3. nedeľa po Sv.Trojici, Lukáš 15, 1 - 7
Milí bratia, milé sestry,
je príjemné stretnúť duchaplného človeka. Vie počúvať a porozumieť. Presne pomenúva, vystihne podstatu veci, sformuluje to, o čom iba rozmýšľate, čo iba tušíte.
Prehľad a nadhľad, empatiu nevystavuje duchaplný človek na obdiv. Prejavuje ich celkom spontánne v zúčastnenom postoji. Neštylizuje sa, nepoučuje. Netvári sa, že všade bol a všetko vie. Zohľadňuje Váš postoj, Vašu skúsenosť, Vašu nádej i ... bolesť.
Dokáže na veci hľadieť Vašimi očami, skúmať problém z iných zorných uhlov. Dá Vám najavo, že Vás prijíma, akceptuje, považuje za rovnoprávneho, cenného. Na aktuálne situácie reaguje vecne, jasne, veľmi často s humorom.
Takýchto ľudí vyhľadávame, lebo nám majú čo dať - iba tým, že sú.
V ich blízkosti sa cítime silnejší, bezpečnejší - a tvorivejší - kreatívnejší.
No sú ľudia, ktorí sa spontánnosti, reakcii na nové podnety vyhýbajú. Nadhľad, dôvtip a humor ich nevzpriami, skôr popudzuje, uráža. Nerozumejú, ale nepýtajú sa - a tým, čo si nevedia vysvetliť, sa cítia byť dotknutí. A zraniteľní - zraňujú.
S tými ľuďmi sa ťažko komunikuje. Bývajú podozrievaví, neveria, že môžete mať dobrý úmysel. Nevyhoviete im.
Ježiša počúvala a počúva spústa ľudí. No nie všetci Ho počúvajú rovnako.
V prečítanom podobenstve sú v Ježišovej blízkosti publikáni, hriešnici. Zaujal ich, lebo spoznali, že sa On sa zaujíma o nich.
Zatiaľ, čo vtedajší uotsideri dychtivo počúvajú, farizeji a zákonníci reptajú a hovoria. Kým človek kritizuje a hovorí, nemá šancu počúvať a iba vnímať. Obvinenia veľmi často prichádzajú od tých, ktorí sa neodvážia pozrieť
na svoju biedu - najradšej riešia životy - a záťaže iných.
Tým, že sa Ježiš zaoberal verejnými hriešnikmi, stratil u náboženských autorít kredit. Nemohli uveriť, s kým sa to stretáva. To sa nehodí. Mal by im konečne povedať, že sa musia spamätať. Inak sú zrelí iba na súd. Za to, v akom biednom stave žijú, si môžu sami.
Je to zvláštne, ale aj dnes sa v kresťanských spoločenstvách vyskytujú skupiny, ktoré sa považujú za poverených zvestovať slovo súdu. Slovo dobrej zvesti vymedzili iba pre toho, kto sa najprv obráti a zmení - najlepšie podľa ich predstáv.
V sklamanom, áno, aj zlyhávajúcom človeku vidia najprv misijný objekt, ktorý musí čosi urobiť preto, aby bol prijateľnejší. Pre Boha aj pre ľudí. Lebo tu nič nie je zadarmo!
Áno, podľa farizejskej logiky sa začína pri zásluhách a hodnostiach. Milosť môže nastúpiť
až tam, kde si ju človek zadováži poriadnym, čestným životom.
Ako záludne sa nám dostáva do úst časť farizejskej modlitby: Bože ďakujem, že nie som ako títo - ako alkoholici, homosexuáli, šikanovaní, ťažko chorí.
Za naším mlčaním, za našou ľahostajnosťou je však strach. Obyčajný strach. Robí nás zbabelými hovoriť o slabosti, o ľudských hraniciach. Taktne mlčíme, ak už nezvládame ďalšie a ďalšie nároky. Ťaží nás, že je v našom prostredí vždy väčšou vzácnosťou nájsť medzi manželmi naozaj aj fungujúce partnerstvá, kde jeden s druhým nesúperí, ale rastie. Máme strach hovoriť o ľuďoch, ktorí sú iní, chceli by sme ich liečiť. Pri ťažko chorých ochotnejšie očakávame na nadprirodzené Božie zásahy, akoby sme ponúkli prirodzenú ľudskú spolupatričnosť.
Osamelosť, pocit, že som mimo, že som stratený, dnes vynára častejšie, ako si myslíme.
Ježiš však ide k človeku a za človekom fascinujúcim spôsobom. Nie, Jeho slová nie sú prednáškou.
Poslucháča vťahuje do príbehu: Keby niekto z vás mal sto oviec. Keby si ty mal to poverenie viesť...
Dnes by sme povedali: keby si ty bol riaditeľom prosperujúcej firmy - so zamestnancami, ktorých si si našiel, vyhľadal, vychoval, pripravil a jeden z nich by od teba bočil, unikal, či by Ti nestál za to, aby si sa Mu venoval? Aby si ho priviedol späť? Aby si mu dal najavo, že sa nemá čoho báť?
Ježiš vychádza zo situácie, ktorú ľudia poznajú. Vychádza tiež z predpokladu, že by bol ten, komu je čosi zverené, DOBRÝM správcom. Za Jeho úvodnými slovami je dôvera: Predstav si, že to všetko vedieš. Na tom, čo by si mal, by ti určite záležalo. Keby si skúsil, čo všetko sa dá dosiahnuť, čo sa dá vytvoriť, záležalo by ti aj na tom, ako sa tvoji pracovníci majú, ako im je.
Vedel by si, že pre budúcnosť je dôležité, aby boli spokojní a naplnení - iba takí budú totiž môcť plniť svoje poslanie, áno, podávať výkony.
Ak by teda u teba bol ktosi vyhorený, nevyhodil by si ho, ale by si sa mu venoval. Dal by si mu pocítiť, že ho potrebuješ, že o neho stojíš.
Určite by sa ti podarilo vrátiť ho späť. A to by bol dôvod na oslavu.
Radosť sa však musí deliť - tak sa totiž násobí! Tešil by si sa a to by sa dozvedel každý okolo.
Ježiš hovorí o radosti v Nebi. Keď sa raduje ten, kto podstúpil riziko, nebezpečie preto, aby pomohol, podporil, povzbudil utrápeného, prázdneho - strateného, vtedy sa deje oslava aj v nebi.
Radosť v nebi je nad každým, kto sa nechá nájsť. Radosť v nebi je nad každým, kto s celkom prázdnym srdcom, s prázdnym životom stojí pred Bohom o milosť.
Radosť v nebi je nad každým, kto ani v osočovaní nestratí svoju tvár a odpustí tým, čo ho v strachu o seba deptajú.
Radosť v nebi je nad každým, kto nepočúva, neposlúcha odsudzujúci hlas pokryteckých moralistov, ale hľadá, vyberá si, poslúcha živého Krista. Priamo a naživo.
Radosť v nebi je nad každým, kto vie, že robí chyby, no vie aj to, že veľa problémov, odsúdení, krížov je tam, kde človek hľadá pravdu a spravodlivosť naozaj poctivo.
Radosť v nebi je nad každým, kto si v prosperujúcich, ale aj namáhavých časoch uvedomuje, že za to, čo od Boha má a čo z toho tvorí, môže byť iba vďačný - že to nikdy a ničím nebude môcť zaplatiť.
Radosť v nebi je nad každým, kto v Ježišovom slove objaví vzpriamujúce, oslobodzujúce, živé slovo Autority, ktorú poslúcha viac ako úsudky ľudí.
Nie, nie všetci, ktorí sú v Ježišovej blízkosti, sú tam preto, aby počúvali. Oni sú tam
niekedy preto, aby si posväcovali svoje posudky a hodnotenia iných.
Ak som bol strateným, alebo som strateným, môžem si byť istý, že sa ma Boh nevzdá - ani vtedy, keby to so mnou vzdala väčšina ľudí. To je dôvod pre radosť, pre oslavu. Tu, na zemi!
O koľko radosti sa pripravujeme, keď sa nenecháme viesť, nenecháme niesť, keď chceme všetko zvládať SAMI !
Sme spasení z milosť, nie zo skutkov zákona, aby sa nikto nechválil! Tak to píše apoštol Pavel Efezským.
Radosť, ktorá z tohto postavenia pred Bohom a ľuďmi vyplýva, nie je lacná. Je vykúpená obeťou, smrťou Ježiša Krista. U Boha všetko neprejde len tak. Nový život žiada obeť.
Kristus však zomrel raz a za hriechy každého z nás. Jeho milosť platí - aj pre tých, ktorým ju veľmi neprajeme.
Kristus však teba a mňa, brat, sestra, hľadá a nachádza celkom individuálne. Nestavia predo mňa ohrady svojich princípov, príkazov a zákazov. Vychováva ma. Podporuje ma. Riskuje kvôli mne. A tam, kde sa mi podarí objaviť úplne malý krôčik smerom k pravde, pokoju, láske a dobrotivosti - možno tam, kde to nikto nevidí a nikto neocení, tam sa so mnou raduje. Ak o tom viem, už ma nebude zaťažovať to, že iní zazerajú, že repcú.
Blízko Ježiša sú a budú aj ľudia, ktorí sú presvedčení, že pokánie nepotrebujú. Bolo by zlé, keby iba oni tvorili kresťanstvu vizitku, že je obmedzujúce, smutné a nudné.
Sme povolaní k radosti. Sme vykúpení k radosti. Sme vedení k radosti.
Boh k nám v Ježišovi ide v ústrety. Aj keď tomu nemôžeme uveriť. Vždy. Aj dnes. Aj teraz.
Amen.
Neprosím o zázrak, Pane,
ale o silu pre všedný život.
Nauč ma umeniu malých krokov.
Sprav ma vynaliezavým a vynachádzavým,
sprav ma sebaistým v správny čas.
Obdar ma jemnocitom, aby som dokázal
odlíšiť prvoradé od druhoradého.
Prosím o silu kázne a miery,
aby som len tak neprekĺzol životom
a svoje dni si rozumne rozdelil,
aby som neprespal záblesky svetla a vrcholy a aby som si aspoň tu a tam našiel čas
na umelecký zážitok.
Dovoľ mi utvrdiť sa v tom,
že snívať o minulosti či budúcnosti mi nepomôže.
Ochráň ma pred naivnou vierou, že v živote musí ísť všetko hladko. Daruj mi triezve poznanie, že ťažkosti, porážky, neúspechy a sklamania sú prirodzenou súčasťou života, že vďaka nim rastieme a dozrievame.
Pripomínaj mi, že srdce sa často stavia proti rozumu. Pošli mi v pravej chvíli niekoho, kto má odvahu povedať mi pravdu s láskou.
Chlieb každodenný daj mi pre telo i dušu,
prejav Tvojej lásky, priateľské echo,
a aspoň tu a tam náznak, že budem užitočný.
Daj, aby som dokázal čakať, nech vždy nechám Teba i ostatných dohovoriť.
Vnukni mi pravú chvíľu a pravé miesto,
kde môžem zanechať balíček dobra,
slovami či bez slov.
Chráň ma pred strachom,
že by som mohol premárniť svoj život. Nedaj mi to, čo si želám, ale to, čo potrebujem.
Antoine de Saint-Exupéry
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
