V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Svätodušná nedeľa, Galatským 5, 22 - 23

 Cirkevné učenie o Duchu Svätom je veľmi staré a jeho dejiny sú dosť zložité.  V systematickej teológii je učeniu u Duchu Svätom venovaná veľká kapitola, ktorá sa volá "pneumatológia", keďže grécke slovo "pneuma" znamená "duch".  V príslušnej literatúre by sme sa podrobne dozvedeli, čo všetko bolo v priebehu storočí povedané a napísané na túto tému.  Koho zaujímajú dejiny teologického myslenia, ten sa môže pustiť do dôkladného štúdia aj tejto témy.  My to teraz nejdeme robiť, lebo by sme na to potrebovali omnoho viac času.  Chceli by sme urobiť niečo iné: pokúsiť sa pochopiť, vysvetliť si, ako sa myšlienky o Božom Duchu vôbec mohli dostať do ľudského vedomia.  O Božom Duchu sa hovorilo dávno pred pôsobením Pána Ježiša, nielen v Novej, ale už aj v Starej zmluve.  My by sme si však celú vec chceli objasniť práve na príklade Ježiša Krista, lebo On nám je blízky a dobre známy.  Dáme sa pritom viesť zoznamom duchovných vlastností, ktoré sú v Liste Galatským označené ako "ovocie Ducha".

Ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť. (Galatským 5,22-23)

 V živote Pána Ježiša boli veci, ktoré si žiadali vysvetlenie, objasnenie, pretože sa On značne odlišoval od iných ľudských bytostí.  Vo svete, v ktorom bolo a je mnoho nenávisti, závisti, škodoradosti, sebectva, si žiadala vysvetlenie jeho bezhraničná láska,  ktorá sa nezakladala na povrchnej sympatii, ale bola prejavom jeho všeobsiahlej a hlbokej lásky k životu.  Vysvetlenie si žiadala Ježišova radosť, ktorá nebola závislá, ako u iných ľudí, od povrchného úspechu, hmotného bohatstva, ale mala na sebe znak stálosti, stabilnosti.  Vysvetlenie si žiadal jeho pokoj, ktorý trval nie iba vtedy, keď navonok bolo všetko v pokoji,  ale ostal pevný aj uprostred búrok, ohovárania, prenasledovania, utrpenia.  Vysvetlenie si žiadala jeho ochota odpúšťať,  okrem iného napríklad jeho prosba za nepriateľov, keď bol na kríži,  lebo táto prosba odznela vo svete, v ktorom sú ľudské srdcia naplnené pomstychtivosťou.
 Ľudia, ktorí pozorovali na ňom tieto a mnohé ďalšie prekvapivé veci, si kládli a dodnes kladú otázku, v čom je tajomstvo toho všetkého, z akého základu to všetko vyrastá.  Jednoznačná odpoveď evanjelií a ostatných novozmluvných spisov znie:  Ježiš Kristus bol v jedinečnom zmysle pod vedením Božieho Ducha.  Bez tohto predpokladu by sme v Ježišovom správaní a bytosti nemohli pochopiť nič podstatného.  Učenie o Božom Duchu je teda potrebné už na to, aby sme si mohli vysvetliť veci, ktoré by nám na Ježišovom konaní, správaní, rozhodovaní ostali inak celkom nepochopiteľné.
 Evanjeliá naozaj na viacerých miestach predstavujú jeho život a činnosť ako život a činnosť pod stálym vedením a pôsobením Ducha Božieho.  Z evanjelií sa dozvedáme, že pri krste bol veľmi názorným spôsobom obdarený Duchom Svätým, ktorý ho potom neprestajne sprevádzal vo všetkom, čo konal.  Ďalej je výslovne napísané, že Duch viedol Ježiša na púšť, kde Ježiš podstúpil pokušenie, v ktorom víťazne obstál.  Keď kázal v nazaretskej synagóge, začal svoju reč slovami: "Duch Pánov nado mnou".  Bol si teda vedomý, že je pod stálym pôsobením Božieho Ducha.  Keď oslobodil jedného človeka od démonskej posadnutosti, sám povedal, že on vyháňa démonov Duchom Božím.
 Nepoznáme nikoho, kto by bol v takom plnom zmysle vedený Božím Duchom ako Ježiš Kristus.  Ale bolo a je mnoho ľudí, ktorí boli v miere menšej, miere zlomkovitej pod vedením Božieho Ducha.  Keď si títo ľudia všímali svoj nový život, nové bytie, boli opäť privedení k otázke, odkiaľ sa to vzalo.  Tak napríklad Pavel si musel klásť o sebe otázku, kde sa vzala jeho viera, jeho odvaha a smelosť uprostred nepriateľov,  kde sa vzala jeho radosť aj v utrpení,  kde sa vzalo jeho sebaovládanie.  Nedokázal si to odvodiť a vysvetliť ani z výchovy, ktorej sa mu dostalo,  ani zo svojej pevnej vôle,  ani z vplyvu prostredia, v ktorom sa pohyboval.  Pochopil, že tu dostal niečo ako dar, nepochopiteľne veľký dar.  Na otázku, odkiaľ ten dar pochádza, odpovedal:  Je to ovocie Božieho Ducha.  Takže to, čo sme čítali v texte, napísal na základe vlastnej skúsenosti:  "Ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť."  Učenie o Duchu Svätom nevyrástlo teda zo špekulatívnych záujmov,  ale z praktickej potreby vysvetliť v ľudskom živote určité javy, ktoré sa odlišovali od bežného, známeho priemeru.
 Ešte jedna vec si žiada vysvetlenie: I keď je v ľudských srdciach a činoch mnoho zla, tak predsa nájde sa tam aj niečo dobré.  V ľudskom srdci je túžba stať sa dobrým, túžba po pravde, po láske, po spravodlivosti.  Nechceme naivne tvrdiť, že je to tak u každého,  ale môžeme povedať, že je mnoho ľudí, u ktorých sa táto túžba dá pozorovať.  Pre pravdu a spravodlivosť dokážu mnohí ľudia veľa obetovať  a to nielen tí, ktorí veria v Pána Boha,  ale aj ľudia, ktorí hovoria o sebe, že sú od Boha ďaleko.  Ich túžba po dobre, pravde, spravodlivosti,  ich obete v záujme pravdy a spravodlivosti  treba tiež nejako vysvetliť, odpovedať na otázku, odkiaľ pochádzajú.  Z kresťanského stanoviska musíme povedať, že to pochádza zo skrytého pôsobenia Božieho Ducha,  lebo prameň všetkého dobra, pravdy a spravodlivosti je len jeden: Pán Boh.  Nijaký iný prameň dobra, lásky, spravodlivosti nepoznáme.
 Učenie o Duchu Svätom vzniklo nielen ako odpoveď na otázky o pôvode určitej skupiny javov v ľudskom živote,  ale aj ako odpoveď na ľudské túžby po novom živote.  Lebo keď sa človek nasýti povrchnej rozkoše a povrchného šťastia,  zatúži po niečom hlbšom, cennejšom, opravdivejšom,  zatúži po živote, ktorý by bol od gruntu nový.  Vtedy však stojí pred nami otázka, ako sa k takému zásadne novému životu dopracovať.  Je to naliehavá otázka, lebo človek má už dosť skúseností o tom, že jeho vlastná pevná vôľa a mravné úsilie často stroskotáva.  V tejto situácii hľadá prameň sily, ktorý by ho poháňal a ukazoval mu smer.  Odpoveďou na túto túžbu je Duch Svätý.  Keď cirkev vo vierovyznaní hovorí: "Verím v Ducha Svätého", znamená to:  Verím, že Boží Duch už mnohých ľudí priviedol k novému životu,  že i mňa môže priviesť k novému životu.
 Čo všetko tento Duch môže vniesť do nášho života?  Aké nové prvky bytia nám môže darovať?  Odpoveď, ktorú by sme na túto otázku našli v Biblii, je veľmi rozsiahla,  a preto, kvôli myšlienkovej disciplíne sa musíme obmedziť na určitý výsek.  Všimneme si to, čo apoštol v prečítanom texte z Listu Galatským označuje ako ovocie Ducha.
 Na prvom mieste spomína apoštol lásku.  Lásku ako stály prvok života chce vložiť do nášho bytia Duch Svätý.  Bežné chápanie lásky je veľmi úzke a nedostatočné:  O láske sa hovorí v zmysle lásky sentimentálnej, romantickej, lásky na základe sympatií, lásky príbuzenskej.  To všetko sú síce prvky lásky, ale skutočná láska je omnoho viac.  Psychológovia a sociológovia objavili v ľudskom srdci a ľudskej spoločnosti dve protichodné tendencie: milovanie smrti a milovanie života,  takzvanú nekrofíliu a biofíliu.  Prejavy týchto dvoch tendencií sú mnohoraké.  Milovanie smrti sa prejavuje napríklad takto:  radosť zo zabíjania,  radosť z mučenia,  škodoradosť pri nešťastí druhého,  ohováranie a ponižovanie a tak ďalej.  Milovanie života sa prejavuje radosťou zo všetkého živého,  radosťou zo šťastia iných,  ochotou pomáhať,  ochotou vnášať radosť do života druhých ľudí.  Nie je to tak, žeby v jednom ľudskom srdci bola iba tá zlá tendencia, tendencia k smrti,  a v inom iba tá dobrá tendencia smerujúca k životu,  ale v bytosti človeka a v živote spoločnosti sú tieto protikladné veci v rozličných pomeroch vedľa seba.  Každým zlým činom posilňuje človek v sebe tendenciu smerujúcu k milovaniu smrti,  každým dobrým činom posilňuje v sebe tendenciu smerujúcu k milovaniu životu.  Keď pochopíme, že toto je i naša vlastná situácia,  že i v našom vlastnom srdci bojujú proti sebe navzájom tieto dve sily, kladieme si otázku:  Čo robiť, aby vo mne prevládla tendencia smerujúca k životu?  Na túto otázku odpovedá apoštol v našom texte: Ovocie Ducha je láska.  Duch Boží môže urobiť v nás koniec večnému kolísaniu medzi službou životu a službou smrti  a darovať nám jednoznačnú prevahu toho správneho životného smeru, aby sme postavili sebe a všetko, čo sme a čo máme, jednoznačne do služby života.
 Ovocie ducha je radosť.  Opäť nie v tom povrchnom zmysle, v akom sa slovo radosť používa v bežnom živote.  Povrchná radosť sa mení ako počasie.  Lenže človeka to neteší, že je iba loptou v nevypočítateľnej hre meniacich sa nálad a meniacich sa vonkajších situácií, ktoré ho obklopujú..  Kladie si otázky, či neexistuje radosť iného typu, radosť stabilná, stála,  ktorá by nebola závislá od stále sa meniacich vonkajších okolností.  Taká radosť jestvuje,  apoštol juj pozná z vlastnej skúsenosti,  a vie, že to nie je výsledok myšlienkových kumštov  ani výsledok úsilia pevnej vôle,  ale dar Ducha Svätého.  Preto hovorí, že radosť patrí medzi ovocie Ducha.  Je to radosť z Pána Boha, radosť z Ježiša Krista,  ako na ňu upozorňuje slovami:  "Radujte sa v Pánovi vždycky, opakujem, radujte sa."  Je to radosť, ktorá ostáva pevná aj vo vonkajšom utrpení a nepríjemnostiach,  ako na to upozorňuje na iných miestach svojich listov.  Predstavme si, čo by sme získali, keby sa radosť takéhoto typu nasťahovala do nášho srdca.  Objavili by sme život v celkom novej podobe.  Zvesť o Duchu Svätom nie je teda kus starej dogmatickej špekulácie,  ale zvesť o tom, že takáto stabilná, neotrasiteľná radosť v ľudskom živote je možná,  ba že nám je priamo ponúknutá.
 Ovocím Ducha je zdržanlivosť.  Ovládať seba je veľké životné umenie.  Keď sa rozbúri v našom srdci more vášní, citov, emócií, a my týmto veciam začneme podliehať, poskytujeme okoliu veľmi úbohé divadlo,  javíme sa ako bytosti, ktoré sú bezmocne zmietané iracionálnymi silami.  Podľa slov apoštolových Duch Svätý môže vniesť poriadok aj do tohto chaosu vášní a vnútornej búrky.  Keď totiž Duch prebudí v nás vášne vyššieho, tvorivého typu:  vášnivú túžbu po Bohu, po večnosti, po pravde, po ľudskej dôstojnosti, po veľkých duchovných hodnotách,  potom tie nižšie vášne a citové búrky strácajú svoje dominantné postavenie,  a i keď nie sú celkom zlikvidované, je to už len ako búrka, ktorá zaznieva z veľkej diaľky a ktorá je neškodná.
 Uviedli sme len niektoré veci z toho, čo apoštol uvádza v dôležitom zozname "ovocie Ducha".  Každý z nás sa môže sústredene zamyslieť aj nad ďalšími bodmi tohto zoznamu  a tak objaviť, aké veľké možnosti a ponuky závažných, a to požehnaných, tvorivých životných zmien sa za týmito slovami skrývajú.  Mnoho z tých vecí, ktoré apoštol označuje ako ovocie Ducha, sme už iste skúsili  a cez sviatky Zoslania Ducha Svätého sme za ne zvlášť vďační.  No Duch Boží nám nedovoľuje ostať stáť na jednom mieste, ale ženie nás stále dopredu.  Aj dnes ho prosíme o jeho mocný, očisťujúci, obohacujúci zásah do našich sŕdc.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.