V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

4. nedeľa po Veľkej noci, Rímskym 1, 16

Veď ja sa nehanbím za evanjelium Kristovo, lebo mocou Božou je ono na spasenie každému veriacemu. (Rímskym 1, 16)

Keď apoštol Pavel Písal List Rímskym a v ňom tieto slová,  pripravoval sa na cestu do Ríma.  Bol práve v Grécku, v Korinte, na svojej tretej misijnej ceste.  Svoju misijnú prácu vo východných krajinách Rímskej ríše pokladal za skončenú.  V dôležitých mestách zvestoval evanjelium a zakladal cirkevné zbory.  Vychovával si ďalších misionárov a mnohí sa aj spontánne ujali misijnej práce.  Mal istotu, že evanjelium má v sebe dosť vnútornej sily, aby sa šírilo, keď on už nebude v týchto oblastiach prítomný.  Mal v úmysle misijne pôsobiť aj na Západe, v Itálii, v Hispanii - Španielsku,  aby tak plnil misijné poverenie Ježiša Krista: "Budete mi svedkami až do posledných končín zeme".  V Ríme už existoval cirkevný zbor a tomuto zboru adresuje svoj List Rímskym.  Píše okrem iného aj preto, aby si v Ríme pripravil základňu pre svoju ďalšiu misijnú prácu v západnej Európe  Ale využíva trojmesačný pobyt v Korinte aj na to, aby v tomto liste podrobnejšie načrtol hlavné body svojej misijnej zvesti a svojho učenia.
 Pripravuje teda svoju cestu do Ríma nielen z hľadiska praktického, technického zaistenia, ale aj z myšlienkového hľadiska.  Pri príprave cesty do Ríma bolo aj toto veľmi dôležité.  Rím bol vtedy hlavným mestom obrovskej rímskej ríše, teda stredobodom vtedajšieho známeho sveta.  To znamená, že sa tam sústreďoval výkvet vtedajšej vedy, techniky, filozofie, umenia a všetkých ostatných stránok života.  Do takéhoto prostredia sa chystal Pavel vstúpiť s evanjeliom Ježiša Krista.  Mohol, ba musel počítať s tým, že sa stretne v diskusiách s predstaviteľmi vtedajšieho kultúrneho života,  že evanjelium bude konfrontované s náboženstvami, ktoré boli vtedy rozšírené,  konfrontované s filozofiou, v ktorej mnohí hľadali odpoveď na základné otázky života.  Necítil tento apoštol Kristovho evanjelia strach pred takou konfrontáciou?  Nebál sa, či evanjelium obstojí pri takýchto stretnutiach?  Takéto otázky si mohli klásť kresťania v Ríme, ktorým pred svojou cestou napísal Pavel list.  Takýmito otázkami sa určite zaoberal aj sám apoštol.
 So situáciou kresťanov v Ríme, v mori pohanského sveta, sa románovou formou môžeme veľmi názorne oboznámiť v Sienkiewiczovej knihe "Quo vadis?"  V tomto historickom románe z doby cisára Nerona autor v mnohých scénach, rozhovoroch, hodnoteniach ukazuje, ako prebiehalo, aké problémy prinášalo každodenné stretanie kresťanov s pohanským svetom.  Pri čítaní tejto knihy pochopíme, aká naliehavé boli tie predpokladané otázky o tom, ako obstojí kresťanské posolstvo pri stretaní s vtedajšími nekresťanskými náboženstvami a s filozofickými názormi.
 Na tieto otázky odpovedá Pavel slovami, ktoré sme čítali:  Veď ja sa nehanbím za evanjelium Kristovo, lebo mocou Božou je ono na spasenie každému veriacemu."  Akoby im chcel napísať: Nebojím sa stretnutia s filozofmi a inými veľkými osobnosťami vo vašom meste.  Nemusím sa pred nikým, ani pred nimi hanbiť za evanjelium, ktoré rozširujem vo svete.  Ani vy sa nemusíte hanbiť za evanjelium, ktoré ste prijali a ktoré vám darovalo celkom nový pohľad na život, celkom nový zdroj istoty  a ktoré vás naučilo správať sa celkom iným, od ostatných odlišným spôsobom.
 Odkiaľ bral Pavel túto istotu?  Bolo to azda len také nadšené, patetické tvrdenie, ktoré pri stretnutí s tvrdou realitou života neobstojí?  Alebo bolo toto stanovisko nejako pevne odôvodnené?  Pre apoštola bolo toto tvrdenie odôvodené predovšetkým jeho vlastnou životnou skúsenosťou.  Stretol sa s Kristom a Kristus sa na celý život stal vedúcou osobnosťou jeho života.  Jeho samého Kristovo evanjelium zachránilo: odviedlo ho z nebezpečnej životnej cesty  a priviedlo ho na novú životnú cestu, na ktorej cítil plnosť života už v tomto čase  a na ktorej mal spoľahlivú nádej pre život vo večnosti.  Cenné sú apoštolove autobiografické zmienky v jeho listoch, v ktorých jednak spomína rozhodujúcu udalosť svojho života pri Damasku,  ale aj hodnotí, čo táto udalosť pre neho znamenala,  aké stopy v jeho bytosti zanechala,  aký obrovský, a to pozitívny zvrat do jeho života vniesla.
 Nielen osobnou skúsenosťou bolo odôvodnené toto smelé tvrdenie,  ale aj porovnávaním evanjelia so všetkým, čo sa vtedajšiemu človeku ponúkalo ako životná filozofia na riešenie existenciálnych otázok.  Tú konfrontáciu evanjelia s vtedajším moderným svetom, ktorú mohol čakať v Ríme, urobil apoštol určite mnohokrát vo svojom vlastnom vnútri,  prísnu konfrontáciu, ostrú konfrontáciu,  a znova a znova mu vychádzalo to isté:  "Nehanbím sa za evanjelium Kristovo, lebo mocou Božou je ono na spasenie každému veriacemu."  Inými slovami: V celom svete kultúry, filozofie, náboženstiev nenašiel som nič také, čo by sa vyrovnalo evanjeliu.  Odvodil z toho aj dôsledky, a to v tom zmysle, že celý život, až do smrti, ostal verne v službe evanjelia, hoci to nebola ľahká služba.
 Pohľad na tohto človeka, ktorý ako nositeľ evanjelia kráča s vystretou hlavou antickým, starovekým svetom,  ktorý počuje okolo seba mnoho nepriateľských, aj posmešných hlasov,  a predsa pokojne, s vnútornou neotrasiteľnou istotou ostáva pri evanjeliu -  pohľad na tohto človeka aj po uplynutí viac ako 1900 rokov nás fascinuje a núti zamyslieť sa.
 Ale nielen to:  Pohľad na tohto človeka ovládnutého, preniknutého Kristovým evanjeliom nás upozorňuje na naše vlastné možnosti.  Kristovo evanjelium je dnes takisto ako v staroveku konfrontované s výdobytkami dnešnej vedy, techniky, filozofie, umenia, rozličných duchovných prúdov.  Za tých 19 storočí objavilo sa vo vývoji spoločnosti mnoho nového.  Musíme si položiť otázku, či sa neobjavilo niečo také, čo by z evanjelia urobilo zastaranú, neaktuálnu záležitosť,  niečo také, kvôli čomu by sme sa museli za evanjelium hanbiť, kvôli čomu by sme sa museli s ním rozísť.  Priznám sa, že som nič takého nenašiel, že o ničom takom neviem.  Objavilo sa síce mnoho ponúk namiesto evanjelia:  Osvojte si toto a toto a nechajte tak evanjelium Kristovo.  Ale vždy bolo len otázkou času, kým sa ukázalo, že evanjelium má totálnu prevahu..
 Objavili sa totalitní mocipáni, ktorí chceli na seba pripútať pozornosť más,  vtiahnuť ich do svojho poľa pôsobnosti,  ktorí chceli masy prinútiť, aby im vzdávali božské pocty  a aj sa im to vo veľkej miere podarilo.  Ale po odstupe času sa s hrôzou konštatuje, že za sebou zanechali potoky krvi a sĺz, milióny mŕtvych, umučených, zbedačených.  Hrozná spomienka po nich zostala, ktorá nás neprestáva strašiť.  Hrozná spomienka a pocit hanby u tých, ktorí ich vzývali ako božské bytosti.  Pri pohľade na takýchto netvorov ako alternatívu si zachováva plnú platnosť apoštolovo poznanie a vyznanie:  "Nehanbím sa za evanjelium Kristovo, lebo mocou Božou je ono na spasenie každému veriacemu."
 Namiesto evanjelia sa ponúkala a ponúka, natískala a natíska koncepcia života,  ktorá chce pripútať človeka iba na tento svet,  svet, ktorý môžeme vnímať svojimi zmyslami  a odviesť človeka od otázok večného života.  Ukázali sa azda názory tohto typu ako nosné sily, ktoré môžu dať človeku pomoc vo všetkých situáciách?  Za nejaký čas, pri primitívnom spôsobe života, dokážu človeka uspokojiť.  Ale k životu patria aj skúsenosti pominuteľnosti, utrpenia, smrti,  skúsenosti, keď sa neodbytne dostavuje otázka o zmysle života.  Akú pomoc poskytujú takéto názory v situáciách, v ktorých sa dostáva k slovu pominuteľnosť,  v situáciách, ktoré nie sú nijako výnimočné ale neoddeliteľne patria k životu?
 Vtedy zlyhávajú.  Nechávajú človeka s prázdnymi rukami.  Tým sa dokazuje ich nevhodnosť pre život.  Lebo ak ma určitý svetový názor a názor na život necháva bez pomoci práve vtedy, keď najviac potrebujem jeho pomoc, akú má cenu?  Nemá nijakú cenu, ba naopak, je nebezpečný, lebo človeku vnuká dojem, že sa môže naň spoľahnúť a potom žalostne sklame.  Pri konfrontácii s takýmito názormi na život si zachováva plnú nadradenosť Kristovo evanjelium.  A tak nielen v prvom, ale i v dvadsiatom prvom storočí, i, napriek všetkému novému, čo sa objavilo, zachováva si plnú platnosť poznanie a vyznanie:  "Veď ja sa nehanbím za evanjelium Kristovo, lebo mocou Božou je ono na spasenie každému veriacemu."  Podobne by dopadli konfrontácie aj s ďalšími hodnotami, hnutiami, duchovnými prúdmi, ktoré by chceli konkurovať Kristovmu evanjeliu.  Z tohto poznania vyplývajú niektoré dôležité dôsledky.
 Nemusíme sa hanbiť za evanjelium Kristovo ani v dnešnom modernom svete.  Keď si uvedomíme, akú cenu má evanjelium pre ľudský život, môžeme sa pokojne, s úsmevom, s kresťanským sebavedomím k nemu hlásiť.  Ak chceme obstáť v rozhovoroch na túto tému, musíme evanjelium čím lepšie poznať,  a to dosiahneme len pravidelným čítaním a štúdiom Biblie.  Ak chceme, aby to apoštolovo vyznanie nebolo pre nás iba frázou, musíme my sami na sebe pocítiť zachraňujúcu, oživujúcu, obohacujúcu silu evanjelia.  Náš Pán Ježiš Kristus chce na nás pôsobiť, len my sa nesmieme pred jeho pôsobením uzatvárať.  Kto na sebe pozná, čo pre neho evanjelium znamená,  ako mu pomáha žiť,  ako ho obohacuje,  ten pokojne, pevne, s veľkou radosťou zopakuje apoštolove slová:  "Nehanbím sa za evanjelium Kristovo, lebo mocou Božou je ono na spasenie každému veriacemu."
 A tak by bolo treba, aby sme si položili otázku, čo všetko nám už darovalo evanjelium.  Je možné, že mnohé z tých vecí sa nám už stali samozrejmosťou - a tak je to správne,  ale uvedomiť si treba, že za toto a toto vďačíme Kristovmu evanjeliu.  Položiť si treba aj ďalšiu otázku: Čím ďalším ma môže obohatiť evanjelium?  Toto je odôvodnená otázka, lebo zdroje evanjelia sú nevyčerpateľné.  Kto žije pod stálym vyžarovaním sily a svetla evanjelia,  ten s plným oprávnením, osobným presvedčením a pokojom bude môcť vždy, keď je to potrebné, zopakovať apoštolove slová:  "Veď ja sa nehanbím za evanjelium Kristovo, lebo mocou Božou je ono na spasenie každému veriacemu."
Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.