Nedeľa pokánia, Lukáš 13, 1 - 9
V tom čase prišli niektorí a rozprávali Mu o Galilejcoch, krv ktorých zmiešal Pilát s ich obeťami. Ježiš im odpovedal: Myslíte si, že títo Galilejci, keďže tak trpeli, boli väčší hriešnici, než všetci ostatní Galilejci? Nie, hovorím vám; ale ak sa nebudete kajať, všetci podobne zahyniete. Alebo myslíte si, že oní osemnásti, na ktorých padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci, než všetci ostatní, ktorí bývajú v Jeruzaleme? Nie, hovorím vám; ale ak sa nebudete kajať, všetci takisto zahyniete. A povedal toto podobenstvo: Ktosi mal figovník zasadený vo vinici. A prišiel hľadať ovocie na ňom, ale nenašiel. Povedal teda vinohradníkovi: Ajhľa, už tri roky prichádzam a hľadám ovocie na tomto figovníku, a nič nenachádzam. Vytni ho! Načo aj tú zem kazí! On mu však riekol: Pane, ponechaj ho ešte za rok, až ho okopem a pohnojím, či by azda potom nepriniesol ovocie. Ak nie, vytneš ho. (Lukáš 13, 1 - 9)
Pred viac ako 19 storočiami, roku 70 nášho letopočtu, utrpel židovský národ strašnú katastrofu. Hlavné mesto Jeruzalem bolo zničené a spolu s ním jediný, pre celé židovstvo ústredný chrám. Pre židovský národ ako celok, pre jednotlivých jeho členov bolo s tým spojené nevýslovné utrpenie. Očitý svedok týchto udalostí, židovský historik Josephus Flavius podáva o tom vo svojej knihe "Židovská vojna" podrobnú otrasnú správu. V desiatu nedeľu po Svätej Trojici si pripomíname túto katastrofu, keďže chrám bol zničený a všetky tie hrozné udalosti vrcholili približne v tomto ročnom období.
Mohli by sme prirodzene spomenúť v dnešný deň aj mnohé iné katastrofy, ktoré vytrpeli nielen Židia, ale aj mnohé iné národy v priebehu dejín a predovšetkým v uplynulom veľkom a súčasne hrôzostrašnom 20. storočí a ktoré znášajú ľudia aj v 21. storočí. Holokaust, Gulag, Hirošima, Nagasaki - to sú len niektoré z mnohých slov, za ktorými sa skrýva nepredstaviteľne mnoho utrpenia, hrozného utrpenia. Na všetko toto nielen môžeme, ale mali by sme myslieť aj v dnešnú Nedeľu pokánia.
Židovská katastrofa z roku 70 je osobitne vhodná na to, aby nás priviedla k myšlienkam pokánia. V evanjeliách sa nachádzajú Ježišove predpovede, ktoré hovoria o tom, že ak národ nebude robiť pokánie, stihne ho katastrofa. Stáročia pred Ježišom, v iných historických situáciách, podobné varovania prednášali starozmluvní židovskí proroci. Odvtedy prešli storočia, ba tisícročia, ale vážne upozornenie, varovanie, ktoré je vyjadrené v prečítanom texte z 13. kapitoly Evanjelia podľa Lukáša - to všetko je naplno platné aj dnes. Túto varovnú myšlienku vyjadruje Pán Ježiš slovami: "Ak sa nebudete kajať, všetci podobne zahyniete." Tie tragické, katastrofálne udalosti, ktoré si pripomíname v dnešnú nedeľu, mali by nás v zmysle Ježišových slov viesť k pokániu. Je to totiž volanie, ktoré je adresované aj nám.
Prečítali sme teda biblický odsek, ktorým nás Pán Ježiš svojráznym spôsobom volá k pokániu. Je to pozoruhodný text, lebo nám odhaľuje niečo zo spôsobu náboženského myslenia Ježišových súčasníkov a ukazuje Ježišovu prekvapivú reakciu na tento spôsob myslenia. Text je aktuálny i pre dnešok, lebo i dnes mnohí ľudia myslia tak, ako mysleli Ježišovi súčasníci, preto je veľmi dôležité, aby sme si dali opraviť svoje myslenie v tejto veci.
Všimneme si situáciu, v ktorej sa tento krátky ale veľmi dôležitý rozhovor odohral. Niektorí ľudia prišli k Ježišovi a referovali mu o jednej katastrofálnej udalosti. Rímsky miestodržiteľ Pilát dal z nám neznámeho dôvodu pobiť niekoľkých galilejských pútnikov, ktorí prišli do jeruzalemského chrámu priniesť obeť, rozumie sa: nejaké obetné zviera. Tak sa stalo, že krv týchto Galilejcov bola zmiešaná s krvou obetovaných zvierat - tak je to formulované v našom texte.
Ľudia, ktorí prišli za Ježišom, mu to vyrozprávali a nič viac nepovedali. Ale Pán Ježiš vedel, že za touto správou je ich nevyslovená otázka. Títo ľudia chceli vedieť, aké stanovisko k tejto udalosti zaujme Ježiš. Nešlo o politické stanovisko, ba dokonca ani o morálne stanovisko, ktorým by bol Pilát odsúdený, ale šlo im o náboženské stanovisko. Títo ľudia boli zvedaví, ako bude Ježiš interpretovať túto udalosť.
Boli zvedaví, lebo medzi ľudom bol rozšírený určitý typ myslenia, ktorým si ľudia vysvetľovali rozličné katastrofy a utrpenia, ktoré postihujú človeka. Táto ľudová teológia - tak by sme ju mohli nazvať - hovorila, že ak je niektorý človek zasiahnutý mimoriadne veľkým utrpením, že sa musel zrejme dopustiť nejakého veľkého, možno utajeného hriechu, a že vo svojom utrpení alebo katastrofe, ktorá ho postihla, dostáva zaslúžený Boží trest.
S touto myšlienkou sa vo veľmi výraznej forme stretávame už v knihe Jóbovej, kde sa Jóbovi priatelia usilujú Jóbovi nahovoriť, že sa zrejme musel dopustiť nejakého veľkého, možno utajeného hriechu, keďže ho postihlo také strašné utrpenie. Takú istú myšlienku nachádzame u Ježišových učeníkov, keď sa pri stretnutí s človekom slepým od narodenia pýtajú Ježiša, kto sa dopustil nejakého osobitného hriechu, keďže sa tento človek narodil ako slepý. Z týchto ukážok vidíme, že tento typ myslenia musel byť veľmi rozšírený. Zrejme s týmito myšlienkami v pozadí prichádzajú ľudia k Ježišovi a rozprávajú mu o tej hroznej udalosti, a čakajú na Ježišovo stanovisko.
Pán Ježiš odpovedá celkom jasne a jednoznačne a jeho odpoveď musela tých ľudí zrejme veľmi prekvapiť. Citujeme jeho slová: "Myslíte si, že títo Galilejci, keďže tak trpeli, boli väčší hriešnici než všetci ostatní Galilejci? Nie, hovorím vám, ale ak sa nebudete kajať, všetci podobne zahyniete." Aby svoju odpoveď zdôraznil, uvádza Ježiš ešte jeden podobný prípad a odpovedá naň v tom istom zmysle: "Alebo si myslíte, že oní osemnásti, na ktorých padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci než všetci ostatní, ktorí bývajú v Jeruzaleme? Nie, hovorím vám, ale ak sa nebudete kajať, všetci takisto zahyniete."
Toto Ježišovo stanovisko je mimoriadne dôležité. Dôležité predovšetkým pre trpiacich, lebo tieto slová ich oslobodzujú od nesprávnych interpretácií, akými si niektorí ľudia ich utrpenie vysvetľujú. Tá mienka totiž, s ktorou prišli oní ľudia k Pánu Ježišovi, existuje aj dnes, a je neraz rozšírená aj medzi kresťanmi. Pán Ježiš síce nechce poprieť, že medzi utrpením a hriechom existuje súvislosť, ale vie, že utrpenie môže mať aj celkom iný zmysel než trest za hriech. V Jóbovom prípade to bola napríklad skúška viery. V prípade človeka slepého od narodenia to bola príležitosť na prejavenie Božej moci a lásky. Tajomstvo a zmysel utrpenia v jednotlivých prípadoch pozná Pán Boh a nie je vecou človeka zasahovať do týchto súvislostí svojimi špekuláciami. Nikto z ľudí nie je taký múdry, žeby mohol povedať: Toto a toto utrpenie je trestom za tento a tento hriech. Takéto vyhlásenie Pán Ježiš ľuďom jednoducho zakazuje, i keď v nejednom prípade taká súvislosť existuje.
Súčasne však Ježiš ukazuje, ktorým smerom sa má uberať ľudské myslenie pri stretnutí s utrpením druhých. Na jednej strane si treba položiť otázku: Ako ja môžem pomôcť v tejto situácii? Podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi Ježiš prikazuje svojim nasledovníkom reagovať práve týmto spôsobom.
Na druhej strane však Pán Ježiš ukazuje ďalšiu stránku utrpenia druhých, ktorú si obyčajne neuvedomujeme. Utrpenie druhých, ktoré vidíme, o ktorom čítame alebo počujeme, učí nás Pán Ježiš chápať ako výzvu k pokániu, ktorú týmto spôsobom Pán Boh adresuje nám. Prakticky každý deň sa stretáme s utrpením druhých, či už s utrpením blízkych ľudí a priateľov, či s utrpením, o ktorom čítame, či počujeme v novinách, rozhlase, televízii. Ak si uvedomíme, že Pán Ježiš nás učí v tom všetkom vidieť Božiu výzvu na naše vlastné pokánie, tak prakticky každý deň zaznieva na našu adresu táto výzva.
Ide o veľmi veľkú zmenu myslenia - od bežného, zabehaného spôsobu myslenia preorientovať sa k celkom novým myšlienkovým reakciám, ktorým nás učí Ježiš Kristus. Ide o veľkú zmenu, ale táto zmena sa od nás rozhodne požaduje. Jedna dôležitá stránka nášho pokánia má spočívať už v tom, že svoje myslenie naozaj preorientujeme v tomto zmysle, a že tie každodenné výzvy k pokániu budeme brať vážne.
Aj podobenstvo o figovníku vo vinici, ktoré je v našom texte, je volaním k pokániu. Figovník, či vie alebo nevie, je pozorovaný s otázkou: Prináša ovocie alebo neprináša? Tu sa hovorí o nás: My - či o tom vieme alebo nevieme - sme neprestajne pozorovaní, a to s otázkou: Prináša tento človek dobré ovocie alebo neprináša? Nejde o hocijakého pozorovateľa, ale Pán Boh je to, ktorý na nás pozerá s touto otázkou. Niektorí ľudia majú síce dojem, že je všetko jedno, nech robia čokoľvek. Ale na takéto mienky odpovedá Pán Ježiš: Vôbec nie je všetko jedno, čo robíš - od teba sa očakáva dobré ovocie.
Počuť niečo také je na jednej strane veľmi potešiteľné, lebo to okrem iného znamená aj toto: Je tu niekto, a to niekto, kto je omnoho vyšší než si ty, kto sa o teba zaujíma, a to veľmi zaujíma. Tvoj život nie je ľahostajný, ale má nezmazateľný význam pred pohľadom večnosti. Vedieť toto je veľká pomoc na zvládnutie života.
Na druhej strane je s tým spojená veľká zodpovednosť. Taká zodpovednosť sa môže na prvý pohľad javiť ako bremeno. Ale kto myslí hlbšie, kto hlbšie a dlhšie pozoruje život, ten vie dobre, že iba život v zodpovednosti môže byť dobrým životom.
Po všetkom tomto ostáva nám konkrétna každodenná otázka alebo séria otázok: Čo to znamená pre mňa, že mám v tejto a v tejto situácii robiť pokánie? K Jánovi Krstiteľovi prišli rozličné spoločenské skupiny s otázkou, čo pre nich znamená pokánie. Krstiteľ na tieto otázky odpovedal celkom konkrétne. Každému z tých ľudí, čo prišli k nemu, odpovedal veľmi jasne, veľmi konkrétne, čo má byť v ich povolaní, v ich situácii a postavení obsahom ich pokánia, takže každý mohol vedieť celkom presne, čo má robiť, ktorým smerom sa musí zmeniť jeho spôsob života. Ani nám nie je ťažké odhaliť, čo to znamená pre nás, že máme robiť pokánie v rodine, v povolaní v styku so známymi a neznámymi a vo všetkých iných situáciách. Ak dovolíme jasne prehovoriť hlasu svojho svedomia, dozvieme sa to veľmi rýchlo. Ide o to, aby sme to všetko uskutočňovali, ide o ovocie.
Vôbec nie je ľahostajné, či robíme pokánie alebo nie, či prinášame ovocie alebo nie. Ten strom vo vinici, ktorý neprináša ovocie, je ohrozený. Pán vinice ho chce dať vyťať. Dostáva ešte jednoročnú čakaciu lehotu, a potom príde súd. Volanie k pokániu musíme aj my brať preto tak vážne, lebo život bez pokánia, život bez ovocia môže viesť k tragickému koncu. Môže ísť o súd v tomto živote - hoci sa to nedeje vo všetkých prípadoch. Ale celkom iste a bez výnimky ide o súd, ktorý sa týka večného života.
Mnohým ľuďom sa zdá, že to všetko je veľmi vzdialené. Ale vieme veľmi dobre, že nikto nemôže vopred povedať, kedy príde jeho koniec na tejto zemi. A potom: posledný súd - či príde skôr alebo neskôr - rozhoduje o našom živote vo večnosti, a preto by sme ho nikdy nemali strácať z očí.
V pozadí volania k pokániu je Božia láska. Pretože nás Pán Boh miluje, poslal nám svojho Syna Ježiša Krista. Pretože nás miluje, dal nám zvestovať odpustenie hriechov. Pretože nás miluje, chce, aby sme sa skutočne stali novými ľuďmi. Cesta k novému bytiu sa nazýva pokánie. Pretože nás Pán Boh volá späť k sebe s takou veľkou láskou, mali by sme toto volanie poslúchnuť s radosťou a vďačnosťou.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
