1. list Jánov 2, 7 - 11
Milovaní, nepíšem vám nové prikázanie, ale staré prikázanie, ktoré máte od počiatku. Týmto starým prikázaním je slovo, ktoré ste počuli od počiatku. A predsa, (ako) nové prikázanie píšem vám, čo je pravdivé v Ňom aj vo vás, pretože tma prechodí a svieti už pravé svetlo. Kto hovorí, že je vo svetle, a nenávidí brata, je doteraz v tme. Kto miluje brata, zostáva vo svetle a nieto v ňom nič pohoršujúceho. Ale kto nenávidí brata, je v tme a chodí v tme a nevie, kam ide, pretože mu tma zaslepila oči. (1. list Jánov 2, 7 - 11)
Ktoré je to prikázanie, o ktorom apoštol Ján hovorí v tomto texte, že je to staré a predsa nové prikázanie? Zo súvislosti vidno, že má na mysli prikázanie lásky. V evanjeliu Jánovom máme podobné slová z úst Pána Ježiša: "Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa vzájomne milovali aj vy."
Prečo ho nazýva starým prikázaním? Lebo prikázanie lásky bolo známe dávno pred pôsobením Pána Ježiša Krista. Známa je suma zákona, dvojité prikázanie lásky, milovať Boha celou bytosťou, milovať blížneho ako seba. toto prikázanie prevzal Pán Ježiš z Mojžišovho zákona. Prikázanie lásky má teda dlhú históriu, preto ho možno označiť ako staré prikázanie.
Prvý list Jánov bol napísaný niekoľko desaťročí po živote Pána Ježiša, možno nejakých 60-70 rokov. Za taký čas malo prikázanie lásky už svoje dejiny aj v kresťanskej cirkvi. Bolo zvestované v kázňach Božieho slova ako najpodstatnejšie prikázanie, a prenikalo do ľudských sŕdc. Aj vzhľadom na dejiny tohto prikázania v kresťanskej cirkvi bolo možné označiť ho ako staré prikázanie.
Má to nejaký význam, že sa tu zdôrazňuje, že ide o staré prikázanie? Áno, v myslení a živote je dôležité opierať sa práve o tie body, ktoré si napriek vonkajším zmenám zachovávajú nezmenenú platnosť. Tak ako sa napríklad v Liste Židom zdôrazňuje, že napriek všetkým zmenám vo svete je Ježiš Kristus ten istý včera i dnes i naveky, tak napriek všetkým zmenám vo svete je prikázanie lásky stálou, nemennou, najvyššou normou ľudského správania. Prízvukovanie toho, že ide o staré prikázanie, nám pripomína, že treba pri myslení a formovaní života nadväzovať vždy na to najhlbšie, najpôvodnejšie, trvalé. Keby sme nemali toto staré, podstatné, nemenné, veľmi ľahko by sme sa stali obeťou meniacej sa módy názorov. Ale tým by sme stratili aj svoju identitu, svoju ľudskú dôstojnosť.
Toto prikázanie lásky je v našom texte súčasne označené ako nové prikázanie. Prečo? Lebo to, ako Pán Ježiš toto prikázanie vysvetľoval a uplatňoval, urobilo z tohto prikázania prakticky nové prikázanie. Platnosť tohto prikázania rozšíril rozličnými smermi. Jeho uplatnenie rozšíril ho na hriešnikov. Miloval hriešnikov, a to aj tých, ktorými druhí z celej duše opovrhovali. Miloval ich nie pre ich hriechy, ale preto, že aj v nich poznal Božie deti, ktoré treba láskou oslobodiť z pút hriechu a pomôcť im k novému životu. Niektorí pravoverní rabínski učitelia tej doby hovorili: V nebi je radosť, keď jeden hriešnik zmizne zo zeme. Naproti tomu Pán Ježiš povedal, že v nebi je veľká radosť, keď jeden hriešnik urobí pokánie, zmení svoj život a je zachránený. Platnosť tohto prikázania rozšíril Pán Ježiš na pohanov. Jeden rabínsky výrok hovoril, že pohanov stvoril Boh na to, aby ich spálil v pekle. Pán Ježiš však prejavoval lásku aj pohanom a povedal, že Pán Boh tak miloval svet, to znamená aj pohanský svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v neho. Platnosť tohto prikázania rozšíril na nepriateľov. Poznáme jeho slová z Kázne na vrchu: "Milujte svojich nepriateľov, dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú, čiňte dobre tým, ktorí vás nenávidia, a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú a vám sa protivia." Pán Ježiš tak rozšíril hranice platnosti prikázania lásky, že z lásky nikto nemusí byť vylúčený. Preto možno a treba toto prikázanie nazvať novým prikázaním.
Novým je toto prikázanie aj preto, že Pán Ježiš ukázal, že láska sa nemusí zastaviť pred žiadnymi prekážkami. Jeho láska narazila na odpor u mnohých ľudí, on sa od lásky ani tak nedal odvrátiť. Nenachádzame u neho ani stopu zatrpknutosti. Pre človeka s obmedzenou ochotou milovať by bolo príznačné, že by v podobnej situácii povedal: Keď si moju lásku neviete oceniť, keď ju neopätujete, končí sa moja láska k vám. U Pána Ježiša nenájdeme nikde ani náznak takéhoto postoja. Zachoval si lásku k ľuďom napriek všetkému nepriateľstvu, ktoré od ľudí zažil. Modlitba na kríži, v ktorej sa modlil za svojich sudcov, katov, posmievačov, je jasným dokladom toho. Aj naša láska má byť láskou podľa Ježišovej interpretácie a jeho príkladu.
Ján píše, že prikázanie lásky je pravdivé v Pánu Ježišovi a v ľuďoch, ktorým píše. Prečo spája pojem lásky s pojmom pravdy? Toto spojenie je prekvapivé, ale je objavné. Pod pravdou obyčajne rozumieme pravdivé výpovede o nejakých veciach, skutočnostiach, udalostiach. Pri takomto chápaní je pravda obmedzená len na rozum, intelekt. Ale v oblasti kresťanskej existencie toto obmedzenie padá. Podľa slov Jánových o pravde možno hovoriť len tam, kde sa súčasne uplatňuje, praktizuje láska. Je smutné, že toto poznanie sa v kresťanstve ani zďaleka naplno neuplatnilo. Koľkokrát sa my kresťania dokážeme medzi sebou škriepiť, kto má v tej alebo tej teoretickej otázke pravdu. Takéto diskusie spravidla úplne oddeľujeme od otázky, či praktizujeme, uplatňujeme lásku. Pre kresťanstvo z toho vznikli nesmierne škody. Prvou otázkou by vždy malo byť: Žijem v láske? Keby sa v kresťanskej cirkvi na toto dával hlavný dôraz, dokázali by sme aj sporné otázky teoretického rázu riešiť celkom iným spôsobom.
Potom v texte nasledujú slová: "Tma prechodí a svieti už pravé svetlo." Akú funkciu majú tieto slová v súvislosti textu o láske? Upozorňujú na to, že vo svete prebieha určitý proces. Autor nemyslí na výpočet jednotlivých dejinných udalostí. Ide mu o vyššiu záležitosť: Ide o dejinný proces, ktorý vedie od tmy k svetlu. Vo svete je aj tma aj svetlo. Radostné posolstvo, s ktorým sa môžeme stretnúť na viacerých miestach Písma svätého, je, že nech by boj medzi tmou a svetlom bol čo aký ťažký, nech by trval aj dlho, nakoniec perspektívu budúcnosti má len svetlo. Ján svojím prenikavým pohľadom videl aj vo svojej prítomnosti jednotlivé víťazstvá svetla nad tmou. Do tohto zápasu, do tohto procesu, v ktorom nakoniec zvíťazí svetlo, zasadil aj slová o láske. Aké miesto má láska v tomto zápase medzi svetlom a tmou? Ján odpovedá jednoznačne: Kto nenávidí brata, je v tme, kto miluje brata, je vo svetle. Kto nenávidí, stavia sa na stranu tmy, tmy, ktorá nemá budúcnosť. Kto miluje, stavia sa na stranu svetla, svetla, ktoré kráča od jedného víťazstva k druhému, a ktoré nakoniec zvíťazí v plnom rozsahu.
Ján nehovorí len všeobecne o nenávisti a láske, ale hovorí konkrétne o nenávisti k bratovi a o láske k bratovi. Brat, to je blízky človek, s ktorým prichádzame často do styku, teda príslušník našej rodiny, spolupracovník, priateľ, atď. Je potrebné takto konkretizovať? Áno, je to veľmi dôležité. Prečo? Lebo ľahké je hovoriť o láske všeobecné slová - to dokáže každý. Niekedy máme dojem, že slov o láske je v ústach kresťanov toľko, že sú celkom devalvované. A ďalej: Ľahké je milovať slovami ľudí, ktorí žijú tisícky kilometrov od nás, ktorých sme nikdy nevideli ani neuvidíme. Voči nim sa nejeden kresťan dokáže rozplývať slovami lásky. Veď ide o lásku, ktorá nič nestojí. Omnoho ťažšie je milovať jednotlivých konkrétnych ľudí, s ktorými sa pravidelne stretávame. Všimnime si jednu veľmi smutnú vec: Sú kresťania, ktorí vedia všeobecne veľmi pekne hovoriť o láske, ale v styku s ľuďmi, napríklad s príslušníkmi vlastnej rodiny, alebo so spolupracovníkmi, sa správajú tak, akoby o láske neboli nikdy nič počuli. Rozhodujúce nie sú slová o láske, ale praktický každodenný postoj lásky. Kto zo svojho správania voči druhým ľuďom vylúči lásku, u toho slová o láske, nech by boli čo ako podmanivé, nemajú žiadnu cenu. "Kto hovorí, že je vo svetle, a brata nenávidí, je až dosiaľ v tme." Teda i ak človek tvrdí, že je vo svetle, že prijal svetlo evanjelia a nového života, ktoré priniesol Ježiš Kristus, ale voči blízkym ľuďom sa správa neláskavo, bezohľadne, ponižujúco alebo ľahostajne, ten je podľa slov apoštola Jána ešte stále v tme, teda v oblasti zanikajúcej minulosti.
Neláskavosť, nedostatok lásky, nenávisť je bolestná nielen pre tých, proti ktorým je namierená, ale toto všetko sú veľmi nebezpečné postoje aj pre toho človeka, ktorý ich zaujíma. Pozoruhodné sú slová: "Kto nenávidí brata, je v tme a chodí v tme a nevie, kam ide, pretože mu tma zaslepila oči." Nenávisť, nedostatok lásky zaslepuje človeka, to znamená pozbavuje ho schopnosti správne vidieť. Nenávisť znemožňuje človeku správne hodnotiť druhého človeka, znemožňuje vidieť to dobré, čo je v ňom. Koľko dobrých návrhov, nápadov v rozličných spoločenstvách, aj v cirkevných spoločenstvách, stroskotalo len preto, že ten, kto návrh prináša niekomu nie je sympatický! Nenávisť pozbavuje človeka schopnosti vidieť veci objektívnym, vecným spôsobom. Naproti tomu opravdivá láska nás učí vidieť ľudí a veci v správnom svetle, učí objavovať to dobré, čo sa nachádza v druhom človeku.
Nás miluje Pán Boh takouto tvorivou láskou. Voči nám sa správa Pán Ježiš podľa toho starého, ale ním samým renovovaného, a tak nového prikázania lásky. To je dosť dôvodov na to, aby sa to staré prikázanie lásky, a to v radikálne novej Ježišovej interpretácii stalo najvyšším pravidlom nášho každodenného života.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
