1. slávnosť svätodušná, List Filipským 2, 19 - 30
"Mám však nádej v Pánovi Ježišovi, že čoskoro pošlem k vám Timotea, aby som sa aj ja potešil správou, čo je s vami. Veď nemám nikoho iného, kto by tak zmýšľal a tak úprimne sa staral o vás, lebo všetci ostatní hľadajú len svoje, a nie to, čo je Ježišovo Kristovo. Ale o ňom viete, že sa osvedčil, veď ako syn s otcom pracoval so mnou v službe evanjeliu. A tak mám nádej, že ho budem môcť poslať k vám hneď, len čo sa dozviem, čo bude so mnou. Áno, pevne verím v Pánovi, že aj ja skoro prídem. Uznali sme však za potrebné poslať k vám Epafrodita, svojho brata, spolupracovníka a spolubojovníka, ktorého ste poslali, aby mi poslúžil v núdzi; lebo už túžil po vás všetkých a trápil sa, keďže ste sa dopočuli, že bol chorý. Lebo aj bol chorý a už blízky smrti, ale Boh sa zmiloval nad ním, a nielen nad ním, ale aj nado mnou, aby som nemal zármutok nad zármutok. Preto tým skôr som ho poslal, aby ste ho opäť uvideli a radovali sa, a ja aby som mal menej trápenia. Prijmite ho teda v Pánovi s veľkou radosťou a uctite si takýchto ľudí. Lebo on sa v práci pre Krista priblížil až k smrti a aj život si vystavil nebezpečenstvu, aby doplnil, v čom ste mi vy nemohli dostatočne poslúžiť." (List Filipským 2, 19 - 30)
Bratia a sestry!
Dnešná nedeľa je dňom veľkého kresťanského sviatku. Dnes má cirkev svoje narodeniny. Práve dnes si pripomíname tú veľkú udalosť, kedy Ježiš splnil svoje zasľúbenie a poslal apoštolom Ducha Svätého. Duch Svätý je tým, ktorý obrátil ľudské srdcia úplne naruby, keď z bojazlivých a ustráchaných učeníkov urobil mocných a odvážnych mužov, ktorí sa smelo predstavili v chráme a začali celému svetu hlásať najradostnejšiu a najúžasnejšiu správu, aká odvtedy znie na celom svete (totiž, že Ježiš, ktorého Židia ukrižovali, vstal z mŕtvych a žije).
Z povedaného by sa mohlo zdať, že naše srdcia sú vtedy plné sily a radosti, keď počujú túto zvesť. Toto radostné evanjelium je každodennou súčasťou nášho života. Ale nie je tomu tak. Som presvedčený, že ani ten najvernejší kresťan nemyslí každý deň na Ježišovo slávne vzkriesenie. Každodenný život, starosti a vôbec- to všetko, čo musíme cez deň vybaviť, zariadiť a urobiť, nám túto zvesť zasúva čiastočne do úzadia. Nie, že by sme na ňu zabudli, že by sme sa k nej radostne nevracali, ale nežijeme denno-denne touto zvesťou. Úžasné na práci Ducha Svätého je to, že On to veľmi dobre vie. Naša psychická výbava je taká, že nedokážeme vždy byť v emocionálnom vzrušení a napätí. Preto v každodennom živote kresťana pôsobí Duch Svätý trochu inak. Vďaka Ježišovmu evanjeliu nás mení na ľudí, ktorí dokážu v každej chvíli svojho života žiť v láske. A to nie v hocijakej láske, ale v láske, ktorá má úplne všedné, ba až triviálne podoby.
Ježišov nasledovník, ktorý je uchvátený Duchom Svätým, zmenil svoj postoj k druhým ľuďom. Práve dnešný text nám vydáva svedectvo o dvoch takýchto kresťanoch, ktorí boli blízkymi spolupracovníkmi apoštola Pavla. Je krásne sledovať, ako aj po dvoch tisíckach rokov sa nám tu odkrývajú nádherné vzťahy, ktoré panovali medzi prvými kresťanmi. Pavel oznamuje kresťanom vo Filipis, že im posiela Timotea, o ktorom vydáva svedectvo, že je to úprimný kresťan, ktorý hľadá, čo patrí Ježišovi. Posiela ho preto, lebo vidí, ako sa Timoteos teší na Filipských a zároveň vie, že keď sa Timoteos vráti, tak mu podá správy o kresťanoch v meste. V týchto veršoch je vlastne skryté svedectvo vzájomnej lásky. Pavel má ľudí vo Filipis nesmierne rád. Strašne rád by vedel, ako v tejto chvíli žijú, čo ich trápi, čo ich teší- jednoducho túži byť s nimi. Najradšej by sa rozbehol sám medzi nich. Druhý muž, Epafroditos, bol podľa všetkého sám z Filipis a priniesol Pavlovi nielen pozdravy, ale podľa všetkého aj nejaké peniaze, ktoré nepochybne prišli apoštolovi vhod. V 25. a 26. verši Pavel úplne samozrejme hovorí o tom, že nepochybuje o bolesti a trápení, ktoré filipskí kresťania mali, keď sa dozvedeli o ťažkej chorobe Epafrodita. Opisuje to jednoducho, obyčajnými slovami, ale jednoznačne. Takže my dnes môžeme iba žasnúť nad tým, ako pre prvých kresťanov bolo nepredstaviteľné, že by svojho spolubrata alebo spolusestru v Kristu nemilovali. To preto, lebo uverili a do špiku svojich kostí prežili nesmiernu radosť z Ježišovho víťazstva nad smrťou. Toto puto, že sme kresťanmi, ich spojilo tak mocne, že bolo pre nich silnejším, ako príbuzenské, národné, občianske či stavovské zväzky.
Milí bratia a sestry, toto je práca Ducha Svätého. O toto sa usiluje a toto svojím nasledovníkom ponúka a dáva. Vlastne, mohli by sme sa dnes opýtať, ako je to s nami. Chodíme radi do kostola? Tešíme sa z toho, že stretneme svojho spolubrata či spolusestru? Sme ochotní všetko nechať bokom, ak niekto z cirkvi potrebuje práve našu pomoc? Plačeme s plačúcimi a tešíme sa s tešiacimi? Ak na tieto otázky vieme odpovedať kladne, tak môžeme odísť z dnešných služieb Božích s jasavým pocitom, že sme Božie deti. Ale pokiaľ prídeme domov a pri spätnom zamyslení sa, čo sa dialo v kostole, budeme si pamätať, čo mal oblečené náš sused, alebo aké grimasy dnes znovu strúhal, a nezamyslíme sa nad tým, prečo mal smutnú tvár, alebo sme sa ho nespýtali, prečo prišiel s takou rozžiarenou tvárou do kostola, tak je na čase urobiť to, čo robili Ježišovi učeníci medzi 40. a 50. dňom po vzkriesení- kľaknúť a prosiť: Pane, prosím Ťa, zošli aj do môjho života Ducha Svätého, aby tma v mojej duši sa stala svetlom. A aby som mohol mať aj ja v duši radosť a pokoj.
List Filipským je veľmi krásnym a nádherným listom, pri čítaní ktorého si môže aj človek, ktorý nie je inak teologicky vzdelaný, veľmi rýchlo všimnúť, že Pavel mal ku kresťanom vo Filipis mimoriadne vrelý a priateľský vzťah. Nikde inde nedáva najavo tak zreteľne a výrazne svoju túžbu po tom, aby opäť mohol vidieť cirkevný zbor a nikde tak zreteľne nehovorí, že sa nevie dočkať, kedy opäť bude medzi nimi. Je to pozoruhodné a zvláštne. Na jednej strane to svedčí o tom, že aj Pavel bol človekom, ktorému boli ľudia sympatickejší a menej sympatickí. Ale je v tom skryté aj jedno posolstvo, ktoré nie je zrejmé na prvý pohľad.
Zo Skutkov vieme, že Pavel na svojich misijných cestách vždy, keď prišiel do nejakého mesta, najprv išiel do židovskej synagógy a vydával svedectvo o Ježišovi židom. Keď však Pavel prišiel do Filipis, zistil, že tam žiadna synagóga nie je. Preto v sobotu šli za mesto, kde našli niekoľko žien pri rieke modliť sa. Je celkom možné, že Pavel bol v prvom momente z tejto situácie zarazený. Zvlášť, keď v Skutkoch je napísané, že Duch Svätý Pavlovi zatvoril dvere pre zvesť evanjelia v Malej Ázii a jednoznačne ho viedol, aby sa preplavil do Európy, a tam začal svoju prácu. Takže v jedno sobotné ráno pri rieke za Filipis Pavel prvýkrát vydával svedectvo o Ježišovi v Európe. Možno to bolo prvýkrát, kedy v Európe znelo evanjelium, a to nie hocikomu- neboli to ani židia, ani muži. Teda podľa vtedajších kritérií, ktoré prevládali aj v cirkvi, neboli to celkom plnohodnotní ľudia. A predsa, evanjelium si našlo cestu do sŕdc týchto žien, a tak určite Lýdia, ktorá je spomínaná ako prvá, ktorá uverila, nezostala dlho osamotená.
Filipis bolo typické mesto rímskych vojenských veteránov, teda boli to hrdí, sebavedomí rímski vojaci a občania, ktorí milovali Rím, ktorí za Rím bojovali a zomierali. Ale ktorí práve kvôli tomu mohli byť duchovne prázdni a túžili, aby ich život dostal nový smer a nové hodnoty. Tieto našli vo zvesti apoštola Pavla. Nie je to krásne? Pavel, ktorý aj v tomto liste vydáva svedectvo, že je z rodu Izraela, z kmeňa Benjamínovho, Hebrejec Hebrejov, farizej, teda ten najčistejší, najortodoxnejší a najsebavedomejší Žid, bol Duchom Svätým privedený k tomu, že najviac zo všetkých ľudí, ktorých priviedol ku Kristu, miloval bývalých rímskych vojakov, ktorí zotročili aj jeho vlasť.
Áno, toto je práca Ducha Svätého, úplne jasný a zreteľný Jeho rukopis. Tam, kde On zavanie, miznú všetky bariéry, predsudky a konvencie. Lebo Duch Svätý je ten, ktorý nás učí, že vôbec nezáleží na veku, pohlaví, postavení, ale že záleží len na jednom jedinom- aby sme uverili, že Ježiš je Pán a Spasiteľ. Kto to urobí, tak pozná, aké je krásne a nádherné žiť v spoločenstve medzi tými, ktorí prijali a uverili v toho istého Pána ako my.
Amen.
Michal Zajden
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
