Vstúpenie, Skutky 1, 9 - 11
Len čo to povedal, vzniesol sa im pred očami do výšin a oblak vzal im Ho spred očí. A ako tak uprene hľadeli do neba, keď odchádzal, ajhľa, dvaja mužovia v bielom rúchu postavili sa vedľa nich hovoriac: Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý vám bol vzatý do neba, príde zase tak, ako ste Ho videli odchádzať do neba. (Skutky 1, 9 - 11)
Zo skúsenosti vieme, že naše spomienky na udalosti a ľudí postupne blednú, oslabujú sa. Všimnime si napríklad spomienky na prvú či druhú svetovú vojnu. Pre tých, ktorí ich prežili, boli to hrozné udalosti, roky sa na ne spomínalo, ale postupne vždy menej. Na svet sa rodili a rodia noví ľudia, ktorí vojny už osobne neprežili, a tak sa tieto udalosti dostávali vždy viac do histórie a do zabudnutia. Tak je to so všetkými inými udalosťami. Tak je to aj s ľuďmi. Keď nám zomrie niekto blízky, vyvolá jeho odchod prudkú bolesť, spomienky na neho sú veľmi čerstvé, ale postupne aj tie blednú. Postupné blednutie je osud všetkých spomienok na udalosti a ľudí.
Ale je jedna veľká výnimka: je udalosť a bytosť, spomienka na ktorú nevybledla ani po dvoch tisícročiach. Ježiš Kristus vstúpil na nebesá, to znamená: vstúpil do večnosti, zakončil tak svoje zemské dielo, rozlúčil sa so svojimi učeníkmi, vstúpil do slávy svojho nebeského Otca, a podľa všeobecnej zákonitosti by sme čakali, že aj tieto spomienky začnú nemilosrdne blednúť. Ale skutočnosť je taká, že aj po veľmi dlhom čase, po dvoch tisícročiach, je Ježiš Kristus živou bytosťou, a pri ňom veľmi mnohí nachádzajú svetlo, pokoj, zdroj sily. Preto si treba všimnúť, čo je na tej rozlúčke, ktorú voláme vstúpením Krista Pána na nebo, také zvláštne, keďže sa tak nápadne odlišuje od ostatných rozlúčok.
Pán Ježiš Kristus pripravoval svojich učeníkov na rozlúčku rečami, ktoré máme zapísané v evanjeliách. Už z jeho rečí sa dá vycítiť, že sa táto rozlúčka vo viacerých ohľadoch bude odlišovať od ostatných obyčajných rozlúčok. Práve pri rozlúčke povedal: "Ja som s vami po všetky dni až do konca sveta." Veľmi poučné a dojímavé sú jeho reči na rozlúčku, ktoré nachádzame v Jánovom evanjeliu. Tam okrem iného hovorí: "Neopustím vás ako siroty, prídem k vám." Z týchto a ďalších podobných slov vyplýva, že Pán Ježiš svoj odchod, svoje vstúpenie na nebo nechápal ako ukončenie spoločenstva s učeníkmi, ale že im sľúbil novú formu svojej blízkosti. V zoslaní Ducha Svätého sa tieto sľuby splnili, lebo Duch, ktorého učeníci prijali, znamená prítomnosť Ježiša Krista v ich srdciach a životoch.
V rečiach Pána Ježiša na rozlúčku sa nachádza ešte iná dôležitá myšlienka. Vyjadrená je napríklad slovami, že odchádza, aby im pripravil miesto, a keď im pripraví miesto, príde a poberie ich k sebe. Ide teda o rozlúčku, pri ktorej sa hovorí o novom stretnutí. Týmto smerom obracia oči a mysle aj prečítaný text zo Skutkov apoštolov: "A ako tak uprene hľadeli do neba, keď odchádzal, ajhľa, dvaja mužovia v bielom rúchu postavili sa vedľa nich, hovoriac: Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý vám bol vzatý do neba, príde zase tak, ako ste ho videli odchádzať do neba." V tom pohľade učeníkov sa skrývalo mnoho smútku, lenže slová anjelov ich upozorňujú, že to nesmie ostať ich jediný spôsob pohľadu, ale že svoj zrak musia obrátiť aj do budúcnosti, očakávať nový príchod Kristov a tešiť sa na stretnutie s ním.
O oslávení Pána Ježiša Krista hovorí Všeobecná viera kresťanská stručne, ale veľmi obsažne toto: "Vstúpil na nebesá, sedí na pravici Boha Otca všemohúceho. Odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych." Tieto slová odpovedajú na otázku, aký význam malo Kristovo vstúpenie pre neho samého. Sedieť na pravici všemohúceho Boha je symbol moci: Ježiš Kristus sa stal Pánom všetkého. On sám pri rozlúčke povedal: "Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi." Pavel to v Liste Filipským vyjadruje mohutným, spôsobom takto: "Boh ho nadmieru povýšil a dal mu meno nad každé meno, aby sa v Ježišovom mene skláňalo každé koleno tých, čo sú aj na nebi aj na zemi aj pod zemou, a každý jazyk aby na slávu Boha Ota vyznával, že Ježiš Kristus je Pán." Ježiš Kristus sa svojím oslávením stal Pánom všetkého, a všetko, čo sa v tomto svete vystatuje svojou mocou, je smiešne úbohé v porovnaní s jeho mocou.
Kristovo vstúpenie však nie je iba jeho súkromná udalosť, ale má význam pre jeho cirkev, pre všetkých veriacich v neho. V dôsledku tejto udalosti sa cirkev javí ako spoločenstvo pútnikov. Cirkev, ktorá očakáva nové stretnutie s osláveným Pánom, nie je ešte pri cieli, ale putuje k cieľu. Východiskom tohto putovania je prvé stretnutie s Kristom a rozlúčka s ním, cieľom tohto putovania je druhé stretnutie s Kristom. Cirkev teda putuje od jedného stretnutia k druhému stretnutiu. Svojím vstúpením Ježiš Kristus ukazuje, kde je cieľ nášho putovania, lebo jeho vstúpenie na nebo je predobrazom našej cesty do večnosti. Aj v tomto zmysle majú platnosť slová o tom, že Ježiš Kristus je alfa a ómega, začiatok a koniec. Cirkev ako spoločenstvo pútnikov má byť charakterizovaná dvoma dôležitými pohľadmi: pohľadom späť, na všetko, so s Ježišom Kristom už zažila, a pohľadom dopredu, pohľadom na nové stretnutie, nové prekvapenie.
Pohľad späť, k evanjeliám, ktoré nám hovoria o zemskom pôsobení Pána Ježiša, je potrebný, lebo vždy sa nám treba vracať k prameňom. Pravidelným čítaním evanjelií si obohacujeme a prehlbujeme poznanie o ňom. Ba viac: pri sústredenom čítaní evanjelií prúdi na nás jeho pokoj, jeho čistota, spôsob jeho myslenia a hodnotenia jednotlivých vecí. Pri čítaní evanjelií máme možnosť priebežne kontrolovať svoj životný smer, opravovať ho, korigovať. Pri tomto prameni môžeme vždy čerpať novú silu.
Rovnako potrebný je aj ten druhý pohľad, pohľad dopredu, na nové stretnutie s Pánom Ježišom. Pohľad dopredu je potrebný, lebo vždy musíme mať pred očami cieľ, ku ktorému kráčame, veď inak by sme nemali správnu orientáciu a vnútorné pohnútky, vnútorný pohon, ktorý by nám nedovolil zastať, ale nútil nás stále ísť dopredu.
Spoločenstvo pútnikov je ohrozené rozličnými pokušeniami a nebezpečenstvami. O jednom sa hovorí v prečítanom texte. Spočíva v tom, že oči učeníkov zostanú obrátené iba do minulosti že budú brať vážne iba prítomnosť, v ktorej momentálne žijú, ale nebudú dosť vážne rátať s budúcnosťou, s večnou budúcnosťou. To má zlé následky.
Napríklad ten, že kresťan, že cirkev bude tento svet pokladať za definitívne miesto svojho pobytu. Nie v teoretickom zmysle, veď každý človek vie, že raz sa skončí jeho pobyt na tomto svete, a každý veriaci kresťan očakáva vzkriesenie, stretnutie s Pánom, posledný súd a to, čo nasleduje potom. Ale je veľký rozdiel, či určité veci vieme len teoreticky, či ich vieme, keď treba, aj odriekať vo vyznaní viery, alebo či s tým, čo veríme, skutočne počítame, či v súlade s tým robíme svoje rozhodnutia a formujeme celý svoj život. Táto praktická stránka viery vo večnosť nám často uniká. To je nebezpečné, lebo pri sústredenosti len na prítomnosť a súčasnom zabúdaní na večnosť sa ľahko môže stať, že sa cirkev stane kusom sveta a že sa kresťan stane kusom sveta. Mnohí už upadli do tohto nebezpečenstva. Sviatok Vstúpenia obracia naše oči do nebies, a tým nás varuje pred nebezpečnou jednostrannosťou.
Ďalším následkom praktického zabúdania na večnosť, zabúdania na to, že napriek všetkému zdaniu Ježiš Kristus je Pánom, ďalším následkom toho je, že cirkev a jednotliví kresťania upadnú do nemiestneho strachu, do večného nariekania, čo bude s cirkvou v budúcnosti, čo bude s evanjeliom v budúcnosti. Vo svete je iste mnoho znepokojujúcich javov, ale zvlášť v dnešný sviatok si musíme uvedomiť, že takýto strach, takáto malomyseľnosť, takáto malá viera je niečo nemorálne, pretože práve dnešný sviatok nám hovorí, že Ježiš Kristus je Pán a nijaká moc nemôže natrvalo prekaziť jeho pôsobenie. Pri pohľade na dejiny, dávne i nedávne, sa o tom môžeme presvedčiť.
Dnešný sviatok prichádza k nám s niekoľkonásobným posolstvom. Spomienka na Pána Ježiša Krista je večne živá. Lebo jemu patrí nielen minulosť, keď pôsobil na tejto zemi, ale patrí mu aj prítomnosť a budúcnosť, aj budúcnosť tohto sveta aj večná budúcnosť. Po vykonaní dôležitého, pre nás všetkých životne dôležitého poslania na tejto zemi sa vrátil do slávy svojho nebeského Otca. Napriek svojmu odchodu, či presnejšie: práve v dôsledku svojho odchodu do večnosti on je Pán dnes prítomný, a my môžeme v jeho slove a sviatostiach prežívať vždy znova spoločenstvo s ním. Sme na ceste k stretnutiu tvárou v tvár s týmto Pánom. Cirkev je napriek všetkým rozdielnostiam a rozmanitostiam jedno veľké spoločenstvo pútnikov, ktoré sa približuje k tomuto cieľu. Aj pohľad na Ježišovo zemské pôsobenie, aj pohľad do jeho a našej budúcej nebeskej vlasti má vtláčať pečať všetkému, čo sme a čo robíme. Všetko, čo robíme aj vo svojom súkromnom živote, aj na pracovisku, má byť v súlade s veľkým dielom záchrany, ktoré On vykonal. Pevná dôvera v jeho absolútnu nadradenosť môže a má nám darovať vnútornú slobodu od hodnôt tohto sveta a zároveň slobodu od strachu. Cesta evanjelia vo svete je v jeho rukách, svet je v jeho rukách, my sme v jeho rukách. Dnešný sviatok nám chce sprostredkovať túto jedinečnú istotu, ktorú tak veľmi potrebujeme.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
