2. nedeľa po Veľkej noci, Mt 18, 21 - 22
Vtedy pristúpil Peter a spýtal sa Ho: Pane, keď sa brat previní proti mne, koľko razy mu odpustiť? Až do sedem razy? Ježiš mu odpovedal: Nehovorím ti, že až do sedem razy, ale až do sedemdesiatkrát sedem razy! (Mt 18,21-22)
Bratia a sestry!
Nepochybne byť v blízkosti Ježiša muselo ľudí inšpirovať k mnohým myšlienkam a zamysleniam. Veď napokon aj my sami poznáme, ako pri čítaní Písma nám v hlave víri množstvo myšlienok a ako sa náš obzor rozširuje a môžeme prežívať radosť z nových a nových poznaní, ktoré nám Pán prostredníctvom Písma dáva. Ale určite mať osobnú skúsenosť so živým Pánom, fyzicky prítomným, bola neopakovateľná výsada a privilégium Ježišových učeníkom. Jednoducho im môžeme iba ticho závidieť, ale o to viac sa tešiť, že v nebeskom kráľovstve sa tejto pocty dostane aj nám.
Náš prečítaný text nám hovorí o Petrovi, ktorý pristupuje k Ježišovi a pýta sa ho: Pane, keď sa brat previní proti mne, koľko razy mu odpustiť? Po tejto otázke si Peter aj sám odpovedá: Až do sedem razy? Je v tom trošku cítiť Petrov duchovný vývoj- byť s Ježišom nepochybne znamenalo, že Peter nespočetne krát počul o tom, ako Boh odpúšťa človeku, ako sa nad ním zmilúva a ako za svoju lásku očakáva, že človek bude milosrdný k svojmu blížnemu. Znie to zarážajúco, ale aj keď židia mali medzi sebou veľmi silnú súdržnosť, predsa téma odpustenia nebola určite prioritnou témou, ktorou sa zapodievali. Možno v tej vlastnej odpovedi na vlastnú otázku sa trochu skrývala aj Petrova hrdosť na to, že pozná a pochopil, čo Pán Ježiš od svojich nasledovníkov očakáva. Veď v odpovedi odpustiť až sedem krát je napokon skryté poznanie, že sa musíme vyzbrojiť veľkou dávkou trpezlivosti, tolerancie a lásky. Sedemkrát odpustiť človeku, ktorý nám zjavne urobil zle a previnil sa voči nám, napokon vôbec nie je jednoduché. Vieme si vôbec predstaviť, že by sme toľkokrát boli ochotní odpustiť niekomu, kto je nepoučiteľný a neustále robí niečo, čím sa voči nám previní? A napokon, človek sa môže aj úplne legitímne spýtať: je to dobré aj voči tomu, kto sa previňuje? Nemôže sa napokon stať, že toho človeka neustálym odpustením pokazíme? Veď zostať tvrdý a vymerať druhému trest je niekedy pre jeho výchovu a rast určite dôležité.
Z tohto povedaného preto prekvapuje Ježišova odpoveď. Ježiš neprikývol Petrovi a nepochváli ho. Aj keď na druhej strane ho nekritizuje. Iba stroho a veľmi prosto odpovedá: Sedemkrát nestačí. Odpustiť druhému človeku máme oveľa viac. Udáva dokonca počet: sedemdesiat krát sedem. Samozrejme, vieme vypočítať, koľko je 70 x 7, ale Ježiš určite nechcel uviesť konkrétne číslo, lebo nepredpokladal a neočakával, že Jeho nasledovníci budú nosiť notes a budú si robiť čiarky a keď sa konečne dopracujú k číslo 491, víťazoslávne zrúknu na svojho brata: A teraz ti už neodpustím, lebo ani Pán Ježiš to odo mňa už neočakáva! To by bolo nepochybne nepochopenie tohto evanjeliového príbehu.
Cítime, že tu Ježiš zaťal oveľa hlbšie, ako to vyplýva zo samotných slov a príbehu, ktorý sa udial medzi majstrom a jeho učeníkom. Ježiš tu dokonca ani nerieši otázku, či odpustiť, alebo neodpustiť. Lebo nepochybne sú situácie, kedy jednoducho odpustenie nie je možné. Ale rieši tu otázku, aký má byť vzťah človeka k človeku, ako máme k nemu pristupovať a aký postoj si máme k nemu budovať. Je nesporné a mimo akejkoľvek diskusie, že úplne prirodzene hneď pri prvom stretnutí sú nám niektorí ľudia sympatickí a iní nás jednoducho odpudzujú a chceme sa im vyhnúť. Zdá sa, že táto základná vlastnosť je nemenná. Napokon aj o Ježišovi vieme, že boli skupiny ľudí, ktorým sa Ježiš vyhýbal (farizeji). A predsa nám tento príbeh hovorí o tom, že tento prvý dojem, ktorý získavame pri stretnutí s človekom, nesmie byť v našom živote určujúci. Žiaľ, je veľkou chybou, že aj v našich spoločenstvách na to často zabúdame. A tak sa stáva, že postupne, pri komunikácii s ľuďmi, ktorí nepatria do kruhu našich sympatizantov, môže dôjsť k odcudzeniu, či dokonca k vybudovaniu averzie, ba až nepriateľstva. Nepochybne v tej odpovedi sedemdesiatkrát sedem chcel Ježiš povedať to, čo hovoril aj na iných miestach: aby sme sa nedali premôcť zlému, aby sme neposudzovali svojho brata, alebo aby sme sa modlili za svojich nepriateľov. Povedané rečou modernej psychológie- aby sme voči druhým vysielali pozitívne signály. Lebo pozitívnymi signálmi môžeme eliminovať prípadné konflikty a spory. Alebo povedané slovami Martina Luthera: Je treba o druhom dobre zmýšľať, zlý chýr o ňom nešíriť a všetko, čo robí, si o ňom dobre vykladať.
Určite neexistujú presne definované pravidlá, ako sa správať k druhým ľuďom. Napokon, keby to tak bolo, tak by to bolo svedectvo o tom, že sme si veľmi podobní a veľmi blízki. Ale nie je tomu tak. Každý z nás je neopakovateľný a svojbytný. Takým bol aj Peter. Nie náhodou sa Peter stal napokon vodcom apoštolov a bola mu zverená starosť o ostatných apoštolov a prakticky o prvý zbor, ktorý vznikol, a to napriek tomu, že Petra poznáme ako človeka, ktorý v určitých chvíľach konal nerozvážne, nerozmyslene a prchko. Z tohto krátkeho rozhovoru ale vyplýva, že Peter si bol veľmi dobre vedomý svojej povahy. Bol si vedomý toho, že aj on vie vybuchnúť a je príčinou mnohých konfliktov. Ale určite ho neurovnané vzťahy v hĺbke jeho duše mrzeli a chcel tieto veci dať do poriadku. Preto teda počul od Ježiša odpoveď, ktorá mu možno v prvom momente vyrazila dych, ale v ktorej Ježiš nie len jemu, ale aj všetkým svojím nasledovníkom chcel povedať, aby skutočne zo všetkých svojich síl a pokiaľ je to na nich, mali pokoj so všetkými ľuďmi, aby neposudzovali človeka, aby nevyhľadávali konflikty, ale žili ticho a pobožne na tejto zemi. A to napriek tomu, že Ježiš určite nechcel, aby jeho nasledovníci nepoukazovali na nespravodlivosť a zlo a aby si nechali skákať po hlave. A predsa- Ježiš chce od nás, aby sme sa učili trpieť ujmu a znášať aj nespravodlivosť.
Takže, nemusíme si kupovať notesy a určite sa nemusíme chváliť tým, akí sme my milosrdní. Úplne bude stačiť, keď s chladnou hlavou zvážime, kto nám je blízky a kto nie, s kým dokážeme spolupracovať a s kým nie, kto nám jednoducho vyhovuje a s kým sme si jednoducho nesadli, a podľa toho si zariadiť svoj život. Ale preto, že všetci ostatní sú naši blížni, musíme zo všetkých síl, napriek tomu, že je to nesmierne ťažké a že sa nám to väčšinou ani nedarí, bojovať proti tomu, aby v našom vnútri vznikla závisť a nepriateľstvo. Lebo pokiaľ sa necháme uniesť týmito pocitmi, tak sme zabudli na to, že Boh nás má nekonečne rád a odpustil nám tak nekonečne veľa, ako nikto iný. Zabudli sme na to, že Ježiš miluje hriešneho človeka, vášnivou a nekonečnou láskou. A že aspoň trochu z tejto vášnivej lásky chce dať každému svojmu nasledovníkovi, aby ňou zahrnul "svojich" hriešnikov.
Amen.
Michal Zajden
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
