3. nedeľa po Sv. Trojici, Rímskym 2, 1 - 11
Preto nemáš výhovorky, človeče, ktokoľvek súdiš (iného). Veď v čom iného súdiš, odsudzuješ sám seba, lebo veď ty, ktorý súdiš, robíš to isté. A vieme, že súd Boží je podľa pravdy proti tým, čo tak robia. A ty, človeče, ktorý súdiš tých, čo tak robia, a sám robíš to isté, či sa nazdávaš, že ujdeš súdu Božiemu? Alebo či pohŕdaš bohatstvom Jeho dobrotivosti, trpezlivosti, zhovievavosti a nevieš, že dobrota Božia ťa vedie k pokániu? Ale ty vo svojej zatvrdilosti a nekajúcnosti srdca zhromažďuješ si hnev - keď príde deň hnevu a zjaví sa spravodlivý súd Boha, ktorý odplatí každému podľa jeho skutkov: večným životom tým, čo s vytrvalosťou v dobrom skutku hľadajú slávu, česť a nesmrteľnosť, ale hnevom a rozhorčením tým, čo sú svárliví, sú neposlušní pravde, ale povoľujú neprávosti. Súženie a úzkosť príde na každú dušu, ktorá pácha zlo, najprv na Žida, i na Gréka, ale sláva a česť a pokoj každému, kto činí dobro, najprv Židovi, aj Grékovi. Lebo Boh neuprednostňuje nikoho. (Rímskym 2, 1 - 11)
Ohováranie, posudzovanie, odsudzovanie druhých ľudí bolo zrejme známou a rozšírenou vecou vo všetkých dobách, i v dobe, keď vznikalo Písmo sväté. Vidíme to z toho, že Biblia obsahuje na viacerých miestach o tejto veci zásadné výpovede.
Ohováranie a odsudzovanie sa vyskytuje v rozličných obmenách. Ohovárať môže jednotlivec jednotlivca - a to je dosť častý zjav -, ohovárať môže jedna spoločenská skupina inú spoločenskú skupinu, napríklad skupinu náboženskú, národnú, etnickú a podobne.
Prečítali sme odsek z Pavlovho Listu Rímskym. V ňom sa hovorí o tom, že jedna náboženská a národná skupina pozerá odsudzujúcim spôsobom na inú náboženskú a národnú skupinu. Všimnime si podrobnejšie, o čo ide.
V prvej kapitole Listu Rímskym podal apoštol veľmi tvrdé, kritické hodnotenie vtedajšieho pohanského sveta. Podľa apoštolovho opisu sa tento svet dostal do nebezpečného mravného úpadku. Názorne to ilustruje dlhým zoznamom nerestí, ktoré mohol vidieť okolo seba. Mravný úpadok bol jednou z príčin, ktoré viedli neskôr k rozkladu rímskej ríše.
Apoštol však neobmedzuje svoj kritický pohľad len na pohanský svet. V druhej kapitole, z ktorej je náš prečítaný text, zaostruje pozornosť na svojich súkmeňovcov, Izraelitov. Títo ľudia si boli vedomí svojej náboženskej a mravnej nadradenosti nad pohanov. V druhej kapitole uvádza apoštol výstižné príklady tohto nadradeného sebavedomia. Uvádza príklady a zároveň kritizuje a schladzuje toto nadmerné vyvyšovanie sa. Upozorňuje ich, že často oni sami robia to isté, čo kritizujú na pohanoch. Svojim súkmeňovcom, Židom, adresuje tieto slová: "Namýšľaš si, že si vodcom slepých, svetlom tých, čo sú vo tme, vychovávateľom nerozumných, učiteľom nedospelých, a v zákone máš stelesnenú známosť a pravdu. Nuž ty, ktorý učíš iného, sám seba neučíš? Ty kážeš nekradnúť, a sám kradneš? Ty hovoríš: necudzolož, a sám cudzoložíš? Ty si modly ošklivíš, a olupuješ svätyne? Ty sa chvastáš zákonom, a zneuctievaš Boha prestupovaním zákona?"
Čo znamenajú tieto slová? Tým, ktorí odsudzujú druhých, radí apoštol, aby sa najprv pozreli sami na seba. Cítime dobre, že toto upozornenie a táto rada má platnosť nie iba pre situáciu, ktorú sme práve opísali, ale vzťahuje sa na všetky situácie ponižujúceho ohovárania, teda aj na tie, ktoré sa vyskytujú dnes. Lebo aj v dnešnom živote je dosť ohovárania a odsudzovania. Často sa stáva, že keď sa dvaja zídu a začnú hovoriť o treťom, nájdu na ňom niečo, čo sa dá kritizovať, ohovoriť, odsúdiť. Neraz bývajú takéto reči spojené s menšou alebo väčšou dávkou zlomyseľnosti. Martin Luther vo vysvetlení 8. Božieho prikázania žiadal, aby sme si u svojich blížnych všetko vysvetľovali v tom lepšom zmysle, aby sme sa teda snažili nájsť vysvetlenie, prečo náš blížny urobil toto alebo tamto, aby sme sa za tým usilovali nájsť nejaký dobrý úmysel. Žiaľ, nedá sa to v každom prípade. Ale, odhliadnuc od toho, v nás ľuďoch je tendencia objavovať za slovami a skutkami našich blížnych práve tie horšie alebo domnele horšie úmysly.
Ohováranie spôsobuje vždy mnoho trpkých chvíľ ľuďom, ktorí sú ohováraní. Niektorí sú síce tvrdšej povahy a nič si nerobia z toho, keď si druhí o nich čokoľvek hovoria. Ale veľmi mnohí ľudia sú citliví a veľmi ich zraní, keď ich ohovárajú, hlavne keď ich ohovárajú zlomyseľne.
Možno aj my pocítime v sebe neraz snahu ohovárať druhých. Ale súčasne vieme, aké nepríjemné je nám, keď sa staneme predmetom ohovárania. Už táto jednoduchá úvaha by nás mala pribrzdiť, keď cítime v sebe nutkanie smerujúce k ohováraniu. Poznáme takzvané zlaté pravidlo z Ježišovej Kázne na vrchu: "Čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy." Rovnako dôležitá je aj jeho negatívna forma: "Čo nechcete, aby vám ľudia robili, nerobte im ani vy."
Treba si nám všimnúť, čo o ohováraní hovorí náš text a ostatné časti Písma svätého. Sú to zásadné veci, ktoré si nám treba pozorne všimnúť a vztiahnuť na seba. Uvedieme niektoré z nich.
Písmo sväté nás upozorňuje, že my ľudia pri hodnotení druhých a hodnotení seba používame dvojaké meradlo. Možno si to ani neuvedomujeme, ale to znamená len, že táto dvojakosť je v nás hlboko vrastená. Práve preto je dôležité, že nám Biblia v tejto veci nastavuje pravdivé zrkadlo. Meradlo, podľa ktorého hodnotí človek seba samého, býva spravidla veľmi mierne. Pre svoje správanie, slová, činy, ktoré si zaslúžia oprávnenú kritiku, nachádza človek mnoho výhovoriek, vysvetlení, ospravedlnení. Tým všetkým chce zmenšovať, bagatelizovať negatívny význam svojho správania. Naproti tomu meradlo, ktorým človek hodnotí druhých ľudí, je veľmi prísne. Obyčajne zamlčuje všetky poľahčujúce okolnosti, ktoré by sa dali uviesť v prospech toho druhého. Za tým musíme vidieť skrytú tendenciu, snahu vykresliť toho druhého v čím černejších farbách.
Ježiš Kristus si všímal túto nelogickú a neetickú nedôslednosť vo svojom prostredí. Zrejme sa s ňou stretával často. Povedal o tom veľmi ostré slová. Je to jeho známy výrok o smietke a brvne v oku: "Prečo bratovi vidíš v oku smietku, a vo vlastnom oku nebadáš brvno? Alebo ako môžeš povedať svojmu bratovi: Dovoľ, vyberiem ti smietku z oka - keď ty sám máš v oku brvno? Pokrytec, vytiahni najprv brvno z vlastného oka, a potom budeš jasne vidieť, aby si mohol vybrať smietku z oka svojho brata." Ježišove slová sú formulované krátko, ale vyžadujú si naše dlhé sústredenie, aby sme si uvedomili celý ich dosah, aby sme si ich osvojili ako pravidlo vlastného správania. Ak ich budeme mať stále na pamäti, možno nám odíde chuť ohovárať druhých a začneme sa kriticky pozerať najprv na seba.
Rozličné meradlá používame len my ľudia. Keď Pán Boh hodnotí ľudí, či už v rámci tohto časného života alebo na svojom definitívnom súde, používa jedno, jednotné meradlo na všetkých. V prečítanom texte z Listu Rímskym sa o Pánu Bohu hovorí, že on neuprednostňuje nikoho. Pred Pánom Bohom nemá nikto nijakú protekciu. V tomto našom svete sme si zvykli na všelijaké uprednostňovanie. Človek si ho neraz chce vynútiť úplatkami a rozličnými inými metódami. Ale v prítomnosti Pána Boha, spravodlivého sudcu, nič také neprichádza do úvahy. A treba si uvedomiť, že doopravdy záleží iba na jeho hodnotení. Kedykoľvek sa nás zmocní túžba ohovárať druhých, uvedomme si, že Pán Boh používa na všetkých ľudí tie isté hodnotiace meradlá. Pán Ježiš vyslovil vážne varovanie: Akým súdom súdite vy, takým sami budete súdení.
Aj Pán Ježiš vo svojich výrokoch, aj apoštol Pavel v prečítanom texte naznačujú jednu prekvapivú vec o posudzovaní a ohováraní, vec, ktorú si málokto z ohovárajúcich uvedomuje. Ide o toto: Človek na druhých ľuďoch ohovára, odsudzuje, kritizuje najčastejšie tie hriechy, chyby, nedostatky, ktoré sú jeho vlastnými chybami a nedostatkami. To je poznatok, ku ktorému sa dopracovala aj dnešná psychológia. Často ide o hriechy, chyby, nedostatky, ktoré sú v človeku nejako skryté, utajené, vytisnuté z jasného vedomia. Človek ich pri ohováraní a odsudzovaní premieta na druhého človeka, a tak chce - podvedome - uľahčiť svoje vlastné bremeno.
Ale to zároveň znamená, že ten, kto ohovára a odsudzuje druhého, dáva tým nepriamo nazrieť do svojho vlastného vnútra. Skúsený psychológ, ale aj laici s určitým množstvom popularizovaného psychologického poznania, si ľahko urobia príslušný úsudok, ktorý pre ohovárajúceho a odsudzujúceho človeka nie je lichotivý. Ak tento psychologický mechanizmus budeme mať na mysli, možno nám odíde chuť ohovárať druhých ľudí.
Touto metódou schladil, uzemnil raz Ježiš príliš horlivých kritikov a odsudzovateľov. Hovorí sa o tom v 8. kapitole Evanjelia podľa Jána. Zákonníci a farizeji priviedli raz k Ježišovi ženu pristihnutú pri cudzoložstve. Povedali, že Mojžišov zákon prikazuje také ženy ukameňovať a žiadali Ježiša, aby zaujal k tomu stanovisko. V Mojžišovom zákone sa naozaj nachádza také ustanovenie. Ježiš najprv nepovedal nič, ale keď na neho neprestávali naliehať, povedal im toto: "Kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom." Myslel pritom zrejme na hriech podobný tomu, akého sa dopustila žena. Podľa toho, čo sme pred chvíľou povedali o premietaní vlastného hriechu na druhých ľudí, Ježiš vedel, čo je hriešnym bremenom tých, ktorí chceli tú ženu odsúdiť a ukameňovať. Ako reagovali na tieto Ježišove slová? Cítili sa nimi odhalení, zasiahnutí. Potichu opustili scénu. Nevieme, či ich táto príhoda vyliečila natrvalo od zlomyseľného odsudzovania iných. Takéto vyliečenie bolo určite zámerom Ježišových slov.
Keď sa v nás objaví myšlienka niekoho ohovárať, odsudzovať, mali by sme si predstaviť, že so svojím odsudzovaním a ohováraním prichádzame k Ježišovi - ako tí farizeji a zákonníci a že jemu hovoríme slová svojho ohovárania a odsudzovania namierené proti druhému človeku. Pomyslime si zároveň aj to, čo Ježiš povie nám. Dokážeme to ľahko odhadnúť z jeho odpovede farizejom. Povedal by nám niečo v tomto zmysle: Priateľu, pozri najprv dôkladne na seba. Netrápi ťa v hĺbke bytosti práve ten hriech, ktorý chceš zlomyseľne odsúdiť u druhého? Spamätaj sa. Urob najprv poriadok vo svojom živote. Priznaj v pokání celú svoju duchovnú a etickú biedu. Urob radikálnu zmenu k lepšiemu. Keď prejdeš takýmto očistným kúpeľom, potom už nebudeš chcieť odsudzovať, ale budeš rozmýšľať, ako tomu druhému pomôcť. A potom to už nebudeš robiť s pyšným, povýšeneckým srdcom, ale s pokorou a láskou. Diabolská radosť z ohovárania a klebiet sa ti stane nenávratnou minulosťou. A objavíš božskú radosť z toho, že si niekomu pomohol urobiť pár krokov ku krajšiemu a lepšiemu životu. Toto je veľká zmena od ohovárania smerom k pomáhajúcej láske. Takáto zmena myslenia a správania sa ponúka všetkým nám.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
