Matúš 7, 1 - 5
Nesúďte, aby ste neboli súdení; lebo akým súdom súdite vy, takým budete súdení, a akou mierou meriate vy, takou bude vám namerané. Prečo bratovi vidíš v oku smietku, a vo vlastnom oku nebadáš brvno? Alebo ako môžeš povedať svojmu bratovi: Dovoľ, vyberiem ti smietku z oka, - keď ty sám máš v oku brvno? Pokrytec, vytiahni najprv brvno z vlastného oka, a potom budeš jasne vidieť, aby si mohol vybrať smietku z oka svojho brata. (Matúš 7, 1 - 5)
Existujú rozličné optické klamy, pri ktorých človek vidí veci nie tak, ako sú v skutočnosti, ale skreslene. Kto sa po prvý raz vezie vlakom, má dojem, že vlak stojí, a stromy a stĺpy utekajú, hoci v skutočnosti je to naopak. Ten istý predmet, ak je v blízkosti pozorovateľa, sa javí ako omnoho väčší, než keď je ďaleko. Podobných optických klamov je mnoho. Pri mnohých, s ktorými sa človek stretáva častejšie, si to uvedomí a oslobodí sa od klamlivého vnímania.
Horšie je to s optickými klamami v duchovnej oblasti. Tie majú omnoho dlhšiu životnosť, a človek potrebuje niekoho, kto by mu povedal, že sa mýli, kto by mu pomohol oslobodiť sa od sebaklamu. O jednom takomto sebaklame hovorí Pán Ježiš v prečítaných slovách. Predpokladajme, že dvaja ľudia majú rovnaký zlozvyk, dopúšťajú sa rovnakého hriechu. Ako budú vnímať ten istý zlozvyk ten istý hriech na sebe a ako na tom druhom? Ten na sebe budú bagatelizovať, všelijako ospravedlňovať, vysvetľovať, pokladať ho za nepatrnú chybičku. Ten istý zlozvyk a hriech na druhom budú zveličovať, nafúknu ho do veľkých rozmerov, ohovoria, očiernia toho druhého človeka. Ba i keby ten ich vlastný zlozvyk alebo zlý skutok bol omnoho väčší ako u toho druhého človeka, ešte aj tak ich vlastný zlý čin sa im samým bude zdať menším než je u toho druhého. S takýmto optickým sebaklamom sa u ľudí Pán Ježiš zrejme stretával častejšie, preto mu venoval prečítané závažné slová. Tieto slová sú aj dnes vysoko aktuálne, lebo podobné dvojaké nerovné videnie poznáme aj dnes. Ľahko ho zbadáme na druhých, ťažšie ho zbadáme na sebe.
Všetky sebaklamy sú zlé. Kazia život v spoločenstve, znemožňujú pekné spolužitie a deformujú človeka, ktorý v sebaklamoch zotrváva. Jedným z cieľov Ježišovho posolstva a vyučovania je oslobodzovať nás ľudí od sebaklamov. Povedal ľuďom, hovorí nám: Na druhom zbadáš aj najmenšiu smietku, vo vlastnom oku nezbadáš ani veľké brvno, veľké poleno. Mohli by sme spresniť: Hovorí to predovšetkým nám. Lebo u druhých to ľahko zbadáme sami, ale nie na sebe. Tieto Ježišove slová používame často ako kritiku adresovanú druhým ľuďom. Keby sme teraz povedali: Ježiš má pravdu, ľudia sa naozaj správajú takýmto spôsobom, a mysleli by sme pritom na iných, znamenalo by to, že zostávame naďalej vo svojom optickom sebaklame. Ježiš tieto slová nepovedal, aby nám slúžili ako zbraň proti druhým, ale aby nám samým otvoril oči. Jediná správna reakcia na tieto slová je, že povieme: Naozaj, Pane, máš pravdu, ja som doteraz videl veci takto prevrátene, ale tvoje slová mňa ostro zasiahli, a s hrôzou si uvedomujem, ako som sa doteraz mýlil.
Toto je prvý dôležitý krok: spoznanie svojho dlhodobého omylu a úprimná snaha vidieť veci, ako v skutočnosti vyzerajú. Vec je závažnejšia, ako sa nám azda zdá na prvý pohľad, lebo sa neobmedzuje iba na nesprávne videnie, ale má dôsledky v praktickom živote. Nesprávne videnie vedie k ohováraniu, k odsudzovaniu druhého. Netreba vysvetľovať, o čo ide, lebo tento jav poznáme z vlastnej skúsenosti. Bolí nás, keď nás iní odsudzujú a keď cítime, že nás odsudzujú nespravodlivo. Ale či necítime v srdci škodoradosť, možno malú, možno hlboko skrytú, možno krátko trvajúcu, alebo možno aj veľkú a trvalú škodoradosť, keď počujeme ako odsudzujú a ohovárajú druhého človeka? A či neraz aj my sami nepriložíme polienko na tento oheň? Alebo či niekedy aj my sami nie sme iniciátormi odsudzovania a ohovárania? Naše odsudzovanie druhých má samozrejme vždy vonkajšiu formu spravodlivého rozhorčenia, ale keď sa poctivo pozrieme do svojho srdca, rýchlo zbadáme, že skutočným motívom je niečo iné: ponížiť toho druhého a seba samého vidieť a seba druhým predstaviť v dobrom svetle. Ale ak sa dáme Ježišovi oslobodiť od svojho optického klamu v tomto ohľade, mali by sa zásadne zmeniť aj naše praktické postoje vo vzťahu k druhým ľuďom.
Kto spozná o sebe, že nie je až taký čistý, ako si to dovtedy myslel, ten by sa mal stať omnoho miernejším, krotkejším vo vynášaní odsudzujúcich hodnotení nad druhými ľuďmi. Kto si po otvorení očí uvedomí, koľko odpustenia on sám potrebuje, ten bude omnoho krotkejší pri súdení druhých. A preto kedykoľvek počujeme, ako niekto ohovára a odsudzuje niekoho tretieho, ktorý obyčajne nie je prítomný a keď pri takomto počúvaní vzniknú v nás príjemné pocity, alebo keď sami pocítime vo svojom srdci túžbu ohovárať a odsudzovať druhého, mali by sme si s duchovnou disciplínou uložiť úlohu, že najprv budeme pol hodiny intenzívne uvažovať o svojich zlých stránkach, o svojich zlozvykoch a svojich hriechoch. Museli by sme byť z kameňa, aby sme po takomto polhodinovom sebapoznávajúcom a sebakritickom zahĺbení sa do seba mali ešte chuť pokračovať v zlomyseľnostiach voči druhému človeku.
Pán Ježiš uvádza aj iný závažný dôvod, ktorý nás núti byť miernymi a krotkými pri posudzovaní a odsudzovaní druhých ľudí. "Nesúďte, aby ste neboli súdení, lebo akým súdom súdite vy, takým budete súdení, a akou mierou meriate vy, takou bude vám namerané." Najpravdepodobnejšie je, že pri týchto slovách mal Pán Ježiš na mysli Boží súd, a že teda chcel povedať: Podľa toho, ako ty hodnotíš a súdiš svojich blížnych, podľa toho bude teba hodnotiť a súdiť Boh. Takže v spomenutých situáciách by sme sa mali nielen kriticky pozrieť na seba, ale okrem toho si položiť aj otázku: Chcem naozaj, aby mňa súdil Pán Boh teraz i na poslednom súde podľa toho, ako ja súdim a odsudzujem svojich blížnych? Ak by sme vážne brali túto vec, azda by nám na perách zamrzli odsudzujúce slová, ktoré sme sa chystali vyrieknuť. Ku krotkosti aj v tejto veci nás vedie Ježišovo blahoslavenstvo: "Blahoslavení krotkí, lebo oni dedičmi zeme budú."
Znamená toto všetko azda, že sa treba vzdať akéhokoľvek hodnotenia toho, čo robia druhí, najmä toho zlého, čo robia? To určite nebolo Ježišovým zámerom. Vidíme to z posledných slov prečítaného odseku: "Pokrytec, vytiahni najprv brvno z vlastného oka a potom budeš jasne vidieť, aby si mohol vybrať smietku z oka svojho brata." Voči zlu nemáme byť ľahostajní, ako ani on nebol voči zlu ľahostajný, ale, ako vieme z evanjelií, kritizoval ho, a to veľmi ostro. Kritizovať zlo treba, lenže po slovách, ktoré Pán Ježiš povedal na túto tému, musí sa táto kritika riadiť podľa určitých presných pravidiel.
Pokúsime sa zhrnúť ich. Nesmie to byť kritika vedená snahou ponížiť, potupiť toho, koho kritizujeme. Nesmie to byť kritika spojená so snahou povýšiť seba samého. Musí to byť kritika vecná, kritika, ktorá nie je sprevádzaná nevhodnými emóciami. Takáto kritika musí byť vedená snahou pomôcť tomu druhému, aby sa dostal z pút zla, v ktorých sa nachádza. Pri takejto kritike si vždy musíme byť vedomí toho, že Pán Boh ani toho človeka neodpisuje, ale aj pre neho má otvorenú novú budúcnosť. Takúto kritiku netreba hovoriť poza chrbát dotyčného človeka, ale treba ju povedať rovno jemu. To je omnoho ťažšie ako ohovárať a odsudzovať človeka poza jeho chrbát. Ale komu skutočne ide o to, aby druhému človeku pomohol, ten si nájde aj cestu k takému rozhovoru. Motívom všetkého, čo Pán Ježiš robil, bolo: pomôcť ľuďom, zachrániť ich. Ak si aj my tento motív osvojíme - a ako nasledovníci Ježišovi by sme mali byť týmto motívom vedení vždy - nájdeme správny prístup aj k problému, o ktorom hovorí náš text.
A ak druhí prídu k nám s dobre mienenou kritikou, mali by sme byť pripravení uvažovať o nej. Položiť si otázky: Aké pravdivé jadro je v nej obsiahnuté? Čo sa z nej môžem dozvedieť o sebe, čo doteraz unikalo mojej pozornosti? Aké zmeny vo svojom správaní a stanoviskách mi treba urobiť po prijatí dobre mienenej a oprávnenej kritiky? Je našou kresťanskou povinnosťou, aby sme jeden druhému otvárali oči a pomáhali jasnejšie a presnejšie vidieť. Len sa to všetko musí diať s čistými motívmi, s čistým záujmom o pomoc druhému.
Aké ovocie priniesli tieto Ježišove slová? Určite sa pod ich vplyvom mnohí ľudia stali pokornejšími pred Pánom Bohom a slobodnejšími od arogancie voči druhým ľuďom. Kedykoľvek môžeme konštatovať takýto očisťujúci vplyv tohto textu, cítime vďačnosť voči Pánu Ježišovi, ktorý nám tieto slová daroval. Ale na druhej strane je smutnou skutočnosťou, že napriek existencii a teoretickému poznaniu týchto Ježišových slov je medzi kresťanmi stále mnoho povýšeneckého, arogantného prístupu a správania voči druhým. Je smutnou skutočnosťou, že pokiaľ ide o ohováranie a odsudzovanie, sme sa my ľudia nezmenili ani po stáročiach a tisícročiach. Vidíme to okrem iného z toho, že to, čo Ježiš v našom texte kritizuje, existuje aj dnes.
Niekto by mohol pri pohľade na takúto situáciu unavene kývnuť rukou a povedať: Nemá zmyslu o tom hovoriť, veď i tak svet zostáva taký, aký bol. Na takéto nálady a mienky musíme odpovedať takto: Bolo by nekresťanské, keby sme zaujali takéto rezignujúce stanovisko. Nech svet beží, ako chce, nech duchovný vývoj ide čo akým pomalým tempom, našou povinnosťou je osvojiť si tento Ježišov program. Každý sa môže aj uprostred starého sveta stať v rozličných ohľadoch novým človekom. To je pre každého z nás veľká šanca a veľké privilégium. Hoci by sme pomohli zmeniť svet v tejto veci iba na svojom malom mieste vo svojom srdci, vo svojej rodine, na svojom pracovisku, v kruhu priateľov, aj to má svoj význam, aj to dáva nášmu životu zmysel. Aj v tomto ohľade chce Pán Ježiš urobiť z nás nových ľudí. Mali by sme prijať túto ponuku, túto veľkú možnosť, túto podávanú ruku.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
