9. nedeľa po Sv. Trojici, Prvý list Korintským 3, 1 - 11
Ani ja, bratia, nemohol som vám hovoriť ako duchovným, ale ako telesným, ako nedospelým v Kristovi. Mliekom som vás kŕmil, nie tvrdým pokrmom, lebo by ste ho neboli mohli zniesť, ba ešte ani teraz nemôžete, lebo ste ešte telesní, keď sú žiarlivosť a sváry medzi vami. Či nie ste telesní a nesprávate sa príliš ľudsky? Keď jeden hovorí: Ja som Pavlov! a druhý: Ja Apollov! či nie ste príliš ľudia? Čo je Apollo? Čo Pavel? Služobníci, skrze ktorých ste uverili, a to každý tak, ako mu dal Pán. Ja som zasadil, Apollo polial, ale Boh dal vzrast; takže ani ten, čo sadí, ani ten, čo polieva, nič nie je, ale Boh, ktorý dáva vzrast. Kto sadí a kto polieva, sú jedno, ale každý dostane svoju odmenu podľa vlastnej práce. Lebo my sme Boží spolupracovníci, vy ste Božia roľa a Božia stavba! Ja ako múdry staviteľ, podľa milosti Bohom mi danej, položil som základ, ale iný stavia na ňom; každý však nech si dáva pozor, ako naň stavia! Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je položený, a tým je Ježiš Kristus. (Prvý list Korintským 3, 1 - 11)
Prečítali sme krátky odsek z listu, ktorý napísal apoštol Pavel cirkevnému zboru v Korinte - je to mesto na samom juhu Grécka. Tento list nás uvádza do situácie, v ktorej sa nachádzal korintský cirkevný zbor v polovici päťdesiatych rokov prvého kresťanského storočia, okolo roku 54-55. Korintský cirkevný zbor vznikol krátko predtým, okolo roku 50, keď tam pôsobil Pavel v rámci svojej druhej misijnej cesty. A už po pár rokoch vznikli v tomto zbore problémy, ktoré bolo treba riešiť. Pavel sa nachádzal v tom čase v Efeze, na juhozápadnom pobreží dnešného Turecka. O problémoch korintského zboru sa dozvedel z listov a z osobných správ. V Efeze mal rozvinutú misijnú činnosť, z ktorej nechcel na dlhší čas odísť, preto sa rozhodol, že na problémy v Korinte bude reagovať písomne. Robí tak v liste, ktorý poznáme pod menom Prvý list Korintským. Je to veľmi zaujímavý list, lebo nám umožňuje nazrieť do zložitej problematiky jedného z prvých kresťanských cirkevných zborov. Poučné by bolo sledovať z tohto hľadiska celý tento list, ale to by si vyžiadalo mnoho času. My sa v jednej kázni môžeme venovať len jednému z týchto problémov, aj to len čiastočne. Vo svojom liste sa ním apoštol zaoberá na prvom mieste - zrejme mu táto vec ležala veľmi na srdci.
Problém spočíval v tomto: Po Pavlovom poldruharočnom pôsobení v Korinte prišiel do tohto zboru iný pracovník, ktorý sa volal Apollo. Apollo pochádzal z Alexandrie v Egypte. Mesto Alexandria bolo okrem iného známe svojimi kultúrnymi ustanovizňami, bolo to stredisko filozofie, učenosti. Niet sa čo diviť, že Apollo, pochádzajúci z tohto mesta, je v Skutkoch apoštolov charakterizovaný ako človek, ktorý ovláda rečnícke, rétorické umenie a ktorý je dobre orientovaný v písmach - teda v tom, čo my dnes poznáme pod menom Stará zmluva. Mohli by sme povedať: Bol to vzdelaný, kultivovaný a pritom veriaci človek.
Pre cirkevný zbor v Korinte bolo dobre, že tam prišiel takýto človek. Korint bolo rušné prístavné mesto, boli tam ľudia rozličného typu, aj v cirkevnom zbore aj mimo neho, a Apollo vedel vhodným spôsobom odpovedať na otázky, reagovať na námietky, vysvetľovať nejasnosti. Na jednej strane to bolo dobre, na druhej strane bolo s tým spojené určité nebezpečenstvo. Na Apolla začala určitá skupina ľudí pozerať s neprimerane veľkou úctou, začali si viac všímať jeho schopnosti a menej obsah toho, čo hovoril. To vyvolalo reakciu iných ľudí, ktorým viac imponoval Pavel, a hoci bol ďaleko, v Efeze, spomínali na neho ako na zakladateľa zboru, pripomínali si jeho nadšenie a takmer charizmatickú apoštolskú vášnivosť pri zvestovaní slova a odmietaní a podvracaní nesprávnych názorov. Tak sa stalo, že keď jedna skupina ľudí začala hovoriť: Ja som Apollov, ja sa hlásim k Apollovi, druhá skupina sa vyjadrovala podobne: Ja som Pavlov, ja sa hlásim k Pavlovi. Tieto dve a ešte ďalšie dve skupiny spomína Pavel v prvej kapitole svojho listu. Môžeme ho citovať doslova: "Každý z vás hovorí: Ja som Pavlov, ja však Apollov, ja však Kéfasov, ja však Kristov." Medzi týmito skupinami vládlo určité napätie, podozrievanie, osočovanie, závisť, nepriateľstvo. To bolo nebezpečné trieštenie cirkevného zboru, a to ani nie podľa nejakých vecných hľadísk, ale podľa osôb, ktoré boli jednotlivým ľuďom sympatické.
Pre apoštola Pavla boli tieto informácie o cirkevnom zbore hrozným šokom. Veď napriek všetkým rozdielnostiam, ktoré sú v určitej miere prirodzené, chcel predsa, aby cirkevný zbor bol jednotným, jednoliatym spoločenstvom. Nie je náhoda, že na inom mieste práve v tomto istom liste hovorí, že cirkev je jedno telo, v ktorom majú všetky údy, všetky orgány spolupracovať smerom k budovaniu pekného spoločenstva. Už pri prvej zmienke o týchto skupinách v zbore píše rozhorčené slová: "Či je Kristus rozdelený? Či Pavel bol ukrižovaný za vás? Alebo či ste v meno Pavlovo boli pokrstení?" Je prejavom jeho taktnosti a jemnocitu, že práve na sebe ukazuje, aké mu je trápne, že sa proti svojim zámerom a proti svojej vôli dostal na čelo jednej skupiny v zbore. V prvých štyroch kapitolách listu sa zapodieva týmto problémom a osvetľuje ho z rozličných hľadísk.
Do tohto rámca patrí aj odsek z tretej kapitoly, ktorý sme prečítali. V ňom hovorí Pavel o svojom vzťahu s Apollom a ukazuje, aké neodôvodnené, nezmyselné, nekresťanské, protikresťanské je tvorenie nepriateľských skupín v kresťanskom cirkevnom zbore. Všimneme si pekne zaradom aj jeho prejavy rozhorčenia, aj argumenty, ktoré uvádza. "Keď jeden hovorí: Ja som Pavlov! a druhý: Ja Apollov! či nie ste príliš ľudia?" Toto je síce jemne formulovaná, ale svojím obsahom veľmi ostrá výčitka. Pokúsime sa trocha podrobnejšie rozviesť tieto slová. Pavel akoby im hovoril: Tým, že vyzdvihujete jedného alebo druhého pracovníka zboru, že nás staviate jedného proti druhému, že dokonca tvoríte nepriateľské skupiny, a tak trháte cirkevný zbor, tým všetkým dokazujete, že ste na veľmi nízkej duchovnej úrovni. Veď v dôsledku tejto nízkej duchovnej úrovne nie ste ani schopní chápať a prijímať vyššie duchovné pravdy. Tým, že sa tak veľmi sústreďujete na osoby a skupiny, uniká vám niečo, čo má prvoradú dôležitosť.
Môže sa zdať, že táto interpretácia jeho slov je príliš ostrá, ale v skutočnosti je plne potvrdená jeho vlastnými slovami: "Ani ja, bratia, nemohol som vám hovoriť ako duchovným, ale ako telesným, ako nedospelým v Kristu. Mliekom som vás kŕmil, nie tvrdým pokrmom, lebo by ste ho neboli mohli zniesť, ba ešte ani teraz nemôžete, lebo ste ešte telesní, keď sú žiarlivosť a sváry medzi vami. Či nie ste telesní a nesprávate sa príliš ľudsky? Keď jeden hovorí: Ja som Pavlov! a druhý: Ja Apollov! či nie ste príliš ľudia?"
Týmito slovami im dáva najavo, že v duchovnom ohľade sú ešte v kojeneckom veku a do duchovnej dospelosti majú ešte veľmi ďaleko. A to všetko preto, že namiesto toho, aby sa plne koncentrovali na obsah zvesti Božieho slova, sa koncentrujú na osoby, na skupiny, na ohováranie a klebety, na nenávisť a na všetky ďalšie negatívne a deštruktívne, zhubné, škodlivé veci, ktoré z toho vyplývajú. Z toho, že používa takéto silné, kritické, skoro až urážlivé slová, vidno, ako veľmi ho trápila rozháranosť v cirkevnom zbore a s akou energiou žiadal, aby v tejto veci nastala čím skôr radikálna náprava.
To sa dá dosiahnuť jedine tak, že sa naučia myslieť novým spôsobom. Zmena myslenia, totálna zmena myslenia - to je veľký problém. Z Biblie by sa dalo odvodiť niekoľko zásadných pravidiel nového typu myslenia. Jedno z nich je obsiahnuté v našom texte. Vo svojom myslení sa treba sústreďovať nie na ľudí, ale na Pána Boha. Všimnime si, akými slovami chce Pavel dosiahnuť túto zmenu myšlienkového smeru: "Čo je Apollo? Čo Pavel? Služobníci, skrze ktorých ste uverili, a to každý tak, ako mu dal Pán. Ja som zasadil, Apollo polial, ale Boh dal vzrast; takže ani ten, čo sadí, ani ten, čo polieva, nič nie je, ale Boh, ktorý dáva vzrast." To platí o práci hospodára na poli, to platí o práci duchovných pracovníkov na duchovnej roli. Gazda síce musí na roli vykonať mnoho práce: orať, zasiať, brániť, ale biologický rast obilia nie je jeho dielo a jeho zásluha - to je Božie dielo. Apoštolovia, misionári, duchovní pracovníci musia pravidelne zvestovať Božie slovo, a pritom každý koná dielo podľa svojich osobitných predpokladov, ktoré má od Boha, ale duchovné ovocie, ktoré z toho vyrastie nie je ich zásluha - to je Božie dielo. Bez Božieho požehnania by si gazda mohol ruky zodrať - nič by nedosiahol. Bez Božieho požehnania by mohol kazateľ hovoriť ako Ján Zlatoústy - nič by nedosiahol. Kdekoľvek sa objaví úroda, ovocie, duchovné výsledky - tam je to všade Božie dielo. Keďže je to tak, treba z toho odvodiť dôsledky: Nijaké uprednostňovanie Pavla ani Apolla ani nikoho iného - ani vtedy ani dnes, ale spoločné oslavovanie Pána Boha za všetko telesné i duchovné požehnanie.
"Kto sadí a kto polieva, sú jedno, ale každý dostane svoju odmenu podľa vlastnej práce." Pavel a Apollo pracujú na jednom a tom istom diele - nie na dvoch rozličných dielach. Oni dvaja to dobre vedia a zhodnú sa ako duchovne zrelí spolupracovníci na Božej roli. Ale členov korintského cirkevného zboru chcú priviesť na tú istú výšku, chcú ich zdvihnúť z duchovne kojeneckého veku na vyšší duchovný štandard, chcú ich priblížiť k duchovnej zrelosti.
I keď pracujú na spoločnom diele, každý bude hodnotený osobitne. Ale toto hodnotenie je vecou Božou. Na začiatku nasledujúcej, štvrtej kapitoly zdôrazňuje apoštol, že definitívne hodnotenie duchovných pracovníkov patrí Pánu Bohu, lebo len On pozná všetko - aj ich duchovnú prácu, aj správanie, spôsob komunikácie s ľuďmi, ale pozná aj to, čo je skryté očiam ľudských pozorovateľov, pozná to, čo je skryté pod povrchom, čo sa nachádza v hĺbke ich bytostí. Takto komplexne a pravdivo ich Boh priebežne hodnotí a raz ich zhodnotí definitívne. Táto myšlienka je ďalším argumentom, ktorý má korintských kresťanov priviesť k tomu, aby sa naučili myslieť a správať celkom novým spôsobom.
"Vy ste Božia roľa a Božia stavba." To sú dva obľúbené obrazy, ktorými je znázornená cirkev a rast cirkvi. Na poli nie je mŕtvota, ale tam sa stále niečo deje, rastie tam úroda. Na stavbe, ak má mať zmysel, nevládne mŕtvota, ale panuje tam čulý ruch, stále sa tam pracuje smerom k dosiahnutiu cieľa. Ak sa majú dosiahnuť vysoké ciele, musí tam byť jednota. Všimnime si v tejto vete dôraz na slovo "Božia". Apoštol chce povedať: Vy nie ste naše roľa a naša stavba, vy nie ste naše vlastníctvo, ale vy ste Božia roľa a Božia stavba. Aj toto zdôraznenie chce ukázať, že trieštenie cirkevného zboru a uprednostňovanie pracovníkov je protizmyselné, alebo, ako by sme dnes povedali: kontraproduktívne.
Nakoniec zdôrazňuje apoštol, že základom cirkvi je viera v Božieho Syna Ježiša Krista, ukrižovaného, vzkrieseného, dnes živého, dnes pôsobiaceho: "Ja ako múdry staviteľ, podľa milosti Bohom mi danej, položil som základ, ale iný stavia na ňom; každý však nech si dáva pozor, ako naň stavia! Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je položený, a tým je Ježiš Kristus." Na Neho, na Ježiša Krista, treba sústrediť pozornosť. Čím bližšie budeme vo svojom myslení k Ježišovi Kristovi, tým bližšie budeme navzájom i k sebe. Roztržky, sváry, roztrieštenosť - to všetko je neklamný znak toho, že sme ďaleko od Krista - a to je veľmi, veľmi zle. Ak sa chceme dopracovať k vnútornej jednote, musíme najprv vážne pracovať na sebe, osvojiť si čím viac z Kristovho spôsobu myslenia, žiť stále pod Jeho vplyvom. Takto prijaté duchovné semeno prinesie bohaté ovocie jednoty, ako to semeno v Ježišovom podobenstve, ktoré padlo na úrodnú pôdu a prinieslo stonásobnú úrodu.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
