10. nedeľa po sv.Trojici, Žalospevy 3,22-33
Milí bratia, milé sestry,
byť v dobrom kontakte s Bohom, cítiť Jeho vedenie, podporu a požehnanie, je príjemná vízia.
Dobrý kontakt treba pestovať. Od oboch strán sa očakáva ochota komunikovať, viesť dialóg.
Boh hovorí, no nie je ťažké umlčať Ho.
Monológy modlitieb a rozhodnutí človeka pred ním stavajú múr.
Preto tu i tam prichádza prorok. Božie slovo robí hlasnejším, hovorí do konkrétnej situácie. Nepríjemne konkrétne.
Úloha proroka je veľmi nevďačná. Povolaní sa pochopiteľne bránia. Prečo by mali znášať odpor tých, ktorým budú musieť protirečiť? Prečo by mali ísť hlavou proti múrom, za ktorými sa veriaci cítia tak bezpečne?
Prorok Jeremiáš prežíva svoj zápas dramaticky. Plní poslanie, no reakcie ľudí mu pripravia ozajstné utrpenie. Tak ako Boha snažia sa umlčať aj jeho.
Jeremiáš vylieva svoje srdce pred Bohom. Kladie otázky, ktoré sú dôverne známe aj nám.
Bože, ako ďalej?
Som vyčerpaný. Snažím sa uplatňovať dary, ktoré si mi dal. Viem, že som za ne zodpovedný.
Dávam si pozor, aby som spoznal, čo je naozaj dôležité, no neviem, či sa rozhodujem, či sa vkladám správne. Všetkým nevyhoviem.
Znášam odmietanie a nepochopenie a často si vôbec nie som istý, či som mimo ja - alebo tí, ktorí ma súdia.
Keby som vedel, že moje ťažkosti sú tu celkom prirodzene dôsledkom poctivého hľadania Tvojej vôle a Tvojej pravdy, niesol by som ich dôstojne, hrdo - s presvedčením, že sa zúčastňujem na Tvojom diele, že ma Ty vyvedieš a ochrániš.
Ale ja si nie som istý, či Ťa správne počujem, či Ti správne rozumiem! Vôbec si nie som istý, že som ten, ktorého potrebuješ. Už chcem byť radšej ticho. Chcem ustúpiť. Skončiť. Ďalej neviem, nemôžem. Prestávam...
Ale:"Hospodinove skutky lásky neprestávajú,
lebo Jeho milosrdenstvo sa nekončí,
obnovujú sa každého rána,
veľká je Tvoja vernosť.
Hospodin je môj údel, vraví moja duša,
preto budem očakávať na Neho.
Dobrý je Hospodin voči tomu,
kto dúfa v Neho,
voči duši, ktorá ho hľadá.
Dobre je mužovi,
ak nosí jarmo vo svojej mladosti.
Nech sedí sám a nech mlčí, keď mu ho naloží! Nech skloní ústa do prachu
...azda je ešte nádej.
Jeremiáš mlčí. A to je priestor, kde sa Boh môže prejaviť.
Prorok sa neteší obľube, lebo tlmočí nutnosť zmeny. Je tým, ktorý je povolaný rušiť - rúcať, čo sa javí byť správne a isté.
Pán Ježiš Kristus prichádza aj ako Prorok. O tomto Jeho poslaní často nehovoríme.
Radi by sme Ho prijali ako kráľa, ktorý požehná náš status quo. Prijali by sme, keby nám potvrdil, že na zemi musíme počítať s tým, že prostredie okolo je nespravodlivé.
A tak stačí, ak sa uistíme, že uprostred tohto chorého systému máme osobný vzťah s Ježišom.
Ak sme schopní denne rešpektovať zlo, nespravodlivosť a násilie v toľkých podobách a nevzoprieť sa mu, aby sme si neublížili, rúhame sa. Vysmievame sa Bohu. On sa nedá zavrieť do iného sveta, oddeliť od toho, čo stvoril!
Pracuje na tom, aby sme takéto myslenie opustili. Siaha na naše domnelé istoty.
Niekedy nás musí zastaviť, umlčať, aby sme počuli, čo hovorí - a že hovorí v náš prospech!
Vždy, keď sme vyvedení z toho, čo poznáme, cítime to ako utrpenie. No je to veľká príležitosť k premene.
Tu, priamo pred Bohom môžem už povedať všetko. Je dobré, že Boh niekedy mlčí. Nielen Jeho slovo, aj Jeho mlčanie veľa znamená.
Boh občas mlčí preto, aby som s Ním hovoril. Je čas, kedy nezasahuje, nerozhoduje preto, aby som zažil, že som vedený - nie ako figúrka, ale ako slobodný človek.
Nežiada nič. Nehovorí, čo nesmiem a čo musím. Vedie ma tak, aby som na to prišiel sám, aby som sa počúval.
Čaká, či začnem znova - či sa budem pýtať, prečo Jeho skutky neprestávajú, prečo sa Jeho milosť obnovuje.
Je dobré, ak sa pýtam a premýšľam s Ním, s dôverou, že mi je blízko, že ma počúva.
Pane, stále mnohé prehodnocujem
a váham, lebo sa neviem rozhodnúť.
Mlčím, keď treba hovoriť
a hovorím, keď treba mlčať.
Vidím utrpenie, pred ktorým ostávam iba bezmocne stáť.
Vidím, aj pýchu mocných - ale aj pred tou zmĺknem. Nedokážem sa zastať slabého. Neviem, či je to iba zbabelosť, váhanie nevery. Myslím, že je moje váhanie spojené aj s neistotou a hanbou, že Tvoje očakávania nenaplním.
Pane, neviem Ti vyhovieť, no nemôžem sa Ťa vzdať.
Je mi jasné, že nie som čistý. Moje myšlienky, slová, moje obranné reakcie sa iných dotkli a zranili. Nič sa nedá vrátiť späť.
Moja vina nie je iba nevedomá. Nedokážem ovládať túžbu dať inému pocítiť svoju slabosť i hnev.
Veľmi dobre si uvedomujem, že od zla, na ktorom mám aj ja nepochybný podiel, sa
nestačí dištancovať. Nestačí, ak ho iba uznám a oľutujem. Nestačí, ak sa snažím premáhať a zachraňovať, čo sa dá.
Som úplne odkázaný do toho, čo povieš - a čo urobíš.
"Pán nezavrhne naveky, ak aj zarmúti, zmiluje sa vo svojej nesmiernej láske, lebo nerád trápi a zarmucuje synov ľudských."
Brat, sestra,
Boh teba i mňa uzdravuje a kriesi tam, kde som neúspešný, kde prehrávam, meškám, unikám.
Dostávam viac ako vzpriamujúce slovo.
Boh sa kvôli mne stáva Telom. Dáva sa mi celý.
Jeho život i smrť, telo a krv ma ubezpečujú, že neskončil, že o mňa zápasí.
Nežiada nič - len to, aby som Jeho obeť prijal. Na to stačí iba viera.
Viera, ktorú neživí nevedomosť, ani strach, ale vďačnosť. Tá je motiváciou k radostnej tvorivosti.
Ak je človek naplnený radosťou, nemôže sa vzdať vyššej úrovne. Musí o ňu stáť. Potrebuje
pokračovať v tom, čo Boh pred ním a s ním začína.
Sme pozvaní k Večeri Pánovej, k sviatosti, ktorá je aktom lásky, ktorá sa odovzdáva, lebo všetkému verí, všetkého sa nádeje a všetko pretrpí.
Boh sa skláňa k nám. Prichádza ako živý Kristus v chlebe a víne - do našich reálnych životov.
Mnohé musí zrušiť, aby sa dalo postaviť dobré dielo.
Boh si o mne nerobí ilúzie, no vkladá do mňa dôveru.
Potrebuje môj život, moje slovo, moje nadšenie, moju odvahu k nepokryteckej ústretovosti a originálnej láske.
Bohu ani ľuďom nestačia slová, ani predsavzatia, ani zbožné gestá.
Z Božej dokonalosti a mnohej trpkej ľudskej reality smerujú ku mne - i Tebe, brat sestra - tie isté očakávania: aby som bol Božím - a aby som bol naozaj...človekom.
Pane náš Ježiši Kriste,
aj z mnohých našich dobrých úmyslov sa už vykľuli zlé rozhodnutia. Stroskotali plány, nádeje, očakávania - aj vtedy, keď sme boli tak zanietene presvedčení, že ich tvoríme pod Tvojím vedením.
Prosíme, odpusť nám všetko, čím sme sa voči Tebe, iným i voči samým sebe previnili, koľko bolesti sme zasiali, koľko ústretových krokov od iných zničili svojou neústupčivosťou.
Je pre nás hrozné, ak vidíme nad sebou plakať tých, ktorí nás majú radi. Prosíme o odvahu priznať svoju slabosť, o odvahu vyznať ju jedni pred druhými. Nauč nás, Pane, pokore, ak naše ospravedlnenie nie je prijaté tak, ako by sme to chceli. Nauč nás čakať, milovať, radovať sa v istote, že sme čistí pred Tebou - lebo Ty si za nás zomrel na kríži.
Prosíme, osloboď nás k viere, ktorá netkvie na zákonoch, pravidlách, ale očakáva na Tvoje slovo, na Tvoje odpustenie a z nej prameniacu radosť a nový život. Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
