V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

1. Nedeľa po Vstúpení, Židom 6, 11 - 20

Bratia a sestry!

Človek nemôže a nemá žiť bez nádeje. Človek je orientovaný na budúcnosť. Sníva, dúfa, veľmi veľa plánuje. Preto majú ľudia osobný vzťah k budúcnosti. Keď nie k všeobecnej , ktorá sa týka celého ľudstva, tak aspoň k svojej vlastnej, individuálnej budúcnosti. Svet sa však stal malým, a tak i budúcnosť ľudstva sa nás všetkých dotýka a jej spletitosť i ohrozenosť si čoraz viac žiada, aby sme sa učili rozmýšľať i konať v kontexte širokých rozmerov, a nie iba sebecky a krátkozrako sledujúc iba vlastné ciele. Človek túži po istej budúcnosti, jednako budúcnosť nie je vecou, ktorú možno vlastniť, či uchopiť. Snáď uchopiť do vlastných rúk- tento pojeme je v dnešnej dobe veľmi používaný.
Minulosť je rovinou faktov, ale o budúcnosti to nemôžeme povedať. Budúcnosť je krajinou otvorených možností, a preto istým spôsobom neistou krajinou. Práve preto je budúcnosť aj oblasťou túžob, snov, špekulácií, nebezpečných ilúzií, ale aj miestom, kde sa radi ukrývame. Ale k budúcnosti potrebujeme mať aj nádeje a plány.
O nádeji, ľudských plánoch ale predovšetkým o správnych Božích plánoch čítame v Biblií. Vidíme, že ľudia často svoje plány prednášajú Pánu Bohu a chcú, aby Boh povedal svoje áno. A s veľkou vďakou hovoríme, že sme vďační, že Božie plány sú nad tými našimi ľudskými, hriešnymi a nedokonalými predstavami.
Zodpovedný prístup k budúcnosti však nie je len našou vlastnou záležitosťou. S minulosťou nás viažu mnohé zážitky, krásne, oľutované, vraciame sa k nim, niekedy podvedome sa vynorí spomienka, ktorá nás dokáže rozžialiť, ale aj rozjasniť tvár. Na minulosti nič nemôžeme zmeniť. Iba ju prijať a vedieť, že nie je mŕtvou krajinou. Skôr naopak, presahuje aj do prítomnosti i budúcnosti. Prítomnosť stojí na pleciach minulosti. Budujeme na to, čo vytvorila minulosť. Ale aj omyly, hriechy minulosti presahujú do prítomnosti a budúcnosti. Prekonávať ich a s dôverou kráčať v ústrety budúcnosti, k tomu je potrebná nádej, ktorá spevňuje srdce a robí ľahším naše kráčanie. Preto nádej je tou kotvou života. V Bohu zakorenení, či v Bohu zakotvení, to je tá najlepšia skúsenosť.
Tak bol spomenutý aj v dnešnom texte Abrahám, ako ten, ktorému Boh dal zasľúbenie a napriek na prvý ľudský pohľad nesplniteľným podmienkam, Boh tieto zasľúbenia splnil. Priviedol ho do zasľúbenej krajiny, dal mu syna. Áno, viera v Boha sa všade prejavuje ako rozhodovanie sa v smere Božích zasľúbení. Božie zasľúbenie znamená budúcnosť, ktoré časom príde. Božie zasľúbenie sa splní, Jeho plány aj v našom živote my samy nemôžeme znásilniť. Všetko sa svojim časom splní, len pamätajme, aby sme na Jeho prísahu pamätali. On nám dáva nádej. On nám dáva zasľúbenie, že je tu s nami.
Ako Abrahám sa vydal na cestu nesený touto istotou, aj my tak máme rázne vykročiť. Pravdepodobne nedokážeme presne opísať slová, či ten stav, kedy nás Pán Boh povolal na cestu s Ním. Vieme, že sa tak stalo pri krste svätom, vieme, že už v ňom nám bola pripravená budúcnosť. A predsa, Jeho prítomnosť cítime, prežívame a vnímame každý inak.
Ak by sme však chceli žiť iba v nádeji, musíme k nej niečo ešte pridať. Nie je to nič hmotné. Jedná sa tu o náš duchovný svet. Na ňom všetko stojí a padá. Máme nádej, ako pevnú kotvu nášho života, našich rozhodnutí. K nim však patrí poznanie viery v Boha. čítame o nej z Biblie, učíme sa rozumieť slovám viery. Vo viere neustále rastieme. Či pri čítaní Biblie, v rozhovoroch s Bohom, na bohoslužbách, pri rozhovoroch s ľuďmi. Ale ak by sme mali iba tieto dve hodnoty, ešte niečo by nám chýbalo. Ku všetkému konaniu potrebujeme lásku. Áno, lásku v tom pravom zmysle slova. Lásku k ľuďom, k sebe, ale aj k Pánu Bohu.
A tohto ducha lásky nemôžeme získať tým, že si to akosi naplánujeme. Ducha viery získame len ako nezaslúžený dar od Pána Boha. práve s týmto darom môžeme vidieť tú našu budúcnosť, v jej mene plánovať, stotožniť sa s tým, čo mňa osobne čaká. Poznanie Boha v živote je dôležitý medzník pre každého. Máme rôzne druhy poznania - neustále sa predsa vzdelávame, udivuje nás nádhera vesmíru, do úžasu nás privádzajú vedomosti ľudí, ktorí majú okamžitú odpoveď na akúkoľvek otázku. Naše poznanie sa neustále rozširuje. Každý deň rastie. Otvára sa vždy nová a nová dimenzia- či v štúdiu, pri stretnutí sa s novými ľuďmi, neustále sme prekvapení, čím nás dokážu prekvapiť naše deti, či rodičia. Tak to je. Poznanie môžeme si môžeme zaradiť do istých bodov, hesiel, pod ktorými sa ukrýva oveľa viac, ako si uvedomujeme. Ale pri všetkej tejto vedomosti by sme nič nemali, ak by sme nevyznali, že za tým stojí láska. A to nie hocijaká láska. Nie povrchná, či krátkodobá. Za všetkým a vo všetkom poznaní sveta je na prvom mieste Pán Boh. Len On nám dal rásť v spoznávaní Jeho samého v tomto svete. A na počiatku bolo Jeho slovo a láska, ktorá je počiatkom i koncom. V tejto istote vidíme aj apoštola Pavla, ktorý vraví- teraz zostáva viera, nádej, láska to troje, ale najväčšia z nich je láska.
Máme len jeden život. Máme len jeden čas vymeraný a pozeráme do budúcnosti. A túto budúcnosť vieme, že máme. Nielen na tomto svete, ale aj po ňom. Pán Ježiš Kristus bol vzkriesený zmŕtvych a vstúpil na nebesá, kde sedí po pravici svojho Otca a zoslal nám Ducha Svätého ako Radcu- ktorý nás usmerní a privedie ku sebe.

Jarmila Petrulová
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.