4. nedeľa po Veľkej noci, Prisl 3, 1 - 12
"Syn môj, nezabúdaj na moje naučenie a tvoje srdce nech zachováva moje príkazy, lebo ti predĺžia dni a roky života a rozhojnia tvoje blaho. Nech ťa neopustí láska a vernosť, priviaž si ich na hrdlo, napíš na tabuľu svojho srdca! Tak získaš priazeň a obľubu pred Bohom i pred ľuďmi. Dúfaj v Hospodina celým svojím srdcom, a nespoliehaj sa na svoju rozumnosť. Na všetkých svojich cestách Ho poznávaj a On ti urovná chodníky. Nepokladaj sa za múdreho, boj sa Hospodina a vyhýbaj sa zlu. Bude to pre zdravie tvojho tela a pre občerstvenie tvojich kostí. Cti Hospodina darmi svojho imania a prvotinami z každého svojho výnosu. Tak sa ti naplnia stodoly hojnosťou a muštom pretečú tvoje kade. Syn môj, nepohŕdaj kázňou Hospodinovou, nech sa ti neprotiví Jeho trestanie, lebo Hospodin trestá toho, koho miluje, ako otec syna, ktorému chce dobre." (Prisl 3, 1 - 12)
Bratia a sestry!
Podľa posledných výskumov je nepochybné, že kniha prísloví je nesmierne starobylá. Takmer identický spis sa našiel v hrobke faraóna Amenhotepa II. z roku 2100 pred Kristom. Zdá sa, že práve príslovia a múdrosť, ktorú obsahujú bola kultúrnym spojivom, ktorý spájal staroveké národy Egypta a Mezopotámie. V týchto Prísloviach je vyjadrená láska k Bohu a vzťah k blížnemu. Tieto príslovia vyjadrujú starú múdrosť, ako majú fungovať medziľudské vzťahy, čo je základom dobrého a dlhého života a bez čoho nemôže človek nikdy dosiahnuť úspech. Myslím, že všetci, ktorí túto knihu čítajú a nad mnohými výrokmi, ktoré v tejto knihe sú, sa zamýšľali, mohli už aj na vlastnej koži poznať prospešnosť a užitočnosť rád starých múdrych ľudí, ktorí žili pred mnohými tisícročiami. Niet preto divu, že aj izraelský národ tieto príslovia prijal za svoje a aplikoval vo svojom bežnom každodennom živote. A predsa v izraelskej verzii je z literárneho hľadiska nepatrná, no z duchovného hľadiska rozhodujúca zmena, a to, že hovorí o bázni k Bohu. Takže čo nám tieto verše hovoria?
Keď som si ich čítal, prestavoval som si scénu, ako otec sedí a rozpráva sa so svojím synom, alebo učiteľ so svojimi žiakmi a hovorí: Všetko, čo som vás naučil, vám pomôže predĺžiť dni a roky života a bude sa ti dobre dariť. Čo vlastne otec či učiteľ naučil svojich synov? Vychoval ich k láske a k vernosti. Z celej dikcie tohto spisu vyplýva, že láska a vernosť boli preč starých orientálcov nesmierne dôležité hodnoty a ponímali ich veľmi široko. V prvom rade išlo o lásku a vernosť k Bohu, potom ku kráľovi, k rodine a nakoniec k ubiedeným. Bez lásky a vernosti nebolo možné podľa týchto starých ľudí prežiť plnohodnotný život.
Čo pre nich znamenala láska a vernosť k Bohu: Bolo samozrejmosťou, že v tej dobe sa ľudia k Bohu utiekali niekoľkokrát za deň. Všetko, čo nedokázali vyriešiť, alebo rozhodnúť jednoznačne, predkladali pred Božiu tvár. A práve toto považovali za rozumnosť a dobré riešenie. Bol pre nich nespochybniteľným faktom, že nech by mali akéhokoľvek vedomosti, nikdy by nedokázali nahradiť Božiu pomoc. Neriešili otázku ako Boh hovorí do ch života- oni nikdy nepochybovali, že Boh v ich živote koná a hovorí. Kdekoľvek chodili, čokoľvek robili, vo všetko, čo videli, spoznávali Božiu ruku a Božiu múdrosť. A tak, ako sa naučili Božie stvorenstvo vnímať ako čosi veľkolepé, dané Bohom, tak sa to spätne odrážalo v ich živote, v tom, že Boh urovnával ich problémy, tlmil ich vášne a vracal ich z krivolakých chodníkov. A to bolo aj základom výchovy. Teda nie vedomosti, ale to, že sa treba podvoliť pod mocnú ruku Božiu. Lebo toto poznanie im dávalo nový život. Nepokladať sa za múdreho, ale báť sa Hospodina znamenalo, že človek sa vo svojom živote naučil vyhýbať zlu. Bolo nepredstaviteľné, že by mladý muž povedal svojmu otcovi, či učiteľovi: ja som si chcel užiť, chcel som to vyskúšať a teraz vidím, že som sa popálil. Jednoducho, človek sa musel naučiť už v mladosti skúmať svoje cesty, teda svoje správanie. Naučil sa, že vernosť a láska k Bohu automaticky sa musí prejaviť aj vo vernosti a láske k ľuďom. Vernosť nie je niečo, čo môžem zahodiť, keď mi to nevyhovuje, alebo keď sa ocitnem v situácii, že je niečo pre mňa nepohodlné a nepríjemné. Ak niekomu dám slovo, že je mojím priateľom, tak toto slovo musím držať za každých okolností, lebo nakoniec mi to spôsobí dobro aj v mojom živote. A že ak niekomu vyznám lásku, tak nemôžem túto lásku zobrať späť, keď mi to prestane vyhovovať, alebo keď nadobudnem dojem, že ten človek sa mení. Láska jednoducho si nemôže klásť žiadne podmienky a nemôže mať žiadne hranice. Táto láska je absolútne nevyhnutná pre zdravú a normálnu spoločnosť. Tam, kde táto láska absentuje a kde vernosť sa nezachováva, spoločnosť hynie.
Dôležitou súčasťou poučenia bola aj otázka štedrosti. Ctiť si Hospodina darmi zo svojho imania a dávať ľuďom zo svojho výnosu presvedčilo generácie ľudí, že v skutočnosti Boh týmto, ktorí tak robili, hojne vynahradil. Jednoducho, štedrosť voči Bohu a voči blížnemu prináša požehnanie aj v materiálnej oblasti. Ten, kto je štedrý, nemusí očakávať, že bude mať veľa, ale jednoducho veľa má. Platí tu priama úmera- dávajte a bude vám dané. Nepotrebujeme k tomu ani nejaké zložité duchovné vysvetľovania, prečo tomu je tak. Veď napokon aj my sami určite máme skúsenosť, že ďaleko viacej si ctíme, vážime človeka, ktorý má pre nás dobré slovo, otvorený dom, či peňaženku. Úplne automaticky sa mu túžime minimálne niečím podobným revanšovať. Štedrosť nesmierne spríjemňuje spoločenskú atmosféru a pokiaľ ju dosiahneme v cirkvi, tak môžeme dúfať tak, ako je napísané: naše stodoly sa naplnia hojnosťou a muštom pretečú naše kade. Keď to preložíme do dnešnej reči a aplikujeme do situácie nášho zboru, tak naša štedrosť môže spôsobiť, že kostoly budú plné a ľudia budú plní pozitívnych a duchovných hodnôt. Často krát sa stáva, že máme pocit, že Boh nás nepočúva. Hovorí proti nám, nedopraje nám, aby sme si užívali dobro a príjemné stránky života. Ale vždy, keď tento pocit nadobudneme, že nás Boh pred takýmito vecami zastavil, ak si spomeňme, že je to vlastne milujúci otcovský skutok, lebo ak niečo nám Boh odoprie, tak nám to odoprie preto, lebo v konečnom dôsledku by nám to ublížilo. Tak, ako otec nenechá svoje deti hrať sa pri priepasti, alebo im nenechá v ruke zápalky, tak ani Boh nás nenechá v situáciách, ktoré by nám mohli priniesť zahynutie a večnú smrť.
Kniha prísloví je kniha, ktorá hovorí jednoznačne, bez akýchkoľvek inotajov či hádaniek. Je to kniha, ktorou staršia generácia poučuje mladšiu. Ale je to aj kniha, ktorou nebeský Otec hovorí k svojim deťom. A za tie tisícročia sa milión krát potvrdilo, že je pravdivá. Vôbec nič nestratila na svojej výpovednej sile a hodnote. Tak, ako vtedy, aj dnes stále platí: dúfaj v Hospodina celým svojím srdcom, nespoliehaj sa na svoju rozumnosť a On ti urovná chodníky. Ak my nezabúdame na Božie naučenia a zachováme Božie príkazy, tak Boh nás príjme do svojho kráľovstva.
Amen.
Michal Zajden
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
