V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Daniel 5, 1 - 30

Kráľ Bélšaccar usporiadal pre svojich tisíc veľmožov veľkú hostinu a pred nimi pil víno.  Pod účinkom vína rozkázal priniesť zlaté a strieborné nádoby, ktoré jeho otec Nebúkadnecar odniesol z jeruzalemského chrámu, aby kráľ a jeho veľmoži, jeho manželky i vedľajšie ženy pili z nich.  Vtedy priniesli zlaté nádoby, ktoré odniesli z chrámu, z jeruzalemského domu Božieho, a kráľ, jeho veľmoži, jeho manželky i vedľajšie ženy pili z nich.  Pili víno a oslavovali zlatých, strieborných, bronzových, železných, drevených a kamenných bohov.  V tú hodinu sa objavili prsty ľudskej ruky a písali na omietku steny kráľovského paláca naproti svietniku, a kráľ sa díval na ruku, ktorá písala.  Vtedy sa zmenila farba kráľovej tváre a vlastné myšlienky ho desili.  Bederné kĺby sa mu chveli a kolená triasli.  Nahlas vykríkol, aby priviedli veštcov, Chaldejcov a astrológov.  Kráľ povedal babylonským mudrcom:  Ktokoľvek prečíta toto písmo a oznámi mi jeho význam, bude oblečený do purpuru a bude mať zlatú reťaz na hrdle. Bude vládnuť ako tretí v kráľovstve.  Vtedy prišli všetci kráľovi mudrci, ale písmo nemohli prečítať, ani kráľovi nemohli podať jeho výklad.  Tu sa kráľ veľmi naľakal, jeho tvár menila farby, jeho veľmoži boli v rozpakoch.  Na kráľov krik prišla kráľovná a jeho veľmoži do hodovnej siene a kráľovná povedala:  Kráľu, ži naveky! Nech ťa nedesia tvoje myšlienky a nech tvoja tvár nemení farby.  Jestvuje predsa v tvojom kráľovstve muž, v ktorom prebýva duch svätých bohov a pri ktorom sa za čias tvojho otca objavila osvietenosť, chápavosť i múdrosť podobná múdrosti bohov.  Tvoj otec Nebúkadnecar ho ustanovil za majstra čarodejníkov, veštcov, Chaldejcov a astrológov,  lebo v tomto Danielovi, ktorého kráľ nazval Béltšaccarom, sa našiel nezvyčajný duch, rozum, chápavosť, schopnosť vykladať sny, vysvetľovať záhady a rozuzľovať otázky.  Nech teraz zavolajú Daniela, a on podá výklad.  Potom Daniela priviedli pred kráľa.  Kráľ sa ho opýtal: Ty si ten Daniel, jeden z judských zajatcov, ktorého kráľ, môj otec, priviedol z Judska?  Počul som o tebe, že duch svätých bohov prebýva v tebe a že sa našla v tebe osvietenosť, chápavosť a mimoriadna múdrosť.  Teraz mi predviedli mudrcov a veštcov, aby prečítali toto písmo a podali mi jeho výklad. Ale nemohli mi objasniť vec.  Počul som však o tebe, že môžeš podať vysvetlenie a rozriešiť otázky.  Teraz, ak môžeš prečítať toto písmo a podať mi jeho výklad, môžeš sa obliecť do purpuru, mať zlatú reťaz na hrdle a vládnuť ako tretí v kráľovstve.  Nato Daniel kráľovi odpovedal:  Svoje dary si nechaj a odmeny daj iným.  Avšak písmo kráľovi prečítam a oznámim mu jeho význam.  Kráľu, najvyšší Boh dal tvojmu otcovi Nebúkadnecarovi kráľovstvo, veľkosť, slávu a velebu.  Pre veľkosť, ktorú mu dal, sa všetci ľudia, národy a národnosti chveli bázňou pred ním.  Koho chcel, zabil, a koho chcel, ponížil.  Keď sa mu srdca povýšilo a zatvrdlo, takže sa spurne správal, bol zosadený zo svojho kráľovského trónu a bola mu odňatá jeho sláva.  Bol vyhnaný spomedzi ľudí;  jeho srdce sa podobalo zvieraciemu, býval s divými oslami, dávali mu jesť byliny ako dobytku a nebeská rosa kropila jeho telo,  kým si neuvedomil, že najvyšší Boh vládne nad jeho kráľovstvom ľudí a ustanovuje nad ním, koho chce.  A ty, jeho syn Bélšaccar, si si nepokoril srdce, hoci si všetko toto videl,  ale pozdvihol si sa proti Pánovi nebies;  nádoby Jeho domu museli priniesť pred teba a ty, tvoji veľmoži, tvoje manželky a vedľajšie ženy pili ste z nich víno  a oslavoval si zlatých, strieborných, bronzových, železných, drevených a kamenných bohov, ktorí nevidia, nepočujú a nechápu;  ale Boha, v ruke ktorého je tvoje dýchanie a ktorému patria všetky tvoje cesty, si nevelebil.  Preto On poslal tú ruku a napísal toto písmo.  Toto je teda písmo, ktoré bolo napísané: Mené, mené, tekél, úfarsín.  A toto je vysvetlenie: mené znamená, že Boh spočítal dni tvojho kráľovstva a spôsobil mu koniec;  tekél znamená, že si bol odvážený na váhe a zistilo sa, že si ľahký;  perés znamená, že tvoje kráľovstvo bude rozdelené a dané Médom a Peržanom.  Vtedy dal Bélšaccar rozkaz a Daniela zaodeli purpurom a zlatou reťazou okolo hrdla a verejne vyhlásili o ňom, že bude vládnuť ako tretí v kráľovstve.  Tej istej noci bol chaldejský kráľ Bélšaccar zabitý. (Daniel 5, 1 - 30)

Danielova kniha, z ktorej sme prečítali 5. kapitolu, bola napísaná v 2. storočí pred naším letopočtom.  Pre Židov v Palestíne to bola veľmi ťažká doba.  Sýrsky kráľ Antiochos IV. sa rozhodol zlikvidovať židovské náboženstvo a nanútiť Židom pohanské náboženstvo.  Zakázal obriezku, zakázal svätenie soboty - šabbatu.  Nútil Židov, aby prinášali obete pohanským bohom,  teda aby prestupovali najväčšie Božie prikázanie: "Ja som Hospodin, tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov okrem mňa."  Vyraboval jeruzalemský chrám a znesvätil a poškvrnil ho najhrubším spôsobom. V Hospodinovom chráme dal postaviť sochu pohanského boha Zeusa  a ako obete prikázal mu prinášať zvieratá, ktoré sa podľa Mojžišovho zákona pokladali za nečisté.  Z tejto situácie pochádza pojem, ktorý používa aj Pán Ježiš: "ohavnosť spustošenia".  Zákonu verní Židia sa vzopreli, postavili sa hrdinsky na odpor v takzvanom Makabejskom povstaní, o ktorom sa môžeme dočítať v Prvej knihe Makabejcov.
 Spomenutý kráľ Antiochos IV. sa pokladal za zjavenie boha Zeusa, preto si dal prímenie Epifanes.  Svojou povýšenosťou, svojou drzou spupnosťou, svojím cynickým šliapaním po najsvätejších veciach mohol v srdciach mnohých vyvolať veľký strach.  Týmto preľaknutým mysliam bolo treba pomôcť,  ukázať im, že Najvyšší, Hospodin, drží v hrsti aj tohto spupného tyrana, pre ktorého pravda a právo nič neznamenali.  Túto prepotrebnú pomoc im poskytovala kniha Danielova, ktorá vznikla práve v tejto situácii najväčšieho náboženského a národného ohrozenia.  Danielova kniha nehovorí priamo o tom zloduchovi Antiochovi Epifanovi,  ale rozpráva príbehy spred takmer štyristo rokov,  ktoré sa odohrali v čase babylonskej deportácie židovského národa.  Jeden z týchto príbehov sme si práve prečítali.  Vtedajší čitatelia boli zrejme naučení, že i keď sa rozprávajú príbehy z dávnej minulosti, hovoria vlastne o najakútnejších problémoch prítomnosti.  Preto sa v súvislostiach s takýmito textami stretáme s upozornením: "Kto čítaš, rozumej."
 5. kapitola Danielovej knihy mala dodať ohrozeným, týraným Židom vnútornú silu, pevnosť, presvedčenie, že každý spupný tyran, aj ten Antiochos Epifanes, čím vyššie sa vo svojej spupnosti šplhá, tým nižšie padne.  V prečítanom príbehu sú síce niektoré historické nepresnosti, ale to nie je rozhodujúce.  Rozhodujúca je myšlienka, ktorá je týmto príbehom vyslovená.  Netreba osobitne zdôrazňovať, že jej platnosť sa neobmedzovala iba na dobu, pre ktorú bola napísaná, ale platí pre všetky doby.  Majúc na mysli tento rámec, chceli by sme si teraz všimnúť, ktoré myšlienky sú vyjadrené v prečítanej kapitole.
 Kráľ Bélšaccar usporiadal pre svojich tisíc veľmožov veľkú hostinu.  Víno, hudba, ženy - tak sa dá stručne opísať toto hodovanie.  Kráľ sa rozhodol pre svojich hostí pripraviť pikantné prekvapenie.  Dal priniesť sväté Hospodinove nádoby, ktoré boli pri deportácii odnesené z jeruzalemského chrámu.  Dal priniesť tieto nádoby, a na tejto vyslovene profánnej, ba viac: modloslužobnej hostine pil z nich víno aj on aj jeho hostia.  Tak sa dopustil hrubého, cynického znesvätenia vecí, ktoré boli určené výhradne na službu Hospodinovi.  Možno čakal od hostí pochvalu za tejto neobvyklý nápad.  Svojím činom chcel dať najavo, že si nemusí nič robiť z Hospodina,  že ho môže smelo a beztrestne ignorovať, ba aj urážať.  Jeho pyšné sebavyvyšovanie dosahuje nebezpečný vrchol: Kráľ sa dostáva do démonskej extázy,  vrcholí jeho opojenie  nielen opojenie vínom, ale aj hriešnym sebaobdivom, zbožstvením seba.  To pokušiteľské "Budete ako Boh" sa ho naplno zmocňuje a pôsobí mu démonské blaho.
 Len krátko trvá tento záchvat démonskej radosti.  Vo chvíli, keď si myslí, že už-už dosahuje vrchol, prudko padá a mení sa na úbohú hŕbku nešťastia.  Myslel si, že on má všetko vo svojej réžii,  ale tu sa na scéne objavuje Absolútny Režisér.  Oproti kráľovi, na jasne osvietenej stene, objavuje sa ruka, a tá píše na stenu nápis.  V tej chvíli tento kráľ,  ktorý si myslel, že je pánom sveta,  že sa môže vysmievať zo všetkého, čo je sväté,  že môže sväté Hospodinove nádoby zneužívať na hnusné ožieranie sa,  a že sa mu nič nemôže stať,  v tej chvíli tento mocnár mení farbu,  bledne,  vlastné myšlienky mu naháňajú hrôzu,  bederné kĺby sa mu chvejú,  nohy sa mu trasú,  kolená sa pod ním podlamujú
 V divom strachu si volá veštcov, Chaldejcov, astrológov, aby mu prečítali a vysvetlili nápis, ale nikto z nich nie je schopný urobiť to.  Potom privolávajú Daniela  a kráľ mu ponúka veľkú odmenu, ak nápis prečíta a vysvetlí.  Ponúka odmenu - posledný chabý zdrap zdania, že je ešte pánom, že drží situáciu pevne v rukách.  Daniel mu nedopraje ani tento sebaklam.  Odmieta odmenu:  "Svoje dary si nechaj a odmeny daj iným.  Avšak písmo kráľovi prečítam a oznámim mu jeho význam."  Pohrdnúť darmi a odmenou od tyrana - to je akt slobody a nezávislosti.  Formálne je Daniel kráľovým poddaným,  ale jeho skutočným Kráľom je Hospodin,  a z Hospodinovho poverenia mu prináša posolstvo súdu, trestu, odsúdenia.  Z Hospodinovho poverenia udeľuje Daniel kráľovi lekciu, ktorá je lekciou pre všetkých pyšných a spupných tyranov.
 Daniel poukazuje na príbeh jeho predchodcu Nebúkadnecara.  Pripomína, aký hrozný osud ho stihol pre ten istý hriech, pre nekrotené sebavyvyšovanie,  a preto, že celkom svojvoľne, bez rešpektovania práva a spravodlivosti nakladal so svojimi poddanými.  Túto svojvoľnosť Nebúkadneccara vyjadruje Daniel slovami:  "Všetci ľudia, národy a národnosti sa chveli bázňou pred ním.  Koho chcel, zabil, a koho chcel, nechal nažive;  koho chcel, povýšil, a koho chcel, ponížil."  Daniel pokračuje, že Hospodin tohto kráľa potrestal tak, že kráľ stratil rozum a klesol na úroveň zvierat.  Z tohto všetkého - hovorí Daniel - mal si kráľ Bélšaccar vziať varovanie.  Ale nespravil tak.  Preto nastal čas Hospodinovho súdu, bez odkladu, bez čakania, bez milosti.  MENÉ, MENÉ, TEKÉL ÚFARSÍN.  Boh spočítal dni tvojho kraľovania a spôsobil mu koniec.  Bol si odvážený na váhe a ukázalo sa, že si ľahký, nedostatočný.  Tvoje kráľovstvo bude rozdelené a dané Médom a Peržanom.  Príbeh sa končí strohým konštatovaním: "Tej istej noci bol chaldejský kráľ Bélšaccar zabitý."
 Príbeh sa začína veľkolepou hostinou, na ktorej je kráľ Bélšaccar stredobodom pozornosti.  Ale veľmi rýchlo sa obsadenie stredobodu mení:  Hospodin zaujíma centrálne postavenie.  Hospodin dáva napísať na stenu ten osudný nápis,  Hospodin vzbudzuje strach a hrôzu v srdci Bélšaccara,  Hospodin dáva poverenie Danielovi,  Hospodinovo posolstvo odovzdáva Daniel,  Hospodin sa prejavuje ako Sudca, ktorý vynáša rozsudok  a nájde si aj jeho vykonávateľov.  Spupnosť kráľa neporastie do neba;  Hospodin zasiahne v čase, ktorý on uzná za vhodný.
 Tento príbeh zo 6. storočia vyrozprával autor knihy Danielovej pre svojich čitateľov v 2. storočí, pretože túto istotu, toto povzbudenie potrebovali veľmi naliehavo.  Keby sme tak mohli nazrieť do sŕdc všetkých, ktorých tento príbeh oslobodil od strachu a stiesnenosti,  ktorých oslobodil od hrôzy pred tyranským kráľom Antiochom Epifanom!  Určite ich bol mnoho.  Pre mnohých sa stal zdrojom sily a dal im silu bojovať a víťaziť.
 Tento príbeh má všeobecnú platnosť.  Je veľké množstvo prejavov hriešneho sebavyvyšovania na všetkých úrovniach ľudskej spoločnosti.  Je mnoho cynizmu a výsmechu z toho, čo je sväté.  Je mnoho šliapania po zásadách pravdy, práva, spravodlivosti.  Je mnoho svojvoľnosti, bezohľadného presadzovania vlastných záujmov.  Je mnoho priam iracionálneho pestovania kultu vlastnej osoby.  Kladieme si otázku, ako sa na to všetko môže Pán Boh pozerať.  On to všetko vidí a ostro sleduje a zdanlivo mlčí.  Nie zo slabosti či bezmocnosti.  On nie je slabý, on nie je bezmocný.  Zrejme aj s týmto svojím mlčaním má svoje úmysly.  Možno dáva čas na pokánie a nápravu.  To jeho mlčanie môže byť hrozivé.  Celkom nečakane sa v rozličnej forme môžu objaviť hrozivé slová MENÉ MENÉ TEKÉL ÚFARSÍN.  Boh je mocný a Boh je prítomný.
 Nám treba preskúmať naše vlastné srdcia, koľko je v nich pýchy a vyvyšovania sa - a robiť pokánie, kým trvá čas milosti.  Ale súčasne si nám treba uvedomiť, že Pán Boh je Absolútnym Režisérom dejín, cirkvi, sveta.  Prečítaný príbeh by nás mal upevniť v tejto istote. Mal by nám dať silu, aby sme pri všetkých pokusoch o pokrivenie a deformovanie našich vlastných bytostí ostali pri svojej kresťanskej línii života.  Pán Ježiš Kristus nás naučil za všetkých okolností neochvejne veriť v nebeského Otca.  On, Ježiš Kristus, vybojoval víťazstvo nad zlom.  Vo svetle jeho víťazstva sa nám tento príbeh z Danielovej knihy prihovára ešte mocnejšou rečou.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.