V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

7. nedeľa po Sv. Trojici, Jakub 3, 1 - 12

Nechcite byť, bratia moji, tak mnohí učiteľmi; vedzte, že súd nad nami bude ťažší.  Veď sa my všetci v mnohom prehrešujeme.  Ak sa niekto neprehrešuje v reči, je dokonalý muž, schopný držať si na uzde aj celé telo.  Keď koňom dávame do úst zubadlá, aby nám boli povoľné, usmerňujeme aj celé ich telo.  A hľa, aj lode - hoci sú také veľké a ženú ich prudké vetry - riadi najmenšie kormidlo, kam chce kormidelníkova vôľa.  Podobne aj jazyk: je malý úd, ale chváli sa veľkými vecami.  Ajhľa, aký malý oheň, a akú veľkú horu zapáli!  Jazyk je ohňom;  svetom neprávosti medzi našimi údmi stáva sa jazyk:  poškvrňuje celé telo,  a rozpaľovaný peklom zapaľuje beh života.  Všetku divú zver, aj vtákov, plazy, aj morské tvory krotievajú aj skrotili ľudia,  ale jazyk, (toto) nepokojné zlo, plné smrtiaceho jedu, nikto z ľudí nevládze skrotiť.  Ním dobrorečíme Pánovi a Otcovi, ním preklíname ľudí stvorených na podobu Božiu;  z tých istých úst vychádza dobrorečenie a preklínanie.  Bratia moji, to nemá tak byť!  Či z prameňa tým istým otvorom vyviera sladká a horká voda?  Či figovník, bratia moji, môže rodiť olivy, alebo vinič figy?  Ani slaný (prameň) nevydáva sladkú vodu. (Jakub 3, 1 - 12)

Prečítané slová z Jakubovho listu hovoria podrobne o dare jazyka,  o možnostiach jeho používania,  a predovšetkým varujú pred zlým používaním jazyka.  Schopnosť artikulovanej reči, ako ju máme my ľudia, patrí medzi najvzácnejšie dary, ktoré sme dostali od Stvoriteľa.  Schopnosť reči nám pripadá ako niečo samozrejmé, keďže ju každý deň používame,  ale občas by sme sa mali zamyslieť nad tým, že to vôbec nie je samozrejmosť, ale niečo mimoriadne cenné.  Schopnosťou reči sa líšime od ostatných živočíchov.  Tie síce tiež majú určité metódy komunikácie, ktoré obdivujeme,  ale so schopnosťou ľudskej reči sa to ani nedá porovnať.
 Len preto, že máme dar jazyka, môžeme formulovať myšlienky - inak by to nebolo možné.  Pomocou reči môžeme komunikovať s druhými ľuďmi a pestovať s nimi spoločenstvo.  Môžeme si navzájom odovzdávať skúsenosti.  Môžeme sa dohodnúť na spoločných podujatiach.  Pomocou písanej a dnes aj elektronicky zaznamenanej reči môže generácia generácii odovzdávať svoje poznanie a skúsenosti.  Bez reči by neexistoval pokrok vo vede, technike, spoločenských vzťahoch.  Bez reči by veda a technika ani neexistovali.
 Mimoriadne dôležité je, že pomocou reči, pomocou slova komunikuje s nami Pán Boh a my môžeme komunikovať s ním.  Prvé slová Evanjelia podľa Jána sú v tomto ohľade veľmi významné:  "Na počiatku bolo Slovo, a to Slovo bolo u Boha, a to Slovo bolo Boh."  Ježiš Kristus ako jedinečné Božie slovo, slová prorokov a apoštolov.  Zapísané slová evanjelií a ostatných častí Slova Božieho.  Zvestované slovo.  Naše slová vyznania, modlitieb, piesní, chválospevov.
 Týchto niekoľko bodov, ktoré sme uviedli - to je len začiatok zoznamu, ktorý by sme mohli dlho, veľmi dlho dopĺňať.  A mali by sme to občas, v tichej chvíli, nedeľnej chvíli, robiť,  aby sme si jasnejšie uvedomili, aký veľký dar nám Pán Boh dal, keď nás vystrojil schopnosťou reči, schopnosťou slova.  Slová spontánneho úprimného poďakovania by mali byť vtedy samozrejmosťou.
 Autor Jakubovho listu si v prečítanom odseku uvedomuje, aké veľké účinky môže mať ten malý úd jazyk.  Prirovnáva ho k malým zubadlám, pomocou ktorých možno ovládať veľkého koňa,  prirovnáva ho k malému kormidlu, ktorým možno ovládať veľkú loď,  alebo k malému ohníku, ktorý môže spôsobiť veľký lesný požiar.  Veľká časť slov, ktoré vyriekneme, sú bežné, všedné, každodenné - splnia svoju úlohu v momentálnej situácii a potom na ne zabudneme.  Ale existujú aj slová inej kategórie, ktoré zanechávajú hlbokú a trvalú stopu - dobrú alebo zlú - v živote druhých ľudí, alebo aj v živote toho, kto ich vyriekol.
 Ak je niekto v zúfalej situácii, môže mu niekoľko slov otvoriť novú perspektívu, v ktorej sa naraz všetko javí v celkom novom svetle.  Ak niekto žije v nebezpečnom sebaklame, môže mu pár pravdivých slov otvoriť oči, a tak mu dopomôcť k novému začiatku.  Ak sa niekto chystá urobiť niečo zlého, môže mu pár energických slov ukázať, v akom nebezpečenstve sa nachádza a zastaviť ho na sebaničivej ceste.  To všetko sa môže diať priamym rozhovorom, listovou korešpondenciou, a dnes čím ďalej tým viac elektronickými prostriedkami komunikácie.  Ale všetko to je možné len preto, že existuje dar reči.  Toto je niekoľko príkladov pozitívneho, tvorivého používania veľkého Stvoriteľovho daru jazyka.
 Žiaľ, všetky veľké Stvoriteľove dary sa dajú zneužiť a sú nami ľuďmi veľmi zneužívané.  Vo vysokej miere to platí o jedinečnom dare jazyka.  Jazykom sa dá klamať - a nepravdou môže človek človeka priviesť k nesprávnym, zlým rozhodnutiam.  Jazyk sa dá zlomyseľným spôsobom použiť na ohováranie, ponižovanie druhého človeka.  Koľkým ľuďom bolo už takto ublížené, neraz s trvalými následkami!  Sú ľudia, ktorí sú majstri v zlomyseľnom, ničivom, démonskom zneužívaní jazyka.  Práve pred tým varuje autor nášho textu.  Pôsobivé sú obrazy a argumenty, ktoré pritom používa.
 Jeden obraz je z ríše zvierat.  Zvieratá, ktoré dnes označujeme ako domáce, boli pôvodne divé.  Človek ich dokázal skrotiť a použiť na svoju službu alebo si urobiť z nich miláčikov.  Autor však hovorí, že na rozdiel od úspechu človeka pri krotení zvierat ostáva svet jazyka vo veľkej miere svetom divých, neskrotených dravcov, predátorov.  Tešíme sa zo všetkých príkladov skroteného, tvorivého používania jazyka,  ale so zármutkom musíme dať za pravdu Jakubovi, keď hovorí, že v mnohých prípadoch funguje jazyk ako neskrotené dravé zviera.  Pomerne ľahko to zbadáme u druhých ľudí,  najmä keď sme sami zasiahnutí touto dravosťou.  Lenže potrebné je, aby sme si všímali najmä samých seba,  a to s otázkou, kedy a ako sme my dovolili a dovoľujeme svojmu jazyku, aby sa správal voči druhým ako neskrotené divé, dravé zviera.  Nápravu vzťahov medzi ľuďmi môžeme začať len od samých seba,  a to podľa Ježišových slov: "Vytiahni najprv brvno z vlastného oka."
 Aj ďalšie napomenutie používa obraz z prírody, a to obraz prameňa.  Z jedného a toho istého prameňa vyteká vždy voda toho istého druhu,  a nie v jednej chvíli voda dobrá, v inej chvíli voda horká.  Ľudský jazyk nie je ani zďaleka vždy takýto jednotný.  Citujeme text: "Ním dobrorečíme Pánovi a Otcovi,  ním preklíname ľudí stvorených na podobu Božiu;  z tých istých úst vychádza dobrorečenie a preklínanie.  Bratia moji, to nemá tak byť!  Či z prameňa tým istým otvorom vyviera sladká a horká voda?"  Toto sú slová adresované predovšetkým ľuďom veriacim, ktorí aj na službách Božích, aj vo chvíľach osobného sústredenia pestujú zbožnosť modlitbami, piesňami, chválorečením Pána Boha.  Autor nám nanucuje otázku: A to z tých istých úst, ktoré sú v jednej chvíli také pobožné, môže v inej, všednej situácii vychádzať preklínanie na adresu druhých ľudí?  U mnohých kresťanov to, žiaľ, takto naozaj je.  V jednej chvíli plno pobožných slov,  v inej situácii slová a správanie, ktoré je v totálnom protiklade so záplavou formálnej pobožnosti.  Ježiš sa stretal s takými ľuďmi, a známa je jeho reakcia na ich adresu:  "Čo ma oslovujete: Pane, Pane! a nečiníte, čo hovorím?"  Skúsme aj tieto slová vztiahnuť na seba!
 Tu však ide ešte o závažnejšiu otázku, totiž o identitu človeka.  Problém identity sa týka otázky: Kto vlastne som? Čo vlastne som?  Som človek, ktorý dobrorečí Bohu?  Alebo som človek, ktorý preklína ľudí,  človek, ktorý používa veľký dar jazyka na to, aby rozosieval nešťastie do ľudských životov a ľudských vzťahov?  Kto sa svojím jazykom správa tak, že sa podobá v prírode neexistujúcemu prameňu, z ktorého vyteká raz sladká, raz horká voda,  ten je rozpoltenou bytosťou, u ktorej sa nedá hovoriť o skutočnej identite.  Chce niekto z nás byť rozpoltenou bytosťou?  Chce niekto z nás, aby sa o ňom nedalo povedať, že nevie, kto je?, že nemá svoju identitu?  Určite nie.  Ale potom je potrebné, aby sme boli dôslední v tom zmysle, že ak v modlitbách a piesňach vychádzajú z našich úst slová dobrorečenia,  musia byť aj naše slová v každodennom styku s ľuďmi tvorivé, pozitívne, požehnané,  a nesmie byť v nich nič deštruktívne, ničivé.  Cítime dobre, že tu ide nielen o prikázanie lásky k blížnemu, ktoré by nás malo viesť v celom našom správaní,  ale ide aj o závažnú otázku našej vlastnej bytosti, osobnosti.  Preto tieto Jakubove slová by sme mali chápať a osvojiť si so všetkou vážnosťou a všetkými praktickými dôsledkami.
 Autor upozorňuje ešte na jednu vec, na ktorú veľmi jasnými slovami už pred ním upozornil Pán Ježiš Kristus.  Ide o vzťah medzi tým, čo človek nosí vo svojom srdci, čím je vo svojej podstate,  a medzi tým, aké slová vychádzajú z jeho úst.  Jakub aj tu používa obraz z prírody.  Figovník nerodí olivy, ale figy, lebo práve to zodpovedá jeho podstate - dnes by sme povedali: jeho genetickej informácii.  Podobne ani vinič nerodí figy, ale hrozno, lebo práve to zodpovedá jeho podstate.  Takisto ani to, akú vodu vydáva prameň, nie je náhoda, ale závisí to od kvality prameňa, od kvality zásobárne vody, z ktorého potom voda vyviera.
 Predtým ako Jakub tieto slová napísal, vyjadril to veľmi jasne Pán Ježiš.  Toto sú jeho slová: "Alebo vypestujte dobrý strom, i jeho ovocie bude dobré;  alebo vypestujte planý strom, i jeho ovocie bude plané;  lebo strom poznať po ovocí.  Vreteničie plemeno, ako môžete hovoriť dobré, keď sami ste zlí?  Lebo z plnosti srdca hovoria ústa.  Dobrý človek vynáša dobré z dobrého pokladu a zlý vynáša zlé zo zlého pokladu.  Ale hovorím vám, že z každého prázdneho slova, ktoré ľudia vyslovia, budú vydávať počet v súdny deň.  Lebo pre svoje slová budeš ospravedlnený a pre svoje slová budeš odsúdený."
 Tu je daná odpoveď na veľmi dôležitú otázku:  Čo môžeme robiť, aby sa naše používanie jazyka očistilo od zlých, ničivých, škodlivých vecí?  Čo môžeme robiť, aby sa stalo zdrojom požehnania pre naše okolia?  Čo môžeme robiť, aby sa aj na našich slovách prejavovalo, že sme nie rozpoltenou, ale jednotnou bytosťou?  A aby sme v súdny deň mohli povedať: Pane Bože, ďakujem ti za dar reči a za to, že si ma viedol svojím Duchom Svätým, aby som tento dar využíval len na dobro?
 Odpoveď znie: Dať si meniť svoje srdce, svoj vnútorný myšlienkový a citový svet tak, aby sa stal bohatou vnútornou zásobárňou dobrých, tvorivých myšlienok a slov.  Ako meniť svoje srdce?  Meniť ho tak, že každý deň budeme chodiť do školy k Tomu, o ktorom je povedané:  "Na počiatku bolo Slovo ... a to Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami."  On môže a chce meniť naše srdce tak, aby sa stalo trvalým zdrojom dobrej, čistej, živej vody.  On nás pozýva k tomu slovami:  "Kto by pil z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky,  ale voda, ktorú mu ja dám, bude v ňom prameňom vody prúdiacej k večnému životu."

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.