Sviatok Svätej Trojice, Druhý list Korintským 13, 13
Milosť Pána Ježiša Krista a láska Božia a účastenstvo Ducha Svätého so všetkými vami! Amen. (Druhý list Korintským 13, 13)
Pán Boh je pre nás tajomstvo. Najväčšie tajomstvo zo všetkých tajomstiev. Dal nám síce o sebe niečo vedieť. Dal nám o sebe poznať všetko, čo potrebujeme na pekné stvárňovanie svojho života. Sme nesmierne vďační za toto poznanie. Ale to nás nesmie viesť k domnienke, že dokonale poznáme tajomstvo jeho bytia, jeho podstaty. Niekedy hovoríme o Pánu Bohu, akoby sme o ňom vedeli všetko. Treba sa oslobodiť od tohto sebaklamu. Pán Boh je nekonečne viac, než čo o ňom vieme a dokážeme vedieť.
Epištola dnešného sviatku z 11. kapitoly Listu Rímskym pekne vyjadruje, že tu ide o veľké mystérium: "Ó, hlbokosť bohatstva, múdrosti a známosti Božej! Aké nevyspytateľné sú Jeho súdy a nepochopiteľné cesty Jeho. Veď kto poznal myseľ Pánovu, alebo kto Mu bol radcom? Alebo kto prv dal Jemu, aby mu bolo treba odplatiť? Lebo z Neho, skrze Neho a pre Neho je všetko. Jemu sláva naveky." Že ide o veľké tajomstvo, si uvedomujeme najmä dnes, vo sviatok Svätej Trojice. S úctou a chválospevom zastávame pred týmto tajomstvom, ktoré svojím rozumom nedokážeme obsiahnuť. To je najprimeranejší ľudský postoj pred Trojjediným Pánom Bohom. Čo iné by sme tu mohli urobiť ako sa pridať k slávospevu z prorockej knihy Izaiáš: "Svätý, svätý, svätý Hospodin mocností, plné sú nebesá i zem jeho slávy."?
Pre nás ľudí je znepokojujúcou myšlienka, že je niečo, čo nedokážeme svojím rozumom pochopiť, analyzovať, ovládnuť. Ale napriek úžasnej veľkosti ľudského rozumu, rozumu, ktorý máme od Pána Boha, musíme konštatovať, že tento rozum má svoje hranice, svoje obmedzenie. Už to, že tento rozum jestvuje, poukazuje na jeho Pôvodcu. A ten Pôvodca je väčší, nepredstaviteľne väčší ako náš veľký ľudský rozum. Človek má, pravdaže, možnosť vzbúriť sa a hrdo vyhlásiť: Pre mňa je môj rozum najvyššou mierou všetkých vecí. Čoho sa svojím rozumom nedokážem zmocniť, to jednoducho neuznávam. Toto je nielen teoretická možnosť, ale človek sa takto skutočne rozhodol, ľudstvo sa takto rozhodlo. Rozumu sa na mnohých miestach pripisuje najvyššia hodnota, rozum je neraz vyhlasovaný za boha.
Týmito slovami nechceme povedať nič proti ľudskému rozumu. Ako by sme aj mohli; veď náš rozum je dielo a dar veľkého, tajomného Hospodina. Pri pohľade na všetko, čo ľudský rozum dosiahol vo vede, technike, najmä v najnovšej dobe, môžeme len žasnúť. Ľudský mozog, ktorý je sídlo a orgán rozumu, je to najzložitejšie, čo doteraz vo vesmíre poznáme. Ale keď je rozum vyhlásený za najvyššiu mieru všetkých vecí, keď je rozum vyhlásený za boha, deje sa niečo veľmi zlé, niečo tragické.
S úžasom čítame prvé kapitoly Biblie, v ktorých sa hovorí o tejto tragédii. Keď sa symbolicky hovorí o tom, že prví ľudia jedli zo stromu poznania, aby sa stali rovnými Bohu, ide o tragické rozhodnutie, ktorého dôsledky si dnes uvedomujeme viac ako v iných dobách. Nie sú to náhodné dôsledky. Ide o dôsledky, ktoré na rebelujúce ľudstvo dopúšťa Hospodin. Hovorí o tom apoštol Pavel v 1. kapitole Listu Rímskym. Vyjadruje tam túto pozoruhodnú myšlienku: Pretože ľudia nerešpektujú Boha ako Boha, ale na boží prestol povýšili stvorené veci, vydal ich Boh ich vlastným nerozumným túžbam a žiadostiam. Podľa týchto slov Boh ani nemusí vymýšľať osobitné tresty: stačí, keď ľudí ponechá na nich samých. Stačí si predstaviť, čo sa stane s dieťaťom, ktoré - ako stratený syn v podobenstve - utečie od rodičovskej lásky a autority alebo s dieťaťom, ktoré rodičia nechajú napospas ulici a zlej spoločnosti. Apoštol v uvedenej kapitole uvádza otrasný zoznam jednotlivých prejavov mravného, osobného, spoločenského úpadku, spoločenského rozkladu. Oddá sa prečítať si tento zoznam a zamyslieť sa nad ním. Kdekoľvek sa na Boží prestol posadí človek, tam sa nevyhnutne objavuje mravný rozklad, mravná skaza jednotlivca i spoločnosti.
Treba nám mať na mysli tieto nebezpečné následky zbožstvenia rozumu, zbožstvenia človeka. Tieto následky, príznaky rozkladu, dekadencie spoznal apoštol v antickej spoločnosti svojej doby. Tie isté následky, príznaky rozkladu, dekadencie, musíme, či chceme či nechceme, vidieť v našom dnešnom svete.
Majúc všetko toto na mysli, pristupujeme v dnešný sviatok k tajomnému Trojjedinému Pánu Bohu s bázňou, rešpektom, zbožnou úctou. Ďakujeme mu za všetko, čo nám dal a dáva. Ďakujeme mu aj za ľudský rozum. Ale súčasne si uvedomujeme a so všetkou pokorou uznávame, že On, Trojjediný, nekonečne prevyšuje možnosti nášho rozumového pochopenia. A i keď je náš, Bohom nám darovaný mozog to najkomplikovanejšie, najzložitejšie, čo doteraz vo vesmíre poznáme, tak predsa Trojjediný Pán Boh je nepredstaviteľne, nekonečne väčší.
Ale keďže nás tak nekonečne prevyšuje, že svojím rozumom nedokážeme jeho tajomstvo pochopiť, má to vôbec zmysel, aby sme mu venovali pozornosť? Nebolo by lepšie nechať ho, nech si ďalej žije vo svojom tajomnom, nepochopiteľnom trojjedinom bytí? Nemali by sme tieto myšlienky jednoducho odsunúť zo svojho zorného poľa a žiť si tu svojím zemským životom? Mnohí ľudia skutočne tak žijú a neraz aj zo zorného poľa ľudí, ktorí hovoria o sebe, že veria v Boha, je myšlienka na neho odsunutá celkom na vedľajšiu koľaj. Nemali by sme teda na tajomstvo Trojjediného Boha jednoducho zabudnúť a venovať sa iba svojim každodenným záležitostiam, problémom a radostiam?
Bolo by to možné, ba dokonca správne, keby sme my ľudia a tajomný Trojjediný Boh nemali nič spoločné. Lenže tak to nie je. I keď Trojjediný Boh ostáva pre nás nevyskúmateľným tajomstvom, my sme od tohto tajomného Trojjediného Boha vo všetkom závislí, totálne závislí. Toto je pravda o našom živote. Človek má možnosť pravdu ignorovať, ale pravda i tak zostane pravdou. Plným životom môže žiť človek len za predpokladu, že uznáva a plne rešpektuje základné pravdy o svojom živote. Inak mu chýba niečo podstatné, a jeho život sa začne uberať nesprávnym smerom. Viera v Trojjediného Pána Boha nie je izolovaná náboženská záležitosť. Jeden teológ označil vieru v Boha za bezpodmienečnú záležitosť ľudského života, za najvyššiu, najdôležitejšiu starosť. V živote máme všelijaké starosti. Ale naliehavejšia starosť ako viera v Boha neexistuje. No koľko je ľudí, čo uznávajú pravdivosť tohto poznania a odvodzujú z neho všetky dôsledky?! Ježiš Kristus sa s obavami pýtal: "Keď príde Syn človeka, či nájde vieru na zemi?" (Lk 18,8).
A tak sviatok Svätej Trojice je sviatok, ktorý hovorí nielen o Trojjedinom Bohu, ale súčasne hovorí niečo podstatné o nás, ľuďoch, o našej existencii. Vyjadrujú to záverečné slová Druhého listu Korintským, ktoré sme čítali ako kázňový text: "Milosť Pána Ježiša Krista, láska Božia a účastenstvo Ducha Svätého so všetkými vami." V týchto slovách sa spomínajú tri osoby Svätej Trojice, ale súčasne je tu reč o tom, čo Svätá Trojica pre nás znamená. Trojjediný Pán Boh vo svojej podstate ostáva pre nás tajomstvom, ale my môžeme vedieť a každý deň nanovo prežívať a skusovať, čo tajomný Trojjediný Boh pre nás znamená.
Hovorí sa tu o láske Pána Boha. Musíme ju rozumieť v tom najobsiahlejšom zmysle. Jeho lásku k životu, k bytiu vidíme pri pohľade na nekonečný vesmír. O jeho láske a múdrosti hovorí štruktúra hmoty v jaj najtajomnejších miniatúrnych zložkách. O jeho láske nám hovorí stvorená príroda na našej Zemi. O jeho láske hovorí naše vlastné bytie. Znakom jeho lásky je jeho zmysel pre krásu a nespočítateľné prejavy účelnosti. Prejavom jeho lásky je, že nás sprevádza, vedie, podopiera aj v našom utrpení. Od jeho lásky nás ani smrť nemôže odlúčiť.
Citlivá duša poetky Márie Rázusovej-Martákovej to vyspievala v jednej krásnej piesni, ktorú máme v našom Evanjelickom spevníku (ES 348): "Každý kvet i steblo trávy, vetra let i horské riavy, svetlo dňa i nočné nebe spievajú len chválu tebe, Bože večný. A kto čuje, kto sa díva, v kom je duša svetla chtivá, kto sa túži k výškam prebiť, nemôže ťa nevelebiť, Bože dobrý. Všadeprítomný Boh Svätý, si Pán času, Kráľ nad svety, ty si Slnce nad slncami, ó skloň sa k nám, ó buď s nami, Bože mocný."
V dnešnom kázňovom texte zo záveru Druhého listu Korintským sa ďalej hovorí o milosti Pána Ježiša Krista. Milosť Pána Ježiša Krista je Božia reakcia na tragickú vzburu, ktorú sme spomínali. Pán Boh by nás bol mohol nechať topiť sa v bahne, pre ktoré sme sa sami rozhodli. Ale on poslal svojho Syna, aby vykonal veľké dielo záchrany. A ak sa doteraz všetko neskončilo v totálnej katastrofe, tak len preto, že tu pôsobí milosť Pána Ježiša Krista. Ak my napriek svojim hriechom môžeme prijať odpustenie, ak sme už toľkokrát aj po mnohých pádoch mohli urobiť nový začiatok vo svojom živote, je to milosť Pána Ježiša Krista.
Krásny chválospev na Božiu lásku v Ježišovi Kristovi je v záverečnej časti 8. kapitoly Listu Rímskym: "Čo k tomu dodať? Ak Boh za nás, kto proti nám? Ako by nám ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal ho za nás všetkých, nedaroval s ním všetko? Kto bude žalovať na Božích vyvolených? Je to Boh, ktorý ospravedlňuje. Kto ich odsúdi? Je to Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba čo viac, bol vzkriesený z mŕtvych, je po pravici Božej a prihovára sa za nás. Kto nás odlúči od lásky Kristovej? Súženie alebo úzkosť, prenasledovanie alebo hlad, nahota, nebezpečenstvo alebo meč? Ako je napísané: Pre teba sme usmrcovaní celý deň, pokladajú nás za ovce na zabitie. Ale toto všetko víťazne prekonávame skrze toho, ktorý si nás zamiloval. Som totiž presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomné, ani budúce veci, ani mocnosti, ani to, čo je vysoko, ani to, čo je hlboko, ani nijaké iné stvorenie nebude nás môcť odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristu Ježišovi, našom Pánovi." (R 8,31-39).
V tomto apoštolskom pozdrave sa ďalej hovorí o účastenstve Ducha Svätého. Duch Svätý dáva svoje dary a tvorí nového človeka. Je zázrak, že z človeka infikovaného hriešnou vzburou môže vzniknúť nová bytosť s perspektívou večného života. Je zázrak, že sa egoistickí ľudia môžu dať transformovať na nové, nesebecké bytosti, ktoré dokážu s inými žiť v spoločenstve Kristovej lásky. Takýto nový život a nové spoločenstvo nevzniká samo od seba. Kdekoľvek vznikne, je prejavom pôsobenia Ducha Svätého. Nejde o maličkosť, naopak, ide o rozhodujúcu vec. Lebo len ako noví ľudia, ako účastníci spoločenstva lásky, máme nejakú perspektívu do budúcnosti. Preto prosíme slovami svätodušnej piesne: "Ó, Duchom Svätým naplň nás, ty večný Bože sám, nech cíti aj dnes ľudstvo zas tej tvojej lásky plam. Ó zošli Ducha tichosti, daj svetlo spasenia a Duchom pravdy, milosti stvor nové stvorenia."
I keď Trojjediný Pán Boh ostáva pre nás tajomstvom, jeho pôsobenie na náš život pociťujeme neprestajne. Preto s radosťou, vďakou, chválospevmi svätíme aj dnešný sviatok. Úcta a zbožná bázeň pred Trojjediným Bohom by nemala ostať obmedzená len na dnešný sviatok, ale mala by nás sprevádzať neprestajne v celom našom živote.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
