V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

4. nedeľa po Veľkej noci - Kantate, Izaiáš 12, 2

"Ajhľa, Boh je moja spása, dúfam a nebojím sa, lebo Hospodin je moja sila a moja pieseň. On sa mi stal spasením." (Izaiáš 12, 2)

Milí bratia a sestry,
bol raz jeden rozprávač. Žil chudobne, ale bol šťastný. Nemal nič, ale hlavu mal stále plnú snov. Svet okolo neho sa mu zdal jednotvárny, surový, bez srdca, chorý na dušu. A to ho trápilo.
Raz ráno, keď šiel po námestí, zaliatom slnkom, nadala mu myšlienka: Čo keby som ľuďom rozprával príbehy? Mohol by som hovoriť, ako chutí dobro a láska. Iste by som ich priviedol k šťastiu.
Postavil sa na lavičku a začal hlasno rozprávať.... Starci, ženy a deti sa na chvíľu
zastavili, čosi si vypočuli, potom sa obrátili a šli svojou cestou. Rozprávač dobre vedel, že svet nemožno zmeniť za deň, a nedal sa
znechutiť. Na druhý deň sa sem vrátil a znova hovoril do vetra najdôvernejšie slová svojho srdca. Ľudia sa zastavili, ale bolo ich už menej. Niekto sa mu dokonca vysmial. Iný si myslel, že stratil rozum. No on smelo rozprával ďalej.
Neústupne sa každý deň vracal na námestie
a rozprával. Ponúkal ľuďom svoje príbehy o láske a zázrakoch. Ale zvedavcov ubúdalo a čoskoro hovoril len oblakom a náhliacim sa tieňom nevšímavých okoloidúcich. Ale nevzdával sa.
Zistil, že nevie a že netúži robiť nič iné,
ako rozprávať svoje príbehy, aj keď nikoho nezaujímajú. Začal ich rozprávať so zatvorenými očami. Jedine pre svoje potešenie, že ich počuje sám, a nestaral sa o to, že ho nik nepočúva. Ostával sám so zatvorenými viečkami a ľudia ho naďalej obchádzali.
A tak sa roky míňali. Raz v zimný večer, ako
tak rozprával v ľahostajnom súmraku svoj zázračný príbeh, pocítil, že ho niekto potiahol za rukáv. Otvoril oči a zbadal chlapca. Chlapec sa mu posmešne uškľabil: "Nevidíš, že ťa nik nepočúva, že ťa nik nepočúval a ani ťa počúvať nebude? Prečo strácaš zbytočne čas?"
"Mám rád ľudí," odpovedal
rozprávač, "a chcem ich urobiť šťastnými." Chlapec sa uškrnul: "Úbohý blázon! A stali sa šťastnými?"
"Nie," povedal rozprávač a potriasol hlavou.
"Prečo to teda tak tvrdohlavo robíš?" pýtal sa chlapec s nečakaným súcitom.
"Rozprávam a budem rozprávať až do smrti.
Bol čas, keď som to robil, aby som zmenil svet..." Odmlčal sa, tvár sa mu rozžiarila a povedal: "Teraz to robím, aby svet nezmenil mňa." /Z knihy Bruna Ferrera/
Milí bratia, milé sestry,
žijeme v čase, v ktorom vôbec nie je
jednoduché ľudí pre niečo nadchnúť.
Akoby sme nemohli, nevedeli a už ani nechceli veriť, že život je krásny a že máme toľko veľa možností robiť ľudí okolo seba šťastnejšími!

Byť realistom sa nám spája s nutnosťou vzdať sa akýchkoľvek optimistických očakávaní.
Každý sen a tvorivý podnet ponižujeme na ilúziu skôr, ako sme sa pokúsili dať im nejakú konkrétnu podobu.
Skôr, ako však to NAŠE prostredie pridusí šedivá všednosť, by sme sa mali odvážiť urobiť niečo preto, aby sa pasivita a ľahostajnosť nestávala naším životným štýlom.
Nedá sa vylúčiť, že pritom dopadneme ako rozprávač v príbehu - že sa nám ľudia síce budú chvíľu venovať, ale potom zistia, že je to málo, lebo čakali omnoho viac... Dajú nám najavo, že naše nadšenie nestačí, že takých ako my tu už bolo a nič prevratné nedokázal.
A tak budú naďalej iba prechádzať okolo, hundrať, kritizovať a svojím jedovatým pesimizmom dokazovať, že o naše pokusy nemajú záujem.

Poznám veľa ľudí, ktorí začali skvelé veci. Počúvala som, ako presvedčivo o nich hovorili, aké ušľachtilé zámery z nich sálali...
Ale veľkú väčšinu tie dobré motivácie - prešli. Skončili. Odišli. Často myslím na konkrétnych ľudí a donekonečna analyzujem, prečo ich nápady neuzreli svetlo sveta, prečo zhasli tak rýchlo..?
Viem, nie každá myšlienka je dobrá, prospešná, nie každý človek je motivovaný správne a tak sa mi akási prirodzená selekcia zdá byť aj normálna.
Ale aj tak sa mi nechce veriť, že množstvo dobrých nápadov sa nikdy neuskutoční pre nepochopiteľné dôvody 
Svet, v ktorom sa väčšine z nás pri nadšení dostane iba odmietania, nie je v poriadku. Je chorý.
Božie slovo to hovorí. Od čias Adama a Evy, cez patriarchov, prorokov, apoštolov - sa väčšina ľudí stavia tam, kde sa črtá sila, lesk, postavenie a dobré obchody.
Na to, aby človek nasadil úplne všetko a sledoval priamy a rýchly zisk, veľa oduševnenia netreba.
Pán Boh si však stále nachádza svojho posla, ktorý čosi zvládnuť, zniesť, vydržať - preto, aby nielen on sám, ale mnohí okolo prosperovali z Božích nápadov.
Pán Boh na našu adresu stále hovorí to isté. Stále sleduje to isté. Od našej záchrany sa nedá ničím odradiť.
Stále INAK nám dáva poznať, že v krízach, krížoch v zúfalstve a beznádeji nikto z nás nemusí skončiť.
Tebe a mne dáva šancu. Ak budem prosiť, dostanem. Ak budem hľadať, nájdem. Ak budem klopať, otvorí mi.
Boh sa chorého sveta nestráni. Stále doň posiela ľudí, ktorí sa netočia iba sami okolo seba, ale milujú, vidia, uznávajú... iných.
Prorok hovorí: Ajhľa - pozrite - Boh je moja spása - dúfam a nebojím sa, Hospodin je moja sila. Ja sám dosť rýchlo končím. Sú veci, problémy, v ktorých si ja sám neporadím. Sú ľudia, ktorí ma ochromujú, s ktorými sa vôbec neviem pohnúť ďalej.
V napätej politickej situácii, v čase, keď sa schyľuje k babylonskému zajatiu, je súčasťou Izaiášovho proroctva: "Potom - v ten deň povieš - Ďakujem, Ti, Hospodine, lebo, hoci si sa hneval na mňa, Tvoj hnev sa odvrátil a potešil si ma. Hospodin je moja sila a moja pieseň..., On sa mi stal spasením."
Záchrana teda nie je v mojej vytrvalosti, v mojom optimizme, keď vidím, že sa rúcajú domnelé istoty. Záchranu mi môžeš darovať iba Ty, Hospodine.
Áno, táto záchrana už prišla. Pre Izraelcov vo vyslobodení zo zajatia - a pre nás všetkých v Ježišovi Kristovi.
Pán Ježiš neprišiel ľudí pre Božie kráľovstvo iba nadchnúť.
Prišiel vyrovnať všetky dlhy a tresty pred Bohom. Zomieral za všetko, čo sme Bohu i ľuďom stále ostávali dlžní.
Ježiš nám otvoril čas milosti. A ak táto milosť nemá byť lacná, formálna a ... zbytočná, potrebujeme na ňu reagovať.
Aj nám sa náš svet - tak ako rozprávačovi môže zdať jednotvárny, surový, bez srdca, chorý na dušu. A aj nás to trápi!
Vidíme, ako málo zmôžeme, ako suverénne sa medializujú pokrivené hodnoty, ako sa nám z každej strany vtláča nevyhnutnosť prispôsobiť sa. Apel smeruje iba k tomu, čo zvládneme - sme žiadúci, žiadaní len pre to, čo dokážeme, vieme, máme, môžeme.
Ak sa ukážu hranice našej sily, našej odvahy, ak si dokonca naše dary a nápady privlastnia iní, ostávame - mimo.
A nik to ani nevidí. Iba my... a Boh.
On vníma všetok chaos. Pozná dokonca príčiny toho, čo vyvoláva vnútornú triašku vo všetkých, ktorí ešte majú svedomie, žalúdok a rovný chrbát. Omnoho skôr ako nám prehliada všetky úlisné ťahy, vydierania, žiadostivosť, ktorá nás núti obetovať sa
ľuďom a veciam, ktoré v nás ničia životnú radosť.
V živote, smrti a vzkriesení svojho Syna nám ukazuje schému, ktorá je v tomto svete - žiaľ - prirodzená.
Ovocie ducha - lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, krotkosť, zdržanlivosť dlávi túžba po moci, peniazoch a tom, čo ap.Pavel vymenúva ako skutky tela.
Božie rozhodnutia však neostanú v štádiu smrti. Aj pre nás - tak ako pre Izrealcov - či učeníkov, príde čas, v ktorom sa nám bude ťažko veriť, že ešte nejaká záchrana, pomoc príde.
No Kristus vstal! Žije a kriesi všetko to, čo nás ničí a zdrvuje nášho ducha. Žije a stále iným spôsobom nám prízvukuje, aby sme sa nebáli, nehanbili, aby sme neprestali na Neho očakávať.
Každý z nás má moc svojmu prostrediu sprostredkovať Boží záujem zrozumiteľným spôsobom. Niekedy máme na to málo horlivosti a niekedy slabú výdrž. Optimálne by bolo, keby sme sa vedeli naozaj spojiť - keby sme aspoň tak dobre, ako sa len dá, tlmočili v našich rodinách, v práci, že my si na svet taký, aký je dnes, nebudeme zvykať. Sme povolaní k tomu, aby sme Ho s Jeho Autorom pretvárali. Nech v nás v tom Pán Boh vedie, nech nám v tom pomáha.
Amen.

Pane Ježiši Kriste,
tak radi by sme oslávili život!
Máme túžby, priania, predstavy a ideály ...
a Teba aj sami seba presviedčame, že sa nedajú naplniť.
Prosíme, odpusť nám, že sa tak ľahko vzdávame, že tak málo očakávame, málo veríme!
Prosíme, zachráň nás od ľahostajnosti, pesimizmu a bezmocnosti.
Ukáž nám, že Tvoja obeť na kríži nás znovu spája s Otcom, že nám chceš odpúšťať a tvoriť v nás a s nami všetko NOVÉ.
Prosíme o Tvoje zmilovanie pre všetky vzťahy, ktoré nevieme oživiť. Ukáž nám, kde máme hovoriť a kde radšej mlčať, kde vyvíjať aktivitu a kde čakať, že zasiahneš Ty.
Daj, prosíme, aby nás nič neodradilo od dôvery v Teba: žiadna nespravodlivosť, žiaden človek, žiadna slabosť, ani vyčerpanie. Iba Ty môžeš otvoriť naše ústa ku skutočnej, nepokryteckej chvále. Tak nám ich, Pane, otvor, aby ľudia okolo nás rozumeli, že Ty si Pánom, ktorému sa nikto a nič nevymkne z rúk.
Amen

Anna Polcková
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.