V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

9. nedeľa po Sv. Trojici, Matúš 5, 43 - 48

Počuli ste, že bolo povedané: Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.  Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov,  dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú,  čiňte dobre tým, ktorí vás nenávidia,  a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú a vám sa protivia;  aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je v nebesiach;  veď On dáva vychádzať slnku na zlých aj na dobrých  a zosiela dážď na spravodlivých aj na nespravodlivých.  Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, aká vám za to odmena?  Či nerobia to isté aj colníci?  A ak pozdravujete len svojich bratov, čo zvláštne robíte?  Či nerobia to isté aj pohania?  Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský. (Matúš 5, 43 - 48)

 Problém, o ktorom tu hovorí PJ, je veľmi naliehavý, lebo sa s ním stretáme každý deň: je to problém zla.  O rozšírenej existencii zla sa môžeme presvedčiť na každom kroku.  Cítime zlo, ktoré nám spôsobujú iní,  vidíme zlo, ktoré sa pácha na druhých ľuďoch,  a ak pri pohľade na seba nie sme celkom zaslepení, vidíme aj zlo, ktoré my spôsobujeme druhým ľuďom.
 Každý zaujíma voči zlu nejaké stanovisko.  Jeden a ten istý človek môže voči zlu zaujať rozdielne stanovisko podľa toho, či ide o zlo, ktoré sa jemu deje, alebo o zlo, ktoré on sám spôsobuje iným.  Cítime, že je to stanovisko veľmi nedôsledné, lebo v ňom hrá veľkú rolu egoistická orientácia človeka.  Predovšetkým by nás mala zaujímať otázka, aké má byť zásadné, principiálne stanovisko,  aké má byť zásadné kritérium postoja voči zlu.  Všeobecne a zásadne môžeme povedať toto:  Nesprávny je ten postoj, ktorý zlo vo svete rozširuje, rozmnožuje,  správny je ten postoj, ktorý zlo vo svete zmenšuje.  Jednotlivec dokáže síce odbúrať len malé množstvo zla,  ale aj to má svoj pozitívny význam,  lebo je to vždy lepšie ako ostať voči zlu ľahostajný,  alebo ho dokonca ešte rozmnožovať.  Vždy by sme sa mali rozhodovať podľa tohto zásadného pravidla.  Nemôžeme sa riadiť prízemným pravidlom, že dobré je len to, čo je nám osobne príjemné  a zlé je to, čo nám je nepríjemné.  Kresťanská zásada postoja voči zlu je iná:  Sústavne treba zmenšovať množstvo zla vo svete.  Do mora jestvujúceho zla treba vkladať čím viac dobrého.  Výstižne je táto zásada vyjadrená slovami apoštola:  "Nedaj sa premôcť zlému, ale dobrým premáhaj zlé."
 Tento principiálny postoj voči zlu formulujeme na základe slov Ježiša Krista, ktoré sú uvedené v prečítanom texte z jeho Kázne na vrchu,  ako aj z mnohých ďalších jeho slov a jeho praktických postojov.
 Toto principiálne stanovisko neodvodil Pán Ježiš z filozofického uvažovania.  Filozofické názory sa v priebehu času menia  a okrem toho v rozličných filozofických smeroch sa k jednej a tej istej veci objavujú rozdielne názory.  Svoje stanovisko odvodzuje Ježiš z postoja Pána Boha voči zlu.  Boží postoj voči zlu nie je náhodný, ale je v súlade s konečným cieľom života.  Konečný cieľ života, napomáhanie životu - to tiež nie sú náhodné tendencie, ale aj ony pochádzajú od Stvoriteľa.  V prečítanom texte poukazuje Pán Ježiš na jeden veľkolepý príklad Božej lásky k životu, Božej radosti zo života.  Slnko a dážď dáva Boh nielen na dobrých a spravodlivých, ale aj na zlých a nespravodlivých.  To je jeden príklad Božej tvorivej lásky, ale nie jediný,  lebo touto zásadou sa Pán Boh riadi vo všetkom svojom konaní.  Tento príklad uvádza Pán Ježiš celkom zámerne s tým cieľom, aby povzbudil nás, ľudí, k podobnému správaniu a konaniu.
 Jedným dôležitým znakom Božej lásky je, že je to láska tvorivá.  Častejšie sa stretávame s iným typom lásky: s láskou, ktorá sa riadi schémou odplaty.  Pri tomto type lásky človek miluje, pretože je sám milovaný  alebo preto, že čaká odplatu za svoju lásku.  Takáto láska nevnáša do života mnoho nového, nie je tvorivá v plnom a peknom zmysle.  O Pánu Bohu však hovorí Ježiš, že On prejavy svojej lásky dáva aj tým, ktorí ho nepoznajú, ktorí ho popierajú, ktorí sú naladení nepriateľsky voči nemu.  Božia láska nie je závislá, ale je to láska originálna, keďže má svoj pôvod v ňom, v Pánu Bohu.  To je tvorivá láska, lebo Boh tvorí niečo nové tam, kde na to nie sú ľudské predpoklady.  Cítime, že za tým je veľká Božia radosť zo života, láska k životu.  Od nás žiada Pán Ježiš, aby aj naša láska bola taká tvorivá.
 Možno sa nás zmocňuje strach, keď počujeme takú ťažkú požiadavku.  Ale musíme si uvedomiť toto: Keď Ježiš od nás niečo žiada, dáva nám k tomu aj silu.  Preto jeho mravné požiadavky nie sú chladným zákonom,  ale predovšetkým radostnou zvesťou, lebo ich obsahom je toto:  Človeče, Boh ti dáva silu, Boh ti dáva všetky predpoklady na to, aby sa tvoja láska stala tvorivou láskou.
 Keď nám niekto spôsobí krivdu alebo si myslíme, že nám spôsobil krivdu, vzniká v našom srdci hnev a túžba po pomste.  Hnev a túžba po pomste je zárodok mnohého ďalšieho zla a krívd.  Keby v ľudskom srdci nejestvoval hnev a túžba po pomste, zmizla by zo sveta veľká časť bolesti a utrpenia.  Preto Pán Ježiš obracia našu pozornosť predovšetkým na ľudské srdce.  V ľudskom srdci musí nastať zásadná zmena.  Ale zmena ľudského srdca patrí medzi najťažšie veci.  So živlami prírody si dá človek do značnej miery rady.  Svoj mozog obohacuje človek záplavou nových vedomostí.  Ale ľudské srdce, to znamená ľudské citové postoje  - to zostáva cez stáročia a tisícročia bez napredovania, na tej istej úrovni.  Jeden psychológ napísal, že človek sa neraz správa tak, akoby mal iba mozog dinosaura.  V dôsledku toho poskytuje neraz jeden a ten istý človek veľmi rozporný obraz:  Taký človek môže byť napríklad vysoko vzdelaný,  ale jeho prístup k ľuďom môže byť pritom súčasne hlboko primitívny.  Pokiaľ ide o hmotné zabezpečenie, o spoločenské postavenie a podobne, môže byť taký človek na veľmi vysokej úrovni,  ale z ľudského, humánneho hľadiska môže byť ten istý človek na nízkej, aj veľmi nízkej úrovni.  Z toho vidíme, že ľudské srdce je veľmi ťažko meniť.
 Pre nás na prvom mieste musí stáť otázka, ako zmeniť svoje vlastné srdce.  My by sme radšej menili srdcia druhých ľudí.  Ale to obyčajne nevedie k ničomu.  Musíme začať od seba.  V prečítanom texte ukazuje Ježiš, že existuje cesta k zmene srdca.  Touto cestou je modlitba.  Keď hovorí, že sa máme modliť za svojich nepriateľov, vedie nás k zápasu o úplnú zmenu nášho vnútra.  V takej modlitbe si človek samozrejme uvedomí aj všetko zlo, ktoré mu spôsobili a spôsobujú druhí ľudia, aj jeho nepriatelia.  Lenže opravdivá modlitba je hodina pravdy, a vtedy sa musí človek pozrieť pravdivo aj na seba.  V opravdivej modlitbe si uvedomujeme aj zlo, ktoré spočíva v pomstychtivých myšlienkach a zámeroch,  ale aj všetko ostatné zlo, ktoré sa v nás nachádza.  Musí si uvedomiť zároveň, že to zlo je nesmierne veľká zásoba jedu, ktorý otravuje medziosobné vzťahy.  Takéto jasné sebapoznanie je možné len v modlitbe, lebo v modlitbe si človek uvedomuje, že stojí pred Božou tvárou.  V modlitbe porovnáva človek zlo vo svojom srdci na jednej strane a Božiu čistú lásku na druhej strane.  V modlitbe súčasne oddáva svoje srdce do Božích rúk,  oddáva ho s naliehavou prosbou:  Zachráň moje srdce, lebo ja sám si s ním neviem dať rady,  vezmi odo mňa moje zlé a nečisté srdce a stvor mi nové, čisté srdce.  Bez takéhoto pokorného poznania o sebe, bez tejto prosby z hlbokosti duchovnej biedy nie je možná skutočná zmena, obnova ľudského srdca.  Ale touto cestou možno tú zmenu dosiahnuť.
 Veľké slovo v boji proti zlu, v boji o zmenšenie množstva zla vo svete je odpustenie.  Odpustenie je predovšetkým radostná zvesť pre každého z nás.  Potrebujeme odpustenie od Pána Boha.  On nám ponúka odpustenie, ospravedlnenie a umožňuje nám začať život celkom novým spôsobom.  Predpokladom Božieho odpustenia je uznať svoju hriešnosť, svoje hriechy, konkrétne hriechy,  ľutovať ich, to znamená zaujať voči nim kritické stanovisko  a prosiť Pána Boha, aby nám pomohol v tejto pre nás neriešiteľnej situácii.  Bez Božieho odpustenia by sme boli úplne stratení,  s Božím odpustením sa situácia celkom mení,  lebo pred nami sa otvárajú nové perspektívy života.  Kto má istotu o Božom odpustení a kto v dôsledku Božieho odpustenia začal žiť celkom novým spôsobom, ten má zo svojho nového života veľkú radosť, cíti sa šťastným.
 Kto je naozaj šťastný, kto je veľmi šťastný, ten by sa mal usilovať spontánne, sám od seba, vniesť kus šťastia do života druhých ľudí.  Platí to aj vo veci odpustenia.  Kto sa raduje z Božieho odpustenia, ten by sa mal dopracovať k ochote odpustiť druhým ľuďom krivdy, ktoré mu spôsobili.  Preto sú v Modlitbe Pánovej spojené obe tieto veci do jednej vety:  "Odpusť nám viny naše, ako aj my odpúšťame vinníkom svojim."  Kto prijal odpustenie od Pána Boha, nemal by odmietnuť odpustenie druhým.  Tak by to malo byť, ale ani zďaleka to vždy tak nie je.  Je mnoho ľudí, ktorí žijú z Božieho odpustenia, ale sami nie sú ochotní odpustiť druhým.
 Typ takého človeka vykreslil Ježiš v podobenstve o nemilosrdnom sluhovi.  V tomto podobenstve - Matúš 18 - pán odpustil svojmu vysokému úradníkovi nesmierne veľký dlh.  Ale tento človek nebol ochotný odpustiť svojmu kolegovi omnoho menší dlh.  Vtedy sa jeho pán nahneval a zrušil svoje veľké odpustenie.  To malo pre tohto človeka katastrofálne následky.  Týmto podobenstvom chce Ježiš priviesť k rozumu všetkých, ktorí sa zdráhajú odpustiť iným ich previnenia.  Napomenutie tohto podobenstva by sme mali brať veľmi vážne.  Okrem toho si nám treba uvedomiť, že aj my potrebujeme od svojich blížnych mnoho odpustenia.  Keďže my žijeme z Božieho odpustenia a z odpustenia druhých ľudí,  nemalo by nám byť ťažké pochopiť Ježišovu požiadavku, že aj my máme odpúšťať svojim blížnym v čím hojnejšej miere.
 Všetky Ježišove slová majú takú veľkú závažnosť preto, že ich on sám vyskúšal a uplatnil vo svojom živote.  Vyskúšal a uplatnil aj slová o láske k nepriateľom a o odpustení.  Ľudia mu veľmi ublížili.  My ľudia sme mu veľmi ublížili.  A on sa modlil za tých, ktorí ho odsúdili a ukrižovali.  Jeho modlitba na kríži je zároveň modlitba za nás, lebo aj my patríme medzi tých, ktorí mu spôsobili to veľké utrpenie.
 Je všetko to, čo Pán Ježiš od nás žiada v prečítanom odseku z Kázne na vrchu - je to dobrá, užitočná cesta?  Iba samými myšlienkovými úvahami sa o tom nedá rozhodnúť.  To môžeme zistiť, len ako to vyskúšame.  Overiť si vlastnou skúsenosťou, aké zmysluplné je pracovať proti zlu láskou a odpustením -  to je jeden z veľkých, radostných objavov,  ktorý v prečítaných slovách aj nám všetkým Pán Ježiš Kristus ponúka.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.