nákazlivé praktiky sebavedomých manipulátorov a zákerných intrigánov. Faloš a pokrytectvo a z nich prameniaca neistota prenikajú aj tam, kde sme túžili nachádzať bezpečie, kde potrebujeme byť prijatí a chránení.
Toto je vážne ohrozenie - týka sa nielen nášho tela, ale aj našej duše, nášho ducha. Ohrozuje našu vieru. Nie sme si istí, či sa ešte človek dočká niekde lásky a uznania. Pochybujeme, či stojí za to stáť o česť a spravodlivosť. Takto znetvoreným myslením sa ľudia nechajú ovplyvniť. Bez viery - bez nádeje, že by to raz mohlo byť predsa len inak.
Malomocní museli kedysi prerušiť všetky kontakty. Museli opustiť svoju rodinu. K zdravým sa nesmú priblížiť. Tak to určoval zákon: 3 Moj 13,45: Malomocný nech nosí roztrhané šaty a vlasy na hlave neupravené, fúzy nech si zakryje a nech volá: "Nečistý, nečistý. Osobite bude bývať, mimo tábora bude mať bydlisko."
V príbehu sú odpísaní, preventívne oddeľovaní chorí. DNES však často strácajú nádej a vieru tí, ktorí zápasia o to, čo je ČISTÉ. Problémy s odsúdením a nepochopením majú tí, ktorí bdejú, aby si zachovali vlastnú tvár a čisté svedomie. Oni sú ponižovaní, vyháňaní do geta.
Ich viera je na smiech - väčšina okolo skôr či neskôr súhlasí, že cieľ svätí prostriedky, a ak chce človek niekam dôjsť, nesmie z klamstva, klebiet, ľahostajnosti robiť vedu. A to je nebezpečne nákazlivé, lebo sa to v bežnom živote dokazuje.
Účinok slov Ježiša Krista sa tak odsúva. Za múry kostolov, vydarených misijných stretnutí a jednomyseľných" spoločenstiev - alebo až do večnosti. Preto, čo je dnes a aj preto, čo bude zajtra to však zďaleka nestačí.
Dnešné evanjelium však hovorí: Ježiš má moc. Jeho slovo záchrany platí aj vtedy, keď sa nám vnucuje presvedčenie, že sme stratení. Ježiš má moc tam, kde my v chorom prostredí
iba odovzdane mlčíme a ustupujeme, lebo nevidíme východisko. Cítime iba tlak, že smieme rozmýšľať a aj veriť iba v intenciách toho, čo je dnes tak kruto reálne. Správa o Ježišovom uzdravovaní prináša východisko. Kriesi našu vieru.
Ježiš je aj dnes prítomný vo svojom slove. Malomocní v príbehu Ježišovu prítomnosť využívajú. Z toho by sme si mali vziať príklad. Volajú o zmilovanie, o pomoc. Už nemajú čo stratiť. Ale uvažujú: Čo ak pomôže Jeho moc? Čo ak sa stane zázrak?
Aj mnoho našich prosieb sa formuluje v krízach a ťažkostiach: Čo ak Boh predsa zareaguje na moje úpenlivé volanie? Bože, pomôžeš mi?
Myslím, že nám Pán Boh takéto modlitby nemá za zlé, veď nás vyzýva, aby sme sa modlili, aby sme sa Mu prihovárali. Žalmista v 50: Žalme tlmočí Božie odporučenie: Vzývaj ma v deň súženia a... vytrhnem Ťa! (Žalm 50,15)
Ježiš v príbehu prichádza k ľudom, ktorí už čakajú iba na smrť. Registruje ich volanie, neobíde ich. Neodvráti sa.
Ako by mohol? Veď On sám je na ceste utrpenia, na ceste k Jeruzalemu, k miestu najkrutejšej opustenosti, akú si človek dokáže predstaviť. Je na ceste ku krížu.
Ježiša sa naša bieda dotýka - vtedy i dnes.
On znáša našu biedu, ktorá je zjavná, ale aj tú, ktorú ukrývame, za ktorú sa možno hanbíme. On s nami cíti.
Všetkých uzdravuje. Všetkým dáva možnosť žiť ďalej. Nehovorí ako. Nedáva podmienky. Uzdravuje, dáva sa.
Uzdravení sa mali ukázať kňazom. Oni posúdili a rozhodli, či sa človek môže vrátiť k zdravým. Ich úlohou bolo chrániť zdravé spoločenstvá. Uzdraveným to nebolo treba hovoriť dvakrát. Hneď idú. Nemajú žiadnu istotu - ale majú Ježišovo slovo. Sú určite šťastní. Ich život sa teraz dostáva úplne na novú úroveň.
To, čo sa zdalo nemožné, sa úplne zvrátilo.
Čo však urobia ďalej, bude záležať od nich, to vie aj Ježiš, aj oni. Sú zdraví - a to je to, čo chceli. To pri Ježišovi dosiahli. Išli žiť svoj život. Možno si aj mysleli: Za to, že ma Ježiš znovu postavil na nohy, budem vďačný do smrti. No ak prvotný pocit pominul, na vďačnosť... zabudli.
Jeden sa však vrátil. Samaritán. Zaujímavé - až teraz sa to spomína! Je smutné, ak hranice medzi ľuďmi dokáže preklenúť iba bieda, je smutné, a my až v kritickej situácii vidíme, že sme si naozaj všetci rovní, že existuje moment, kde neplatí naše postavenie, naša zbožnosť, náš majetok. Je však dôležité aj to, že Boží Syn, ktorí sa narodil ako Žid, ktorý sám hovorí, že je poslaný najprv k strateným domu Izraela, uzdravuje bez podmienok, dáva sa bez hraníc.
Ani na tomto mieste, kde by väčšina z nás krútila nad nevďačníkmi hlavami, alebo by trpko skonštatovala, že sa tak bezhranične pomáhať neoplatí, nepočujeme od Ježiša výčitku.
Ježiš sa pýta - aj na náš úsudok: Či neboli očistení Či neboli očistení desiati? Kde sú deviati? Je to možné, že potom, čo sa ich úbohosť skončila, sa 90% nevrátila? Rozumiete tomu?
Žalmista v 50 Žalme hovorí: Vzývaj ma v deň súženia a vytrhnem ťa - no ten verš pokračuje - a ty ma budeš oslavovať.
To, že Boha nechceme oslavovať, je nepochopiteľné. Je to škoda. Naša škoda. Veď nie po smrti, ale už tu a teraz máme šancu žiť v Božej prítomnosti ako Jeho chránení, Jeho uzdravovaní. Ako to, že s Ním nehovoríme, že sme spokojní, šťastní, lebo nám každý deň dáva podmienky, silu, možnosti preto, aby sme tento život vedeli tvoriť čo najkrajšie - pre nás i pre ľudí okolo?
Samaritán sa k Ježišovi vrátil. Nemohol sa neprísť poďakovať. "Vrátil sa a silným hlasom oslavoval Boha." Čítame. V oslave Pána Boha nás niekedy predstihnú ľudia, na ktorých sa pozeráme kriticky a s nedôverou.
Ježiš ich však dáva za príklad skutočného obrátenia. To, že zapôsobil aj na ostatných, je jasné. No ich pocity, dojmy, možno aj pekné svedectvá živého Krista - míňajú.
Byť uzdravený, mať v Ježišovej prítomnosti pocit, že teraz na mne pôsobí Jeho moc, je dôležité. No rozhodujúce je pre každého to, čo príde ďalej.
Je možné, že ľudia, ktorí Ježiša Krista spoznali, ďalej prosperujú, a aj pôsobia ako zbožní - no to, čo žijú, podľa čoho rozhodujú, svedčí, že svoj zážitok, svoju duchovnú úroveň, svoju pokoru povýšili na merítko vo vzťahu k iným. V ich konaní, postojoch cítiť viac nadradenosti ako vďaky, viac sebaistoty ako bázne.
Na to, aby sme vďačnosť neobmedzili iba na formálne "ďakujem", potrebujeme stretávať Ježiša ako kňaza. Toho, ktorý za nás priniesol obeť. Potrebujeme Ho stretávať - v slove, modlitbách a sviatostiach ako Toho, ktorý sa vyjadruje k čistote našich motivácií a princípov.
Pred ľuďmi môžeme všeličo hrať. No pred Ním nie.
Dnes sme sa my všetci stretli preto, aby sme počúvali Božie slovo, aby sme sa modlili k Bohu vo všetkom, čo sa nás týka ako jednotlivcov, ale aj ako spoločenstva.
Ak počujeme Kristovo uzdravujúce a zachraňujúce Vstaň a choď, vstaňme a choďme ďalej očistení. Vstaňme a choďme ďalej spolu, neizolujme sa - vo falošnej sebestačnosti. To, že jeden druhého máme, že jeden druhého potrebujeme, je dar, nie problém!
Ježiš má pre nás nádej a má aj moc, aby uživil našu vieru v novú budúcnosť. My nemusíme byť chorí. Smieme pracovať na tom, aby nás stála prítomnosť Ježiša Krista a naša vďačnosť motivovala k zdravším vzťahom, čistejším hodnotám a trpezlivejšej dôvere. Veď Ten, ktorý v nás začal konať svoje dielo, Ho aj dokončí - tak, aby prinášalo spokojnosť nám, úžitok iným a chválu Jemu.
Amen.
Pane náš,
odpusť nám, že úprimné spoločenstvo s Tebou i ľuďmi vieme iba očakávať, no nedokážeme tvoriť.
Odpusť, že kritika, nespokojnosť a nevďačnosť sa stáva naším životným postojom a vedie nás k trpkosti, nedôvere a separovaniu.
Uzdrav nás a zachráň od beznádeje a horkosti.
Ukáž nám, že existujú ľudia, ktorí s Tebou naozaj žijú, nenápadní, pokorní a vďační, že hľadia ďalej s dôverou, že Ty si Darca, Lekár a Záchranca, že sa niet čoho báť.
Prosíme o múdrosť prijať, že sme pred Tebou všetci rovní.
Prosíme o múdrosť a odhodlanie stáť o Tvoju vôľu aj vtedy, keď to obnáša znášať kríž. Pridaj nám silu, ak sa nám zdá priťažký.
Prosíme, aby sme neprijímali rolu obete, zjav nám, že Ty si bol obetovaný za nás a to stačí.
Chceme Ti byť, Pane vďační, túžime po tom, aby tento postoj určoval všetko, čo robíme, čo hovoríme a na čo myslíme.
Nech, Pane, vieme prekonať nutkanie byť zaviazaní a nekriticky závislí od ľudí. Pomôž nám nájsť Ťa ako Jediného Darcu, ktorý dá nášmu životu originálnu hodnotu.
Nauč nás byt slobodnými od istôt, ktoré núkajú iba ľudia, nauč nás porozumieť, že Tvoja záchrana je viac ako telesné zdravie, ako hodnotenia a posudky ľudí.
Zachovaj nám, Pane, svoje slovo. Posilňuj ním našu vieru, aby sme napriek všetkému, čo nami
zatrasie, nestratili súdnosť, silu a zdravý rozum.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
