5. Mojžišova 6, 4 - 9
Počuj, Izrael! Hospodin, náš Boh, je jediný Hospodin. Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou. Slová, ktoré ti dnes prikazujem, budú v tvojom srdci. Budeš ich vštepovať svojim synom a budeš hovoriť o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš kráčať cestou, či budeš líhať alebo vstávať. Priviažeš si ich ako znamenie na ruku, budeš ich mať ako pásku na čele medzi očami a napíšeš ich na veraje svojho domu a na svoje brány. (5. Mojžišova 6, 4 - 9)
Toto prikázanie - Milovať Pána Boha celou svojou bytosťou - nachádza sa v Božom zákone. Pán Ježiš povedal, že je to najväčšie prikázanie zákona. Obsahovo je príbuzné s prvým z desiatich prikázaní: "Ja som Hospodin, tvoj Boh; nebudeš mať iných bohov okrem mňa."
Zákon - Boží alebo ľudský - sa obyčajne považuje za cudzie teleso, ktoré zvonku prichádza do života človeka a núti ho robiť niečo, na čo nemá veľkú chuť, alebo mu zakazuje robiť veci, ktoré ho priťahujú. Keby toto bolo všetko, čo vieme o Božom zákone povedať, bolo by toho veľmi málo, bolo by to plytké a úplne prevrátené.
Zmysel Božieho zákona je iný. Boží zákon upozorňuje človeka na jeho pravé, skutočné bytie, upozorňuje človeka, čím človek je vo svojej podstate, a čím by preto mal byť aj v skutočnosti. Boží zákon ukazuje človeku, ktoré sú jeho vlastné pekné možnosti, potenciality, ktoré by mohol a mal realizovať, premeniť na skutočnosť.
To, že je vôbec potrebné, aby človek bol upozornený na to, čo je jeho podstata, to už samo osebe hovorí niečo o situácii človeka. Za normálnych okolností by malo byť prirodzené, aby človek vedel, čím je on sám vo svojej podstate, aby vedel o dobrých možnostiach, ktoré Pán Boh vložil do jeho bytosti. Kto je zaľúbený, tomu netreba osobitne hovoriť, že toho druhého má milovať. Keby s človekom bolo všetko v poriadku, nebolo by ho treba osobitným zákonom upozorňovať na jeho podstatu a jeho možnosti. Keďže je však potrebné upozorňovať ho na to - a zákon Boží ukazuje, že je to potrebné - tak to znamená, že sa muselo niečo stať, čo človeka odcudzilo, odviedlo od jeho opravdivého bytia.
Tretia kapitola Prvej Mojžišovej knihy hovorí názorným spôsobom o tom, ako sa človek odcudzil od základu svojho bytia, od Boha, a tým aj od svojho pravého bytia. V náboženskej reči sa táto tragická udalosť a tragická situácia človeka, ktorá z toho vznikla, nazýva hriechom. Ale aj ľudia, ktorí neuznávajú náboženské slovo "hriech", musia pri pohľade na človeka a na svet povedať, že s človekom a svetom niečo nie je v poriadku. Vysvetlenie tohto zlého stavu je u rozličných ľudí rozličné, ale tušenie alebo poznanie, že človek a ľudstvo je vo veľmi zlom položení, je všadeprítomné. Človeku, ktorý sa nachádza v stave hriechu, v stave odcudzenia od Pána Boha a tak aj v stave odcudzenia od svojej vlastnej podstaty, takému človeku je potrebné povedať, čo je, v čom spočíva jeho podstata, lebo my ľudia sme na to zabudli, nevieme to. V dôsledku odcudzenia je človek sebe samému tvor tajomný a záhadný. Preto je v tejto situácii veľkým dobrodením Boží zákon, ktorý nám formou prikázaní hovorí, čo je naša ľudská podstata.
Boží zákon obsahuje mnoho rozličných prikázaní, ale najdôležitejšie zo všetkých je to, ktoré sme čítali v dnešnom texte: "Počuj, Izrael! Hospodin, náš Boh, je jediný Hospodin. Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou." Keďže sme si uvedomili, že Boží zákon odhaľuje podstatu ľudského bytia, musíme povedať, že táto citovaná veta je najdôležitejšia veta o podstate ľudského bytia. Jej obsahom je toto: Človek zásadne, podstatne, principiálne patrí k Pánu Bohu. Len v blízkosti Božej, len v spojení s Pánom Bohom môže mať plnosť života. Len pri Pánu Bohu je jeho opravdivý domov. Ak žije mimo kontaktu s Pánom Bohom, žije v cudzine, a to i vtedy, keby sa mu podľa ľudských meradiel vodilo akokoľvek dobre. Preto má milovať Pána Boha celou svojou bytosťou a usilovať sa žiť v jeho stálej blízkosti.
Prečo je práve toto normálny spôsob ľudského bytia a prečo je všetko ostatné nenormálne? Veď poznáme mnoho iných koncepcií a spôsobov života. Tak prečo spomedzi veľkého množstva chápania a spôsobov života, ktoré existujú, označujeme za jediný normálny spôsob práve život v blízkosti Božej? Odpovedať sa dá nakrátko: Pretože náš život, naše bytie je v plnom rozsahu závislé od Pána Boha. On je základ nášho života. Vyšli sme z jeho rúk. Žijeme len preto, že to on chce. Keď sme ohrození nebytím, smrťou, jediný on nás môže zachrániť. Život izolovaný od neho neexistuje, lebo on je jediný prameň života. Na veci nič nemení, že to mnohí nevedia, ignorujú, popierajú a proti tomu protestujú. Pravda ostáva pravdou, nech si ľudia myslia o nej čokoľvek. Preto musíme povedať: Život v Božej blízkosti je jediný normálny spôsob života.
Nik iný a nič iné okrem Pána Boha nemôže nám život darovať a ani ho zničiť. Je síce mnoho ľudí, ktorí si myslia a chvália sa, že sú záchrancami a spasiteľmi, že oni vedú život na vyššiu úroveň. Ale nech by človek akokoľvek napomáhal život, robí to vždy z predpokladov, ktoré pochádzajú od Boha, a tak sa nemá čím chváliť. Pripomeňme si apoštolove slová: "Čo máš, čo by si nebol dostal? A keď si dostal, čo sa chváliš, ako by si nebol dostal?"
Je mnoho iných, ktorí tvrdia, že môžu život zničiť. Môžu naozaj spôsobiť mnoho bolesti a utrpenia, môžu aj vyhasiť časnú formu života, ale zničiť život nemôžu. Pán Ježiš povedal, že tieto diabolské možnosti človeka majú neprekročiteľné hranice: "Nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale dušu nemôžu zabiť." "Nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, a potom už nič viac nemôžu urobiť." O našom bytí či nebytí rozhoduje jedine Pán Boh, nie náhoda, nie ľudia, nie slepý osud, a preto je pravdivá myšlienka odvodená z prečítaného textu, že normálny život je život v Božej blízkosti.
Keby človek fakticky žil v Božej blízkosti, keby Pána Boha miloval celou svojou bytosťou, nebolo by potrebné toto prikázanie. Keďže toto prikázanie je potrebné, vidno z toho, že človek proti nemu hreší. Hrešiť môže rozličnými spôsobmi. Napríklad tak, že sa formálne, slovami síce hlási k viere v Pána Boha, ale Pán Boh mu je len nedeľnou, kostolnou záležitosťou, a nie najvyššou, bezpodmienečnou záležitosťou.
V takom prípade vyhradí človek Pánu Bohu nejaký kútik svojho srdca, nejakú malú, nepatrnú čiastočku svojho času, ale nedovolí mu preniknúť do všetkých oblastí svojho života. Hodina za týždeň - v nedeľu v kostole, alebo dve hodiny do roka - na Štedrý večer a na Veľký piatok. Tento čas ti, Pane Bože, venujem, ale prosím, aby si do môjho ostatného času nevstupoval a neznepokojoval ma. Nevstupuj, prosím, do mojich všedných záležitostí v rodine, v práci, v ekonomických a finančných veciach.
Tak sa potom stane, že skoro všetky životné záležitosti a problémy rieši takzvaný "veriaci" človek tak, akoby Pána Boha nebolo, akoby o ňom nikdy nebol počul. Proti takémuto úbohému náboženstvu zdôrazňuje náš text, že Pána Boha treba milovať celým srdcom, celou dušou, celou silou, že ho treba milovať totálnym spôsobom.
Alebo sa človek usiluje robiť kompromisy. Pán Ježiš varuje pred kompromisom medzi Pánom Bohom a mamonou. Pri takomto kompromise chce človek mať za Boha aj Hospodina aj peniaze, mamonu. Taký prípad zažil Pán Ježiš pri stretnutí s bohatým mladíkom. Ten chcel milovať aj Pána Boha, ale jeho srdce bolo nerozlučne zrastené s jeho bohatstvom. Pán Ježiš jasne povedal, že taký kompromis sa nikdy nemôže podariť: "Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone."
Druhý typ hriechu proti prikázaniu, o ktorom hovoríme spočíva v tom, že si človek nájde rozličné veci z pominuteľného sveta, a tie povýši vo svojom živote do funkcie boha, z nich urobí pre seba záležitosť najvyššej dôležitosti. Môžu to byť peniaze, úspech, sláva, spoločenské postavenie, telesná krása, telesná sila, luxus, prestíž, veľká moc, sex, drogy a podobne. Niektoré z týchto vecí môžu mať pri správnom používaní rozumnú funkciu, ale u mnohých ľudí sa stávajú najvyššou hodnotou, nad ktorú nepoznajú nič vyššieho. Vtedy sa tieto veci stávajú modlami, vtedy sa človek dopúšťa ťažkého hriechu proti prvému prikázaniu. Alebo egocentrický človek chce zo seba samého urobiť boha pre seba aj pre svoje okolie.
Aké nebezpečenstvo hrozí človeku, ktorý Pánu Bohu nedá prvé, hlavné, rozhodujúce miesto vo svojom živote? Ak si okrem Hospodina nachádza ešte iného boha, ak teda chce robiť kompromisy, je rozpoltený, a rozpoltenosť smeruje k zničeniu plného ľudského bytia.
Ak do funkcie boha povýši niektorú z pominuteľných vecí, ak teda svoj život postaví na nesprávnom základe, dožije sa sklamania. Falošní bohovia dávajú síce človeku určité obdobie sladkého sebaklamu, niekedy aj dosť dlhé obdobie, ale potom - a to bez jedinej výnimky - nastáva v určitom okamihu otrasné vytriezvenie, keď si človek uvedomí svoj hrozný životný omyl a jeho následky. Taký typický prípad neskorého otvorenia očí vykreslil Pán Ježiš v podobenstve o boháčovi a Lazárovi. Boháč mal vo svojom živote veľmi dlhé obdobie sladkého sebaklamu, ale jeho vytriezvenie bolo strašné.
Keby sme si dali tú prácu a dôkladne pozorovali život, keby sme pozorovali ľudí, ktorí si za bohov svojho života zvolili pominuteľné veci, našli by sme u každého moment hrozného vytriezvenia. Neraz už v tomto živote. Ak nie v tomto živote, tak určite na Božom súde. Lenže človek je obyčajne slepý pre takéto varovné príklady. Najväčšie prikázanie Božieho zákona nás chce varovať a zachrániť pred všetkými spomínanými nebezpečenstvami.
Čo znamená toto najväčšie prikázanie? Čo to znamená milovať Boha? V tomto prikázaní sa nápadne zdôrazňuje slovo "celý": Pána Boha máme milovať celým srdcom, celou dušou, celou silou. nič z toho, čo sme, čo máme, čo k nám patrí, nemá byť v tomto ohľade výnimkou. Milovaním Pána Boha má byť bez výnimky charakterizovaná, poznačená, preniknutá celá naša bytosť, všetko naše myslenie, všetok náš čas, každé miesto, na ktorom sa nachádzame. Keď hovoríme o Božej všadeprítomnosti, musíme myslieť aj na toto prikázanie: Pán Boh chce byť a má byť bez výnimky všadeprítomný v celom našom živote. Myšlienka na Pána Boha a zvrchovaný rešpekt pred ním má preniknúť všetko, čo tvorí obsah nášho života, teda nielen nedeľné chvíle, ale aj každodenné chvíle, situácie, problémy.
To neznamená, že máme v každej chvíli spomínať Božie meno, ale znamená to, že na všetkých jednotlivostiach nášho života má byť cítiť, že ich diriguje, usmerňuje, riadi Pán Boh. Zmysel modlitby, čítania Biblie, účasti na službách Božích, na večeri Pánovej a ostatných náboženských úkonoch je práve to, aby cez tieto príležitosti ako cez otvorené dvere vstupoval Pán Boh do nášho života a prenikal do všetkých jeho oblastí. Chápať svoj život so všetkými obsahmi ako Boží dar a byť mu za to vďačný, nosiť vo svojom srdci bázeň Božiu, to znamená najvyšší rešpekt a zodpovednosť pred Pánom Bohom, túžiť po Pánu Bohu ako po svojom najopravdivejšom domove - to všetko patrí k tomu, o čom náš text hovorí ako o milovaní Boha celou bytosťou.
Hovorili sme o nebezpečenstvách života v odlúčenosti od Boha. Teraz sa pýtame, aký prínos to znamená pre človeka, ak miluje Pána Boha celou bytosťou? Ak človek miluje Pána Boha celou bytosťou, stáva sa z neho jednotná, jednoliata bytosť. To je predpoklad pevného, solídneho duchovného zdravia. Lebo podkladom strachu, rozpoltenosti a iných nepríjemných duševných javov sú vnútorné konflikty, rozpory. Ale pre koho sa Pán Boh stane najvyššou záležitosťou jeho života, u toho sa jednotlivé zložky bytosti nedostávajú do vzájomného konfliktu, lebo všetky sú jednotne orientované na jeden pevný stredobod: na Pána Boha. Láska k Bohu, o akej hovorí náš text, vedie teda k pevnému vnútornému pokoju, vyrovnanosti, radosti, duchovnému zdraviu.
Keď Pán Ježiš povedal, že toto je najväčšie prikázanie v zákone, hovoril na základe vlastnej skúsenosti. On žil v plnej miere podľa tohto prikázania, a na jeho vnútornom pokoji, vyrovnanosti, radosti môžeme vidieť, koľko požehnania z toho plynie. Toto prikázanie sa nám ponúka ako jedinečná životná možnosť, šanca aj pre nás.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
