V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

1. nedeľa po Veľkej noci, Evanjelium podľa Jána 3, 3 - 12

Ježiš mu odpovedal: Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť kráľovstvo Božie. Nikodém Mu povedal: Ako sa človek môže narodiť, keď je starý? Nemôže predsa druhý raz vojsť do života matky a narodiť sa. Odpovedal Ježiš: Veru, veru ti hovorím: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho. Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch. Nediv sa, že som ti povedal: Treba sa vám znovu narodiť. Vietor veje, kam chce: čuješ jeho hlas, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide: tak je s každým, kto sa narodil z Ducha. Nikodém Mu povedal: Ako sa to môže stať? Ježiš mu odpovedal: Ty si učiteľ v Izraeli, a nevieš to? Veru, veru ti hovorím: Čo vieme, hovoríme, a čo sme videli, svedčíme, ale neprijímate naše svedectvo. Ak neveríte, keď som vám hovoril o zemských veciach, akože uveríte, keď vám budem hovoriť o nebeských? (Ján 3, 3-12)

Bratia a sestry!

V poslednej dobe veľmi často narážam na zaujímavý úkaz. Ako je ťažké pre nás kresťanov rozdeliť spoločensko-občiansku rovinu od roviny duchovnej. Ako často zmiešavame duchovné kritériá s hodnotami demokracie. A ako ich zmiešavame podľa všetkého neprípustným spôsobom tak, ako ľudia niekedy zmiešavajú jablká s hruškami a pri tom tvrdia, že je to jedno, lebo veď napokon ide vždy o chutné ovocie, plné vitamínov. Je to tak preto, že platíme daň za minulú éru. Jednoducho žiť v demokratickej spoločnosti a učiť sa demokratickým hodnotám je nesmierne dôležité pre zachovanie slobody, ale napriek všetkému je to rovina, ktorá je úplne iná, ako je rovina Ducha.
V našom evanjeliovom príbehu sme svedkami pozoruhodného a zaujímavého rozhovoru, ktorý viedol Ježiš s Nikodémom. Nikodém nesporne zaujímal významné postavenie medzi učiteľmi (rabínmi) vtedajšieho Izraela. Z písomných dokumentov tej doby vieme, že vtedajší rabíni mali veľmi dôsledne prepracovanú teológiu, ktorá určovala úplne detailne náboženský a duchovný život každého Izraelitu. V tejto teológii nebolo prakticky miesta pre spoločenský život, pretože spoločenský život sa odohrával výlučne v synagógach, a tak Písmo určovalo všetky životné veci človeka. Preto Nikodémove počudovanie nad Ježišovou otázkou znovuzrodenia. Vôbec nerozumel ako a k čomu by sa mal on znovu narodiť, keď úplne od narodenia bol každý deň a každý krok jeho života určovaný Božím zákonom, ako ho vykladali rabíni.
Tomu, čomu nerozumel Nikodém my dnes môžeme celkom dobre porozumieť. V dnešnej dobe cirkev, či Písmo prakticky vôbec neurčuje život nie len nekresťanov, ale aj v živote kresťanov mnohokrát nezohráva dominantnú úlohu. Preto je dôležité hovoriť o znovuzrodení. Z určitého uhla pohľadu znovuzrodenie nie je vlastne nič iné, ako konštatovanie faktu, že môj život sa točí okolo Ježiša Krista. On je centrom a základom môjho správania a života. Nie je dôležité, ako k tomuto konštatovaniu človek príde. Dôležité je, aby to v živote kresťana bol nezvratný fakt.
Ale čo s týmto konštatovaním v živote mimo kostola a mimo spoločenstva? Ako uplatniť tieto kritériá v každodennom živote? Tu je priestor samozrejme pre širokú diskusiu. Nedá sa v jednej kázni obsiahnuť celá táto téma. Ale pokúsim sa načrtnúť aspoň niekoľko problémov, ktoré z tohto faktu znovuzrodenia pre nás vyplývajú a ako sa náš duchovný život podľa mňa nie celkom vhodne premiešava so spoločenským životom v demokratickej spoločnosti.
1) Pre znovuzrodeného kresťana je nesporným faktom konštatovanie, že je hriešny a nedokonalý. Že napriek tomu, že je Ježiš v strede jeho života, jeho život je poznačený neustálymi zlyhaniami, odbočkami a všelijakými kľučkami, ktorými sa vzďaľuje od Boha, a preto k jeho životu patrí pokánie ako neodmysliteľná súčasť prosby o Božiu milosť. Toto vedomie pokánia ale často krát kresťania prenášajú aj do verejného života. Pre človeka, ktorý sa vie priznať k svojim chybám pred Bohom, nie je problém tak urobiť aj pred ľuďmi. Ale paradoxne, úprimné pokánie býva často prekážkou k tomu, aby mohol človek vo verejnej demokratickej súťaži vo voľbách pri snahe dostať sa do funkcie, obstáť. Nechyrovať, že by sa verejní činitelia priznávali k svojim chybám. Vždy sa tvária suverénne a všetky chyby robia všetci ostatní, len nie oni.
2) Kresťan veľmi dobre vie, že k tomu, aby sa dostal do nebeského kráľovstva, stačí vierou prijať, že krv Ježiša Krista tiekla za nás na golgotskom kríži. Žiadne naše zásluhy, ani naše modré oči, či vzdelanie nám k spáse nepomôžu. Paradoxne tento nesporný dar Božej milosti dokážu kresťania preniesť aj do verejného života. A tak, keď niekto tvrdí, že ten alebo onen z mravných, vzdelanostných, či iných kritérií nemôže ísť do funkcie, tak kresťania na týchto kritikov hneď dvíhajú prst a hovoria: kto ti dal právo súdiť človeka? A tu je zmiešanie jabĺk s hruškami úplne očividné. Ak kresťan neprijíma kritiku tých, ktorí nespĺňajú kritériá na verejné funkcie, tak jednoducho vnáša otázku spásy do občianskej roviny. Bolo by to také isté, ako keby niekto povedal: prečo sa nemôžem stať americkým prezidentom? Veď Pán Boh ma miluje. Ale americkým prezidentom sa človek nestáva, že ho Boh má rád, ale preto, že sa narodil ako americký občan.
A tak to je vlastne aj s inými funkciami- či už politickými, ale aj cirkevnými. Ak poviem, že za rozvedeného alebo človeka, ktorý je od vlani členom cirkvi, či zboru nezdvihnem ruku, tým ani v najmenšom nedehonestujem jeho osobnosť. A ani náznakom nenaznačujem, že mu upieram právo byť znovuzrodeným Božím dieťaťom, ktoré je zapísané v Knihe života. Iba konštatujem to, čo konštatoval Pavel v 1. liste Timoteovi a v Liste Titovi: na čele zboru (tým vlastne aj vo verejnej funkcii) musí byť človek, ktorý má dobrú povesť a nesmie byť nový vo viere.
Dobrá povesť a nováčikovstvo vo viere nie sú podmienkou spásy. Lebo veď každý musí niekedy začať a nepochybne v nebi, ak sa tam dostaneme, sa tam stretneme s ľuďmi, ktorí v dejinách si nadobudli príšernú, či priam katastrofálnu povesť. Niektorí americkí väzenskí dozorcovia tvrdia, že v posledných dňoch svojho života sa niektorí nacistickí pohlavári obrátili k Ježišovi a učinili hlboké a úprimné pokánie. Takže môže sa stať, že niekto z nás bude sedieť za jedným stolom s Himmlerom, s Eichmann, či inou nacistickou zverou, tkorá spôsobila smrť miliónom ľudí, a predsa- Boh im mohol odpustiť, ak naozaj činili pokánie. Ale povedzte úprimne, zdvihli by ste ruku za to, aby ktokoľvek z týchto ľudí bol v akejkoľvek verejnej funkcii? Dobrá povesť nie je podmienkou spásy. Ale je nevyhnutnou podmienkou k tomu, aby cirkev bola chránená pred úškrnom a posmeškami zo strany sveta, aby naši neprajníci nemali dôvod povedať: hlásajú Ježiša, Desatoro, a pri tom ich vedú ľudia, ktorí v minulosti kradli, podvádzali a smilnili. Prečo by som mal byť v takejto cirkvi? Ozaj, môže to byť až nespravodlivé voči ľuďom, ktorí tieto spôsoby života zanechali, ale Pavel veľmi dobre vedel, prečo túto podmienku pre vedúcich zborov dal.
Ježiš v rozhovore s Nikodémom hovorí o znovuzrodení ako o podmienke pre členstvo v Božom kráľovstve. Povedal: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho. Je to úžasné a nádherné slovo. A viete prečo? Lebo narodiť sa do Božieho kráľovstva je naozaj akt, ktorý je nakoniec veľmi jednoduchý. Nepotrebujeme k tomu teologické vzdelanie, aké mal Nikodém. Nepotrebujeme k tomu ani mať veľké konto v banke, či vôbec nejaké konto. Nepotrebujeme byť ani nejakí múdri. Stačí len uveriť, že aj ja môžem byť v Božom kráľovstve. A ako zachránené Božie dieťa nepotrebujem, aby mi ľudia dávali úctu a honor. Túžim len po jednom- aby všetci, ako tu sme, sme mohli sedieť v Božom kráľovstve, aby nikto z nás o túto spásu neprišiel. Lebo prísť o spásu znamená zatratenie a smrť.
Bratia a sestry, žijeme v dobe, keď prebiehajú prevratné zmeny. Rozvoj vedy a techniky ide tak prevratným tempom, že skutočne naň nedokážu často krát reagovať ani mladí ľudia a človek, ktorý žil pred sto rokmi by v dnešnom svete bol absolútne bezradný. Ale čo je oveľa dôležitejšie- musíme sa naučiť, že existuje oblasť ducha, ktorá sa vôbec nezmenila, kde stále platí to, o čom tu dnes hovoríme. Teda- že znovuzrodenie je podmienkou života v kráľovstve Božom. Na druhej strane existuje oblasť nášho každodenného života. Už 18 rokov žijeme v demokratickej spoločnosti a ako cirkev sa k demokratickým princípom hrdo hlásime a osobne som tiež hrdý na to, že naša cirkevná správa je demokratická. Ale je naozaj nevyhnutné, aby sme demokratickú správu cirkvi nezamieňali s duchovnými hodnotami. Jednoducho v demokracii platí pre ľudí, ktorí sú na čele neporovnateľne prísnejšie kritériá, ako pre členstvo v Božom kráľovstve. V demokracii jednoducho nemôže byť na čele človek, ktorý v minulosti urobil závažné priestupky proti ktorémukoľvek z desiatich Božích prikázaní a to aj napriek tomu, že sa zmenil. Preto je na každom jednom z nás, aby sme si uvedomili, že nesieme zodpovednosť za všetkých tých, ktorí stoja na čele cirkvi, ale aj národa. Nech Pán Boh nám všetkým dáva dostatok odvahy, ale aj pokory k tomu, aby sme ako kresťania mohli žiť v slobodnej a otvorenej spoločnosti a pri tom nezabúdali sa skláňať k svojmu blížnemu s úctou a láskou bez ohľadu na to, aký je.
Amen.

Michal Zajden
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.