2. nedeľa po Veľkej noci, Lukáš 15,1-9
"I približovali sa k Nemu samí publikáni a hriešnici, aby ho počúvali. Ale farizeji a zákonníci reptali a hovorili: tento hriešnikov prijíma a jedáva s nimi. Vtedy povedal im toto podobenstvo- keby niekto z vás mal sto oviec a stratil by jednu z nich, či nenechá 99 na pustatine a nejde za stratenou, dokiaľ ju nenájde? A keď ju nájde, položí si ju s radosťou na plecia, potom príduc domov, zvolá si priateľov a susedov a povie im: Radujte sa so mnou, lebo som si našiel stratenú ovcu. Hovorím vám, taká bude radosť v nebi nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie, ako nad 99 spravodlivými, ktorí nepotrebujú pokánie". (Lukáš 15,1-9)
bratia a sestry!
Strach má mnoho tvárí: strach z opustenosti a samoty. Strach z omylov a strát, strach z neistej budúcnosti, strach z násilia a nešťastia. Strach z nevery či budúcnosti či z choroby. Všetky tieto pocity sú zahrnuté v strachu zo smrti. Človek až príliš lipne na živote. Preto mu jeho opustenie spôsobuje obrovské utrpenie.
Ustráchaní ľudia sa uzatvárajú do svojich názorov a pocitov. Nadchýnajú sa myšlienkami a vzápätí ich opúšťajú. Neustále potrebujú podporu, majú množstvo výhovoriek. Celý deň iba ustarostene vzdychajú nad záležitosťami. Nedúfajú, že by ešte mohlo byť lepšie, zasvietiť slnko do toho, čo prežívajú.
Asi je zbytočné hovoriť, že aj tieto už citované výroky majú v sebe kúsok pravdy. Pre mnohých sa život stáva iba bojom a honbou za niečím hmotným, či pretvárkou a mnoho povinností.
Veriaci človek však pozerá na život zo širšej perspektívy. Neobmedzujeme sa na slová a city o opustenosti, samoty, clivoty, priam až beznádeje. Tieto nálady nás môžu z času na čas prepadnúť, ale vieme, že to nie je cieľom nášho života. Pre nás je dôležité vedomie, že človek kráča pod Božím vedením a dohľadom. To má byť náš život, život ľudí veriacich. Tak odkryl obsah života Hospodin mnohým ľuďom o ktorých máme záznamy v Biblií. Jediné čo Pán Boh vyžaduje od človeka, aby mohol žiť plnohodnotne. Kráčaj pod mojim dohľadom a buď bezúhonný. A napriek tomu sa nám zdá, že veľa vecí strácame
Niektorí z nás sú na strácanie špecialisti. Stratíme veci aj vtedy, keď sa to nedá. Iní z nás sú pozornejší a snažíme sa toho stratiť, čo najmenej.
Pravda je však taká, že aspoň raz za čas sa podarí každému z nás čosi stratiť. Potom zostáva "veľké hľadanie" - s rôznym výsledkom.
Lenže v našom živote nestrácame iba veci. Dnes často ide o stratu zamestnania. Pritom človek s prácou stratí omnoho viac. Niekedy iba pravidelnú výplatu, ale niekedy až zmysel života.
Strácame nazhromaždený majetok, financie. Strácame zdravie. Niekedy zo dňa na deň, niekedy postupne. Niekedy je to spojené so stratou našich telesných síl, niekedy nás to prepadne ako zlodej v noci.
A napokon strácame ľudí. Strácame rodinu. Bolesť z takýchto strát si najintenzívnejšie uvedomujem vtedy, keď odchádzajú za hranicu tohto života.
Ale často ich strácame kvôli našej, alebo ich pýche, tvrdohlavosti, neústupnosti, malichernosti. Strácame ich aj vtedy, keď síce žijeme spolu, ale po ranách, ktoré si navzájom uštedríme už nevieme nájsť cestu k sebe.
Je toho mnoho, čo dokážeme stratiť.
Nie vždy je však strácanie negatívna skúsenosť. Sú také chvíle, kedy jedine strata nám pomôže poskytnúť novú možnosť. Niekedy je to skutočne jediné vhodné riešenie, ak chceme nájsť, objaviť niečo nové.
Poznáme to, ak chceme niečo kúpiť a používať, staré veci musíme odložiť, baviť sa ich. Ak by sme chceli postaviť novú budovu, musíme starú zbúrať. Ak chceme urobiť dobre jednu prácu, musíme na všetko ostatné aspoň na chvíľu zabudnúť. Odložiť to, vzdať sa toho, stratiť to pre tú chvíľu.
My však neradi strácame. Čokoľvek. Neradi sa vzdávame. Aká je to bolesť, stratiť, vzdať sa obľúbenej práce, obľúbeného programu, obľúbenej veci. Vzácneho človeka.
Pýtame sa ako to Pán Boh môže dopustiť. Biblia je plná takých príbehov. Príbehov o stratách a o nálezoch.
Nakoniec aj naše životy sú také. Plné strát a plné nálezov.
Tak máme aj dnešný text v Biblií. Veľmi známy, niekto sa stratí, iný ho ide obetavo hľadať a po úspešnom hľadaní prichádza na rad veľká hostina. Príbeh plný pokory a obetavej lásky.
Ale čo to má spoločné s nami? Veď my nie ovce. Sme ľudské, Božie stvorenia.
Ale aj preto Pán Ježiš tento príbeh rozprával.. aby sme si uvedomili, že sa tak niekedy, správame. Sme neraz tvrdohlaví, pyšní, sebeckí, malicherní. Bojíme sa, aby nám nikto nezničil našu predstavu o dobrom živote. Aby nám nikto nezasiahol nepríjemným spôsobom do života.
Nechceme vidieť, že potrebujeme zmenu. Že potrebujeme ostrihať vlnu, lebo sa nám na ňu zachytáva príliš mnoho. Pokušiteľ si vždy nájde niečo, na čom nás nachytá a urobí z nás tvrdohlavých ľudí. Sme hrdí na to, čo nás obklopuje a bojíme sa o to prísť.
Pán Ježiš však ten príbeh nerozprával len preto, aby sme vedeli, ako to s nami je. Dáva nám aj riešenie. Má to však jednu podmienku.
Aby sme to riešenie mohli použiť, musíme ako prvý krok uznať, že sme hriešni. A potrebujeme zmenu, potrebujeme pomoc.
Nie je to ľahké. Nežiada sa, aby sme s tým plne súhlasili. Ale aby sme si to uvedomili.
Druhý krok je dôležitý- spoľahnúť sa na Boha. spoľahnúť sa, že náš Pastier nám nechce zle. Aj keby sa to nám tak zdalo. Tým, ktorí sa spoliehajú na Boha, sa otvára celkom nový svet, nový život. Mení sa rebríček ich hodnôt. Spoznávame ich podľa lásk, pokoja, viery, ktorá z nich doslova žiari.
Získať toto všetko môžeme až vtedy keď pre to urobíme v srdci a v živote miesto. Keď na miesto sebectva príde láska a ochota. Keď na miesto strachu príde spoľahnutie sa na Boha., keď miesto pýchy prichádza pokora.
Na ceste s Bohom sa žiada, aby sme sa vzdávali. Niektorých vec viditeľne, niektorých iba vo svojich myšlienkach, srdciach. Božie dary môžu vstúpiť iba tam, kde je voľné miesto.
Možno sa obávame. Možno nás taká predstava desí.
Na druhej strane by sme sa mali viac obávať toho, čo s nami bude, ak by sme ostali sami, bez Božej pomoci. Ako by sme bez Neho mohli zvládnuť svoj život?
Ako veriaci ľudia si uvedomujeme, že dennodenne Ho potrebujeme. Môžeme sa vzdať mnohých vecí, môžeme mnohé stratiť- ale Pána Boha nie.
On je ten, ktorý nám v Ježišovi Kristovi zasľúbil pomoc a večný život.
Nemusíme sa strát báť. Len je dôležité strácať tie správne veci a nachádzať tie správne hodnoty. Možno si niektorí pripadáme "ostrihaní/ životom- možno nemáme také veci ako iní- možno nemáme také rodiny, ako iní, možno sa nm zdá, že sme prišli o to najdôležitejšie v živote.
Milí bratia a sestry, ak máme vieru v Boha, nemôžeme nič stratiť.
Pre Boha sme vzácni. On sa kvôli nám v Ježišovi Kristovi vzdal svojej hodnosti. Ježiš Kristus kvôli nám stratil život. Aby nás našiel. Aby sme mohli patriť do Božej rodiny. Aby sme mali budúcnosť.
Amen.
Jarmila Petrulová
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
