V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Rogate, Deň matiek, 1 Samuelova 1, 9 - 18

"Keď sa v Šíle najedli a napili, Anna vstala a predstúpila pred Hospodina; zatiaľ kňaz Éli sedel na stolci pri dverách chrámu Hospodinovho. Ona, roztrpčená v duši, sa modlila k Hospodinovi a veľmi plakala. I urobila takýto sľub: Hospodine mocností, ak vzhliadneš na trápenie svojej služobnice a rozpomenieš sa na mňa, ak nezabudneš na svoju služobnicu, ale dáš jej mužského potomka, oddám ho Tebe, Hospodine, po všetky dni jeho života, a britva sa nedotkne jeho hlavy. Keď sa už dlho modlila pred tvárou Hospodinovou, Éli pozoroval jej ústa. Anna si však hovorila v srdci: len pery sa jej chveli, ale hlas jej nebolo počuť, preto ju Éli pokladal za opitú. Povedal jej Éli: Dokedy sa budeš ešte správať ako opitá? Preber sa zo svojho opilstva. Anna odpovedala takto: Nie, pane môj, som žena, ktorej je ťažko na duši; nepila som ja víno ani iný opojný nápoj, ale vylievala som si dušu pred Hospodinom. Nepokladaj svoju služobnicu za naničhodnicu, lebo od veľkého žiaľu a zármutku hovorila som až doteraz. Nato jej Éli odpovedal: Choď v pokoji a Boh Izraela nech ti splní to, o čo si Ho prosila. Ona odpovedala: Kiež tvoja služobnica nájde milosť v tvojich očiach! Nato žena odišla svojou cestou, zajedla si a jej tvár už nebola smutná." (1 Samuelova 1, 9 - 18)

Bratia a sestry!

Dnešná nedeľa ukrýva v sebe dve krásne posolstvá. Jedno vyplýva zo starocirkevných perikôp, ktoré zostavil cirkevný otec Cyprián v 3. storočí a vyzýva nás k modlitbe. Druhé posolstvo je staré necelých sto rokov, keď v Spojených štátoch začali ľudia druhú májovú nedeľu vzdávať verejne hold a úctu žene- matke. Napriek tomu, že vznik týchto posolstiev delia stáročia, dnešný text ich pozoruhodne spája. Len veľmi ťažko si vieme predstaviť úpenlivejšiu modlitbu, ako modlitbu ženy, ktorá prosí Pána o dieťa. A táto modlitba trvá roky, možno desaťročia.
Starozmluvná Anna, manželka Elkánu, nám poukazuje na Sáru, jej pramatku, ktorá takisto nemohla desaťročia mať deti. V dnešnej dobe sa iste materinský cit a pud neoslabil. Ale predsa moderná spoločnosť úlohu rodiny celkom úspešne odtláča do úzadia. No v minulosti sa život každej ženy takmer bez výhrad točil iba okolo rodiny. Najprv v rodine otca, kde sa musela naučiť spravovať domácnosť a potom v rodine muža- manžela, kde túto domácnosť mala povinnosť viesť a riadiť. Zostať mimo rodiny alebo bez rodiny v tej dobe bolo takmer nepredstaviteľné. A ak sa nejaká žena v takejto pozícii ocitla, tak bola predmetom úvah, čo zlého spravila, že jej Boh odňal svoju priazeň a nedoprial jej mať deti. Dokonca nachádzame svedectvá z mimoizraelských prameňov v tej dobe, že takéto ženy boli zabíjané.
Na jednej strane by sme dnes samozrejme žiadnu ženu, ktorá nie je matkou, do takéhoto svetla nepostavili. Ale na druhej pohŕdanie, či podceňovanie úloh matky, ich bagatelizovanie, je známkou hlbokého morálneho úpadku, ba priam rozkladu celej spoločnosti. Matka sa stala symbolom tej najväčšej Božej priazne a milosti. Lebo len žena- matka je zárukou existencie a života ako takého. Spoločnosti, v ktorej ubúda matiek, hrozí vyhynutie a smrť, to je mimo akejkoľvek diskusie.
Čo je teda príčinou toho, že je dnes úloha ženy ako matky v úzadí a v popredí sa nachádza ideál ženy- jej telesnej krásy, múdrosti, inteligencie? Odpovede na tieto otázky sú samozrejme rôzne a je ich iste veľmi veľa. Ale iste jednou z pravdivých odpovedí je aj táto: prestali sme vysielať k Bohu ďakovné modlitby za svoje deti, prípadne modlitby, v ktorých by sme prosili Boha o to, aby bolo čo najviac obetavých matiek, ktoré príjmu svoje deti s hlbokou vďačnosťou, trpezlivo a pokorne im vštepia do srdca lásku k Bohu, k národu, k všetkým pozitívnym hodnotám, ktoré Boh dal človeku. Bolo by určite veľmi zaujímavé vidieť výsledky výskumu, kde by sa žien pýtali, či sa tešia na deti, či sa im chcú naozaj trpezlivo celé roky venovať, či práve v tomto si vedia predstaviť zmysel svojho života. Ale aby sme nehovorili iba o ženách, presne tieto isté otázky môžete položiť aj mužom- otcom. O akej žene snívajú a po akej žene túžia? Túžia naozaj po rodine, alebo len po uspokojení svojich telesných túžob?
Iste, žijeme v dobe, ktorá sa už nikdy nevráti späť tritisíc rokov, do doby, kedy sa udial tento náš príbeh. Nikto z nás po tom netúži a nikto z nás to nechce. Ale napriek všetkým zmenám, ktorými ľudstvo za tieto tisícročia prešlo, jedno zostalo úplne rovnaké, a to je Hospodin, náš Pán a Boh. Jeho veľkosť a všemohúcnosť. A na druhej strane úchvatný príbeh ženy, ktorá celé roky sa modlila za to, aby mohla mať dieťa, a keď ho dostala, tak z vďačnosti za tento nevýslovný dar, práve toto túžobne očakávané a vymodlené dieťa darovala Hospodinu. A to nie akosi symbolicky, ako to robíme my pri našom krste, či iných cirkevných obradoch, ale naozaj doslova a do písmena. Malého päťročného Samuela priniesla k veľkňazovi do chrámu a nechala ho tam, ako chrámového služobníka. V podstate to znamenalo, že svojho syna videla iba raz do roka, keď prichádzala do chrámu na slávnosti.
Fascinujúce na tomto príbehu je vlastne to, čo poznáme aj z mnohých iných príbehov v Písme. Vždy, ak sa človek zriekne toho najcennejšieho, čo má a dá to Bohu, Boh za tento čin dá človeku nesmierne požehnanie. A presne to sa udialo aj v príbehu o tomto vymodlenom synovi Anny, v príbehu o Samuelovi. Samuel zohral veľmi dôležitú úlohu v dejinách izraelského národa. Bol vyvoleným Božím nástrojom, ktorý zastavil anarchiu, korupciu a rozvrat, ktorý zachvátil izraelskú spoločnosť na konci doby sudcov, ukončil filištínsku okupáciu a daroval Izraelu prvých kráľov, ktorí posunuli celú spoločnosť na vyššiu úroveň štátneho a spoločenského života. Všetko to sa mohlo udiať len vďaka tomu, že kdesi uprostred Izraela žila obyčajná a jednoduchá žena, ktorá úpenlivo prosila o dieťa, a potom toto vyprosené dieťa darovala Bohu. Preto môže byť Anna vzorom aj pre dnešné matky.
Úloha matky je nezastupiteľná a nenahraditeľná. Veľa vecí sa dá nahradiť, veľa vecí sa dá suplovať, ale matkine slová, matkine modlitby, matkina úzkosť a strach o dieťa, ktoré je choré, to, ako matka vštepuje deťom do srdca materinskú reč a lásku, nenahradí nikto na svete. Aj ako cirkev máme voči svojím ženám- matkám obrovský deficit a obrovskú vinu. Ako málo dnes vieme aj v cirkvi prejaviť vďaku svojim matkám za to, čo pre našu cirkev urobili. Veď keby sme teraz mali vyrieknuť, kto nás naučil otčenáš, kto nás naučil nábožné piesne, kto nám rozprával ako prvý biblické príbehy, tak na 90% by to boli naše mamy, či staré mamy. Je ťažké v dnešnom svete žiadať od našich žien, aby sa obetovali pre rodičovskú úlohu. Matku nikto za jej prácu a obeť ani nepochváli, ani jej nepoďakuje, ba naopak, často krát môže sa jej dostať iba nevďaku a napokon aj odsunutia. Preto aspoň dnešný deň poďakujme Pánu Bohu za všetky naše mamy, za všetky ženy, ktoré našli zmysel svojho života vo svojich rodinách, vo svojich deťoch, že práve preto sú pre nás krásne a nádherné a zaslúžia si našu vďaku.
Cirkev je často zobrazovaná v prenesenom slova zmysle ako matka. Pravdepodobne to vyplýva z toho, že grécke slovo cirkev- kyriaké je ženského rodu a znamená patriaca Pánovi. Teda starým Grékom toto slovo okamžite asociovalo sobáš, v ktorom nevesta vyhlasovala, že odteraz patrí svojmu mužovi, svojmu pánovi. Kyriaké tou andros. Je to presne skoro takisto ako povedať kyriaké tou kyrié. Obraz cirkvi ako matky nám chce povedať, že tak, ako naše matky nám dali život a vštepili nám všetky základné hodnoty potrebné k životu na zemi, takisto aj v cirkvi a len v cirkvi môžeme nájsť všetko potrebné pre večný život. Nie že by mimo cirkvi človek nemohol stretnúť Boha, ale práve cirkev je tá, ktorá chráni Slovo, drží ho čisté a ponúka ho bezo zmien už takmer dvetisíc rokov.
Viem, že mnohí kritici by mohli povedať, že cirkev je dnes dobre spľundrovaná a už ani náhodou sa nechová ako matka. Ale ak máme v ústach slová tejto kritiky, tak vedz, milý brat a milá sestra, že cirkev, si ty, takisto ako aj ja. Cirkev- to nie sú tí druhí, tí iní, ale že sme to práve my. A ak si cirkev zaslúži tvrdé slová a tvrdú kritiku a ak ju naozaj aj často hovoríme, tak je dobré si uvedomiť, že to hovoríme sami o sebe. Je to presne takisto, ako keď sa človeku nepáči, že má veľký nos, či hnedé oči, alebo dlhé nohy a za to by kritizoval svojich rodičov. Genetickú výbavu dedíme. A nič s ňou nemôžeme urobiť. A tak je to aj s cirkvou. Cirkev je presne taká, akí sme aj my. Preto je dobré, aby sme dnešný deň mocne volali k Hospodinu z celého srdca a z celej duše, aby sa zmiloval nad nami a aby nám očistil našu duchovnú matku cirkev, teda aby nám dal silu k pokániu a k novému začiatku.
Amen.

Michal Zajden
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.